Apoštolská poslušnosť (séria o sľuboch od P. Bartolomeja Barátha SVD)

0 Formácia

Po Zasvätenej čistote a Evanjeliovej chudobe prišiel čas zverejniť tretí tematický celok a tretí sľub. Je obsiahejší, takže sa už teraz môžete nastaviť, že bude aj pokračovanie (o službe autority). Píše verbista nielen pre misionárov.

Sľub poslušnosti má svoje smutné dejinné zázemie tak v cirkevných ako i svetských dejinách. Spomeňme si na výhovorky nacistov, že oni konali len z príkazu. Aj kresťanská asketika a pedagogika prispeli k negatívnemu chápaniu sľubu poslušnosti svojím podielom. Cirkevno-právne poslušnosť nie je zaťažená len tzv. slepou poslušnosťou, ale aj tendenciou všetky banálne situácie všedného života v spoločnom živote vysvetľovať ako vôľu Božiu.

Nie sme vôbec prekvapení, že na pozadí takého historického vývoja poslušnosť dnes mnohí stotožňujú s neslobodou, závislosťou, odcudzením sebe samému a nerozumnosťou. Podľa niektorých poslušnosť je prekážkou slobodného vývoja, zrelosti, vlastnej zodpovednosti, kreativity a fantázie. Nedíva sa na ňu ako na čnosť, ale ako na nutné zlo, ktoré je potrebné pre spolunažívanie (regulovanie vzájomnej spolupráce a spoločného života) a ktoré treba redukovať na minimum. V takýchto okolnostiach je problematické hovoriť o Ježišovej poslušnosti a o tom, na čo myslel Ježiš pri poslušnosti.

Nemožno nevidieť, že spoločenský a cirkevný vývoj koncom dvadsiateho storočia zásadne sa dotýka aj problematiky poslušnosti. Uvediem len niektoré pohľady:

¨        V dôsledku novodobých dejín a oslobodzovacích procesov v značnej miere získal subjekt (osoba) na svojej vážnosti. Vidíme to napr. v tom, aká vážnosť sa pripisuje zodpovednosti občanov za vývoj a budúcnosť štátu, viac sa rešpektuje svedomie jednotlivcov pri vykonávaní vojenskej služby v prípade, že nechcú brať do rúk zbraň.

¨        Hlboké zmeny feudalistického spoločenského zriadenia na demokratické spochybnili bývalé chápanie a odôvodnenie poslušnosti.

¨        Cieľom pedagogiky a výchovy už nie je poslušnosť, ale emancipácia, sebarealizácia, určovanie svojho osudu, spontánnosť, kreativita, fantázia atď.

Chápanie Cirkvi ako Božieho ľudu a zdôrazňovanie slobody svedomia po II.vatikánskom koncile vytvorili nové podmienky pre interpretáciu poslušnosti.

 

1. Teológia poslušnosti

Aby sme sa vyhli diskreditácii poslušnosti, nekriticky odporúčanej poslušnosti a alergickým reakciám na často negatívne chápané slovo „poslušnosť“ alebo „kresťanská poslušnosť“, začnime našu úvahu o poslušnosti fenomenológiou počúvania a hovorenia.

Je nápadné, ako málo myslíme na to, že ako ľudia iba vtedy žijeme plnohodnotný život, ak si nás iní vážia a oslovia. My sme od počiatku nášho života odkázaní na to, aby si nás vážili a oslovili. Už aj Izrael prosil Boha:

„Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý. Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj.“ (Num 6, 24-25)

Táto stará formula požehnania vlastne vyjadruje základnú skúsenosť malého dieťaťa, nad ktorým „svieti“ matkina a otcova tvár. Takto prosil ľud Boží a jednotlivec o Božiu priazeň. Tým, že nechajú na seba „hľadieť Božiu tvár“, získajú sami im prislúchajúcu Božiu priazeň (ako je tomu napr. v zmluve medzi Jahvem a jeho ľudom). Celkom podobne je to aj s prosbou k Bohu o vypočutie naliehavého volania svojho ľudu alebo jednotlivca. Takáto prosba predpokladá skúsenosť, že Boh prehovoril a že sa nechá od svojho ľudu oslovovať a cíti sa ním byť oslovený. A to je elementárna skúsenosť každého jedného človeka – nechať sa oslovovať a byť oslovený. My sami sa dostávame k slovu a prichádzame do sveta len tým, že sa necháme osloviť; lepšie povedané tým, že sa stretávame s ľuďmi:

¨        ktorí nás oslovujú (dialogický vzťah)

¨        a ktorí nám vždy majú čo ponúknuť (všeobecno – spoločenský vzťah).

Tento základ nášho bytia v dialogickom a v spoločenskom rozmere je pre náš život určujúci. Napr. slovo, ktoré mi vyjadruje lásku, si sotva môžem povedať sám sebe; to by znelo aj v najlepšom prípade iba sugestívne alebo iluzórne. Takéto slovo mi musí byť povedané, a ja si ho musím (a smiem) nechať povedať. Alebo ináč povedané: ja musím (a smiem) tomu, ktorý mi toto slovo povedal, veriť. Ak je toto slovo lásky dôveryhodné, potom by to malo mať pre mňa určité dôsledky. „Viera je z počutia“ (Rim 10,17).[1]

Pre fenomenológiu kresťanskej viery (a poslušnosti) je teda rozhodujúcim faktorom nasledovné:

¨        Nechám si povedať od druhého, že som bezpodmienečne milovaný a chcený, a to aj napriek mojim hraniciam, mojej vine a prehreškom, mojej smrti. Nechám si toto slovo úplného uznania jednoducho povedať.

¨        S tým je však aj nerozlučne spojené aj to, že i ja poviem tomu druhému, že je tiež bezpodmienečne milovaný a chcený, a to aj napriek jeho hraniciam, jeho chybám, jeho prehreškom a jeho smrti.

¨        A takéto slovo uznania viem dôveryhodne povedať len vtedy, ak som sám schopný nechať si ho povedať od toho druhého. Pritom je samozrejme jasné, že nechať si takéto slovo povedať a vedieť ho ďalej podávať, je určitý oslobodzujúci proces, ktorý sa nedá zredukovať len na čosi čisto verbálne:

  • à Ide predsa o to, že tí druhí sú pre mňa v ich bytí natoľko oslovujúci, že ich môžem počúvať, resp. si od nich nechať niečo povedať.
  • à Platí však aj to, že aj ja som pre druhých s celým svojím správaním dôveryhodný, mám im čo ponúknuť a môžu odo mňa čosi očakávať.

Tento obojstranný proces komunikácie, v ktorom sa viera realizuje skrze „počúvanie a hovorenie“, získava však svoju špecifickú podobu predovšetkým vtedy, keď sa v ňom hovorí o Bohu v Ježišovi Kristovi a v spoločenstve Svätého Ducha. Evanjeliá nám ukazujú, ako Ježiš svojím slovom všetkých uisťuje o tom, že sme Bohom absolútne prijatí a chcení. Z jeho jednoty s Otcom vyplýva, že on sám má iným čo ponúknuť, a že aj on sám ako osoba je osloviteľný.

Rovnako dôležité je, že ohlasujúci Ježiš sa stal Ježišom Kristom ohlasovaným – Božím Slovom. Nechať si povedať toto Slovo, nechať sa ním osloviť, a na toto Slovo počúvať, znamená nechať sa viesť k viere. A takáto viera nadobúda potom postupne štruktúru poslušnosti (Porov. Rim 1,5)[2].

Načúvanie a počúvanie (v zmysle poslúchať)[3] sa navzájom podmieňujú. Počúvať Slovo s vierou znamená zaviazať sa k odpovedi na toto počuté Slovo. Sloboda nie je svojvoľnosť, ale zaviazanie sa, ktoré „pred Bohom“ a „v Ježišovom mene“ nadobúda maximálnu vážnosť v tom, že ide o zaviazanie sa v zmysle odovzdania sa Bohu a blížnym. Že takáto sloboda je naozaj slobodná a zároveň oslobodzujúca, vyplýva – videné z pohľadu kresťanstva – z toho, že pochádza z počúvania Božieho Slova, ktorým je sám Ježiš. On nás robí slobodnými.

Učenie o Trojici sa oddávna pokúša poukázať na jedinečnosť tohoto Božieho Slova. Ono nám prináša tú absolútnu lásku, ktorá nie je s ničím porovnateľná a zmerateľná: lásku Otca, ktorá sa cez Syna tvorivo vracia naspäť k Otcovi a ktorá je „životom“ Ducha Svätého – a teda nie je merateľná ničím pozemským. Takto ponímané Božie Slovo znamená:

¨        povedať a nechať si povedať, že my sme tiež milovaní tou istou láskou, ktorou Otec miluje Syna

¨        a účasť na vzťahu samotného Ježiša Krista k Bohu.

Kde sa toto Slovo počúva, hovorí a kde sa podľa neho žije, tam sa prejavuje účinkovanie Ducha Svätého a tam je v spoločenstve veriacich naozaj prítomný Kristus.

Iba v takomto trojično-kristologickom chápaní možno porozumieť fenomenológiu kresťanskej poslušnosti. Keď pripustíme, že si nikto sám sebe nemôže povedať a ani vymyslieť slovo lásky, o čo viac to potom platí pre toto Božie Slovo a pre Slovo takého „trojičného“ Boha. Nesmierna láska, zjavená týmto Slovom, dokazuje svoju bezhraničnosť tam (biblické príbehy to na mnohých miestach dokazujú), kde sa uznanlivo, chváliac (napr. blahoslavenstvá) a nezištne obracia k tým, ktorí sú v temnote, v hriechu, v beznádeji a bez vyhliadky na budúcnosť (1Jn 4,10).

Iba ten, kto má osobnú životnú skúsenosť takejto bezhraničnej lásky, ktorá ho neustále presviedča o tom, že on sám je v každej chvíli absolútne prijímaný a chcený, dokáže sa v mene evanjelia zapierať a nesebecky sa dávať do služby Bohu a blížnemu. Kresťansky počúvať a poslúchať môže len ten, kto už v živote zakúsil v slove evanjelia naozajstné dobro.

Vyjadrené trojične: Poslušnosť až na smrť (v zmysle sebazaprenia) sa deje v Duchu Svätom, v sile milujúceho sebaurčenia na základe (mne) darovanej slobody, ktorá uschopňuje toho, kto všetko našiel, aj všetko odovzdať. Tajomstvo prázdnych a zviazaných rúk má svoj základ v tajomstve až po okraj naplneného srdca.

S hore uvedenou dialogickou štruktúrou viery (počúvanie – poslúchanie) sa stretávame v evanjeliách – a síce v Božom Slove, ktoré „sa stalo telom“ (Jn 1,14), v Ježišovi Kristovi. Preto môže byť kresťanská poslušnosť vo svojom pôvode vierohodná len ako vášeň s Ježišom za prichádzajúce Božie kráľovstvo. Znamená to teda, že na prvom mieste treba hovoriť o poslušnosti v Kristologickom a nie v ekleziologickom ponímaní, ktoré sa javí vzhľadom ku kristologickému ako norma normata.[4]

 

Vášeň

Ak hovorím o nutnej vášni k tomu, aby som vedel žiť v sľube poslušnosti, potom sa odvolávam na jednotu medzi mojou a Otcovou vôľou. Táto jednota má byť najčistejšou motiváciou zo všetkých mojich motivácií. Počas života sa vynoria aj iné dôvody a motivácie. Ale pri našich rozhodnutiach našou najradikálnejšou motiváciou aj naďalej má zostať túžba poznať a plniť Božiu vôľu.

Konš. 214 a 215 vyjadrujú túto vášnivú stránku apoštolskej poslušnosti. Je jasné, že ak skutočne chceme nasledovať Ježiša a jeho životný štýl, bez vášnivosti to nepôjde:

¨        Bez vášnivosti sa poslušnosť ľahko zmení na prostriedok, ktorým sa zabezpečuje a organizuje fungovanie spoločenstva.

¨        V horšom prípade sa môže zmeniť na ospravedlňovanie svojej pasívnej nezodpovednosti.

Bez vášnivosti nie je možné dosiahnuť tú zrelosť, ktorá je potrebná k spolupráci s inými na dosiahnutie spoločných cieľov.

Konš. 219 nám realistickým spôsobom pripomína, že sme ľudia a práve preto môžu medzi nami vzniknúť rôzne konflikty. Aj keď takéto obdobia sú pre nás bolestné a nepríjemné, máme veriť tomu, že v nich účinkuje Božia milosť. V takých situáciách sa nám núka možnosť, aby sme hlbšie vnikli do tajomstva Krista, ktorý sa skrze utrpenie naučil poslušnosti. Nikdy nesmieme stratiť z dohľadu, že trpiaci, mŕtvy a vzkriesený Kristus a jeho život je „vtelenou poslušnosťou“. Naša skúsenosť v oblasti poslušnosti tiež znamená smrť a vzkriesenie k novému životu.

 

2. Ježišova poslušnosť

Veľmi dôležité novozákonné texty (Pavol, List Hebrejom) nám predstavujú Ježišovu poslušnosť a vždy v spojení s jeho utrpením a smrťou. Pri tom je nápadné, že o jeho „poslušnosti“ sa nehovorí ako o určitom spôsobe správania sa, ale ako o jeho bytostnej črte. Ako to máme chápať?

Evanjeliá nám vysvetlia túto otázku. Hoci výslovne nehovoria o Ježišovej poslušnosti, ale o veci, o ktorú Ježišovi ide. A tá sa markantne prejaví na začiatku jeho verejného účinkovania a na konci jeho života na kríži.

Ešte pred svojím verejným účinkovaním evanjeliá nám predstavujú Ježiša a to, v čom a v kom nachádza svoju identitu. Pri jeho krste zostúpi na neho Duch Svätý a z neba počuť hlas:

„A  z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17)

V trojičnom dialógu (Otec – Syn – Boží Duch) sa začína Ježišovo verejné účinkovanie a jeho cesta. „Môj milovaný Syn“ – hovorí hlas z neba a teraz na zemi sa musí ukázať, ako to vyzerá konkrétne. „Boží Syn“ – čo to znamená? Podľa čoho poznať, že je Božím Synom? Príbeh pokúšania na púšti nám ukazuje, akého ducha má tento Syn (Mt 4, 1-11).

 

Jedine Boh

Príbeh pokúšania – ktorý je tiež trojičným príbehom –, nám vysvetlí, kto je tento Syn. „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.“ Tu opakovane zaznieva tá istá výzva: „Ak si Boží Syn…“ Ježiš sa slobodne rozhoduje pre to, čo odznelo pri jeho krste: „Môj milovaný Syn“. Skôr než odíde k ľuďom, najprv musí nájsť svoju vlastnú identitu. Ako ju nájde?

Chce kráčať cestou, ktorú ukáže Otec. On chce byť Mesiášom pokorným a nie slávnym. Hoci ho pokušiteľ provokuje, Ježiš jasne dáva najavo, z čoho a pre koho žije: On žije z Otca a pre Otca. Takto chce prežiť svoj život aj pre nás:

¨        Ježiš nežije len z chleba, ktorý by si vedel sám „vyrobiť“ zázrakom. On nechce žiť svojvoľne pre seba, „ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“

¨        On sa celkom obracia k svojmu Otcovi. Vie, že Otec sa o neho stará a nepotrebuje žiadne dodatočné uistenia. Odolá pokušeniu poistiť sa a presvedčiť sa o Otcovej starostlivosti senzačným skokom z priečelia chrámu.

¨        Jeho cesta nie je cestou slávy, ale bezmocnosti a utrpenia. Je diabolským pokušením, aby človek použil všetky mocnosti sveta („všetky kráľovstvá sveta a ich slávu“) a ich pomoc pre Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo však má iný charakter a Ježiš vie, komu je vďačný za všetko a akému kráľovstvu sa zaviazal. Jedine Boh je Pánom, jedine jemu patrí chvála a sláva: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ Celkom sa odovzdáva Bohu a v ňom nachádza slobodne svoju identitu. Poklona Bohu je základom tejto slobody.

Trojité pokúšanie je trojitým útokom na Ježišovu poslušnosť: Ak by siahol po chlebe (po majetku), po istote a moci – tým by sa spreneveril Otcovi. Ježiš si volí chudobu a tým aj poslušnosť. Alebo lepšie povedané: Z poslušnosti si volí chudobu. V tomto vonkajšom ohrození svojho povolania sa Ježiš prejavil ako ten, čím skutočne je: „Môj milovaný Syn“. Tým, že Ježiš nešiel podľa „svojej múdrosti“, ale poslúchol Otca, našiel svoju identitu.

Ešte aj v ďalších situáciách vidíme, ako zostáva Ježiš verný tomuto svojmu rozhodnutiu: „Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). A tu sa znovu vynára otázka: Čo to vlastne znamená byť Božím Synom? Ježiš vo svojej prvej predpovedi utrpenia nenecháva nikoho v tejto veci v neistote:

„Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ (Mt 16,21)

Peter sa mu však postaví do cesty: „Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 22-23)

Ježiš žije z Boha a žiadny človek – ani Peter – nie je schopný ho zlákať z Božej cesty.

To isté pokušenie sa opakuje aj pri ukrižovaní:

„Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!… Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: „Som Boží Syn.“ (Mt 27, 40-42)

Tu najostrejšie zaznieva na adresu ukrižovaného Ježiša otázka, čo znamená výrok: „Boží Syn“, v ktorom má Otec zaľúbenie? Veď či nemá tento kráľ k dispozícii kráľovstvá sveta so všetkou ich slávou (Mt 4,8)? Či sa nemohol postarať o to, aby mu Otec poslal pluky anjelov na pomoc: „Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?“ (Mt 26,52). Ježiš nesiahol svojvoľne po takejto pomoci, nezostúpil z kríža preto žeby nebol Božím Synom, ale práve naopak: Preto, lebo je Božím Synom. Ako Syn sa celkom odovzdal Otcovej vôli: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty.“ (Mk 14,36)

Asi nikto nevystihol tak dobre intimitu Ježišovej poslušnosti voči Otcovi ako evanjelista Ján. Ježiš nežije, neučí a nekoná zo seba samého, ale z Otca: „Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet.“ (Jn 7, 18)

Vôľa Otcova je jeho pokrmom, celkom žije z nej a úplne ho preniká: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko.” (Jn 4,34)

Tak ako Syn nemyslí na iné ako na slávu Otcovu, tak isto koná aj Otec: Jn 14,13; 12, 23.28.  Otec a Syn sú jedno:

„Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30)

Syn je celkom v Otcovi. Synova poslušnosť má podobu lásky. Milujúc patrí celkom Otcovi. Táto láska nebola ničoho ušetrená. Vrchol dosiahla na kríži. Tento „dojímavý príbeh“ lásky medzi Otcom a Synom umožňuje plnosť života človekovi: „…lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 37-40)

 

„Stal sa podobný ľuďom…“ (Flp 2,7)

Sv. Pavol v hymne o Kristovi rozviedol myšlienky evanjelistov: Pavol nám predstavuje Ježišovu cestu, na ktorej nadobudne svoju identitu a vykúpi svet. Nie je to cesta slávy, ale pokory a poníženosti až po smrť na kríži:

„Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2,8)

Ježiš sa stal poslušným tak, že sa skutočne stal človekom, žil skutočný ľudský život, a nielen akýsi ľudský život „pro forma“. On sa nestal človekom, aby zostal vzdialený našej realite a žil kdesi v oblakoch, vzdialený od každej ľudskej biedy. Poslušnosť voči Otcovi sa osvedčuje vo faktickej ľudskej realite, ktorá sa nehrozí ani smrti. Takáto poslušnosť prináša zmenu do behu dejín a sveta:

„Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“ (Flp 2, 9-11)

Boh sa stáva človekom, aby človeka odviedol od myšlienky stať sa Bohom. Existuje reťaz skutočností, ktoré držia ľudstvo v otroctve: hriech, smrť, tyrania a tyrania smrti. Adam stojí na začiatku tejto reťaze nevykúpenosti: Adam je človekom, ktorý svojvoľne siaha po živote a končí v smrti. Jeho neposlušnosť nie je „mládenecké“ zlyhanie, ale základný postoj človeka, ktorý si chce vystačiť sám a chce patriť len sebe samému. V tomto základnom rozpoložení človeka nastala zmena, ktorú doprevádza jedno meno: Ježiš Kristus. On nepatrí sebe samému, ale Bohu. Jeho poslušnosť zlomila moc a tyraniu smrti a vytvorila priestor slobody, v ktorom „hojnosť milosti a darovaná spravodlivosť“ (Rim 5,17) umožňuje nový život:

„Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5,19)

Poslušnosť a neposlušnosť nie sú preto od Adama-Krista žiadnym detailným problémom, ale rozhodujúcou základnou otázkou: Komu patrím? Sebe samému alebo Ježišovi Kristovi? Smrti alebo životu?

Ježiš vo svojej poslušnosti nebol ušetrený ničoho: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.” (Hebr 5, 7-10)

„A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti…“.  Taká bola jeho poslušnosť, musel sa ju teda učiť. Ježiš nebol podriadený nejakému slepému osudu. On zostal dôsledne verný po celý život svojmu slobodnému rozhodnutiu obetovať sa za ľudí. Toto svoje rozhodnutie spečatil životom a smrťou. Jeho smrť je poslednou a definitívne záväznou odpoveďou k realite konečnosti ľudského života. Ježiš bol poslušný Otcovi tak, že poslušne prijal realitu svojho pozemského života. Touto poslušnosťou sa stal „pôvodcom večnej spásy pre všetkých“.

 

„… naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8)

Ježišova poslušnosť nie je žiadnym abstraktným a svetu vzdialeným životným princípom. Ona je „z mäsa a krvi“. Vášnivé základné rozhodnutie, ktoré preniká jeho bytosť, sa prejavuje:

¨        v spôsobe, ako sa s druhými stretáva;

¨        v jeho správaní;

¨        v jeho vzťahoch a postojoch.

Poslušnosť voči Otcovej vôli mu pomáha zvládnuť jednotlivé situácie života, ako napr. pokušenie na púšti a smrť na kríži. Aj jeho život medzi ľuďmi sa nesie v duchu poslušnosti voči Otcovej vôli. Ježiš tu zostáva verný sebe samému. Vernosť (poslušnosť) voči sebe samému a svojej ľudskej existencii sa neodohráva iba v jeho najvnútornejšom svete a za zatvorenými dverami. Veď v jeho poslušnosti nejde len o neho samého, ale predovšetkým o nás. To výslovne zdôrazňuje úvod do tejto časti z listu Rimanom (Rim 5,9): Ježiš zmenil Adamovu cestu. On je novým Adamom, on uskutočňuje zmenu od neposlušnosti k poslušnosti. Nielen sám Ježiš je do tohto procesu celkom zainteresovaný, ale aj samotní ľudia, pre ktorých on žije a trpí, sú zapojení do celého procesu. A práve preto je Ježišova poslušnosť dokorán otvorená stretnutiam s ľuďmi. O tom nám veľa píšu evanjeliá.

Možno sme v pokušení myslieť si, že ak pre Ježiša platí motto „jedine Boh“ a on chce žiť jedine z toho, že plní Otcovu vôľu (Jn 4,34), potom je jeho cesta už presne určená. Lebo Ježiš je so svojím Otcom skrze vnútorné počúvanie a hovorenie natoľko spojený, že on už vopred vie, čo je Otcova vôľa a čo má robiť. Jeho poslušnosť je teda akoby už vopred fixovaná a vyriešená záležitosť.

Evanjeliá však nám vykresľujú iný obraz o Ježišovej poslušnosti: Ježiš sa stretáva s konkrétnymi ľuďmi v ich konkrétnych životných situáciách.[5] Väčšinou sú to situácie a udalosti všedných dní. Menej je tých bohoslužobných situácií alebo miest, kedy treba úradne učiť. Konkrétne situácie ho vyzývajú k zaujatiu stanoviska buď slovným vyjadrením alebo svojím postojom:

¨        Ježiš je hosťom u Šimona (Lk 7,36-50). K Ježišovi sa približuje hriešnica so slzami v očiach: „Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ Ježiš na to vyrozpráva podobenstvo o dvoch dlžníkoch a nepríjemnosť celej situácie sa zmení. Ježiš neprišiel k Šimonovi s hotovým konceptom kázne. Bol hosťom a pritom sa odohral tento nepredvídaný konflikt. Ježiš spoznával a objavoval Božiu vôľu v konkrétnej situácii a túto vôľu potom vyslovil v uvedenom podobenstve. Jeho slová boli vyprovokované konkrétnou situáciou. Život ľudí s ich sklamaniami a nádejami je akoby textom, z ktorého nám hovorí Božia vôľa a z ktorého ju možno vytušiť. Ježišova poslušnosť teda nie je pasívnou, on si nezaložil ruky do lona a nečakal dovtedy, než sa celá zamotaná situácia sama nejako vyrieši. Ježiš ju vníma tak, že počúva a díva sa na celú situáciu.

¨        Božia vôľa sa môže neraz hlásiť tam, kde ju človek najmenej čaká. Evanjelista Matúš rozpráva (Mt 15,21-28), že Ježiš opustil Galileu a utiahol sa do okolia Týru a Sidonu. Prechádza teda hranicami do pohanskej krajiny, teda podľa Izraelitov do bezbožnej krajiny. Istá žena z tohto ľudu prichádza k Ježišovi a kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Bola to ťažká a nepríjemná situácia. Ježiša takého nespoznávame: „Ale on jej neodpovedal ani slovo…´ Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ Teda pre pohanov je nekompetentný? Ježiš nepopiera, odkiaľ prichádza a čím je: Je Izraelitom a stojí na pôde Starého zákona. Medzitým však už prešiel hranicami a stojí na pohanskej pôde. No i napriek tomu jej hovorí: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ A výsledok príbehu poznáme: „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.“ Viera tejto ženy vyzvala Ježiša ku skutočnému prekročeniu hraníc – od Starej zmluvy k Novej zmluve. V tejto situácii spoznával Božiu vôľu.

Ježišova poslušnosť bola poslušnosťou, ktorá videla a počula, kde sa hlási Božia vôľa. On sa učil poslušnosti a práve aj skrze ťažké situácie: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“. Ježišova poslušnosť voči Otcovej vôli objavila vieru tam, kde ju človek vôbec netušil. V evanjeliách nemáme skoro ani jedno uzdravenie, pri ktorom by Ježiš nebol najprv vnímal vieru ubolených ľudí. Až potom ich uistil: „Tvoja viera ťa uzdravila“.

 

Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29)

Ak Ježiš vnímal situáciu, to neznamená, že sa vždy prispôsobil a podriadil sa faktickej situácii. On vie, že „čo chce Boh“ a to „čo chcú“ ľudia, sú dve rozdielne veci:

„On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,23)

Ježiš konal podľa toho, čo neskoršie praktizoval už aj Peter a apoštoli: “Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29). Preto sa vie povzniesť nad náboženské tradície a náboženské autority. Mierou tejto jeho „neposlušnosti“ voči týmto autoritám je autorita Božia. Všade, kde išlo o Boha a človeka, tam museli tieto autority ustúpiť.

V Lukášovom evanjeliu Ježiš svojím prvým slovom hovorí o Bohu ako Otcovi (Lk 2,49). Ježiš od počiatku je v jedinečnom vzťahu s Otcom. Preto sa povznesie nad ľudské vzťahy a ľudské chápanie. V konečnom dôsledku nemá na neho nárok ani vlastná matka a nemôže ním disponovať. Ježiš nepatrí jej, ale Bohu. Rodinný zväzok musí ustúpiť pred iným zväzkom, pred Bohom. Jedine Božia vôľa je smerodajná.

Pre Ježiša ani zákon nie je poslednou inštanciou. V antitézach Horskej reči (Mt 5,21) Ježiš svojmu slovu dáva prednosť pred slovom zákona: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ´Nezabiješ!´Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím…“ (Mt 5,21)

Ježiš si nárokuje ohlasovanie Božej vôle novým spôsobom. Novému chápaniu Božej vôle zodpovedá nové chápanie poslušnosti, ktorá sa ako poslednou inštanciou nebude orientovať iba zákonom.

Ježiš odhaľuje náboženské autority svojho ľudu, zákonníkov a farizejov (Mt 23). Nebojí sa otvoreného konfliktu s nimi ohľadom zákona. Ježiš sa cíti ako priateľ mýtnikov a hriešnikov (Mt 11,19). On jedáva s nimi a povznesie sa nad rituálne predpisy očisťovania (Mk 7, 1-23): „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,15)

Ježiš sa neriadi ani kazuistikou zachovávania soboty: uzdravuje chorých v sobotu. On si kladie do centra pozornosti človeka a ani nie zákon: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“ (Mk 2,27-28)

V „neposlušnosti“ voči pochybným autoritám si zachová poslušnosť voči Otcovi a je verný svojej ceste k ľuďom.

Ježiš sa celkom priblížil k ľuďom. I napriek mnohým prekážkam sa bezvýhradne obrátil k trpiacim, strateným, ľuďom na okraji spoločnosti a zabudnutým. Nadviazal kontakt s mýtnikmi a hriešnikmi a povedal: Boh je tu aj pre vás. On sníma z ľudí ťarchu z ospravedlnenia a môžu si vydýchnuť v Božom milosrdenstve. Tento spôsob ohlasovania a jeho správanie priviedli Ježiša na kríž.

Predovšetkým uzdravovania v sobotu boli kameňom úrazu. Ježiš totiž skoro všade natrafil na ľudí:

¨        ktorí boli uzavretí do seba samých;

¨        ktorí sa chceli poistiť pred Bohom svojimi výkonmi a skutkami zachovávania zákona.

Ježišova „neposlušnosť“ voči zachovávaniu soboty priviedla jeho odporcov k myšlienke zabiť ho: „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.“ (Mk 3,6)

Konflikty, ktoré ho nakoniec priviedli na kríž, neboli len potýčkami, ktoré nešťastnou náhodou končili smrťou. Bol to konflikt:

¨        medzi „starým“ a „novým“ stvorením;

¨        a medzi životom, ktorý je uzavretý do seba a medzi životom, ktorého víziou je byť a žiť pre druhých.

Kríž je výrazom tohto konfliktu a zároveň symbolom Ježišovej poslušnosti. Ježiš sa nevyhol tomuto konfliktu, on ho vyvolal a vedome sa k nemu postavil: „Keď sa  napĺňali  dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema…“ (Lk 9,51)

Toto jeho rozhodnutie nie je v protiklade s tým, čo evanjeliá stále zdôrazňujú, že totiž Ježiš „musel“ kráčať touto cestou. Je jasné, že toto „musel“ nie je čosi fatálne, nie je to temný osud, ktorý nad ním visel. Slovo „musel“ skôr naznačuje nevyhnutný konflikt, ku ktorému sa Ježiš „musel“ postaviť, ak chcel zostať verný tej ceste ľuďom, na ktorú ho poslal Otec. On nie je obeťou osudu, on dáva svoj život dobrovoľne: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10,45)

„Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba.“ (Jn 10, 17-18)

Práve túto slobodne volenú cestu utrpenia chcú zvýrazniť opakované predpovede utrpenia: Ježiš nezahodil rezignovane svoje zbrane a nekráča zúfalo do smrti; on vedel, čo ho čaká. On poznal a predvídal dôsledky svojej cesty a svojich postojov a vedome ich prijímal.

 

Nasledovať poslušného Ježiša

Možno si niekto pomyslí, že príliš dlho sme sa venovali Ježišovej poslušnosti a núka sa nám otázka: Nejde v sľube poslušnosti o našu poslušnosť? Ak budeme hovoriť len o našej vlastnej poslušnosti, teda len o sebe samých, to nakoniec bude smrťou viery. Totiž pred naším rozhodnutím za Ježiša stojí jeho rozhodnutie za človeka. Pred našou poslušnosťou stojí jeho poslušnosť, ktorá nám otvorila cestu k Bohu a zaslúžila nám spásu. Ak nebudeme vychádzať z Ježišovej poslušnosti, potom v tejto oblasti na miesto milosti nastúpi výkonnosť a na miesto evanjelia zákon. Kresťanský život potom sa znovu utopí vo víre nového moralizmu, ktorý svojimi totalitárnymi nárokmi vysoko prevýši moralizmus starého štýlu. Dôsledky nedajú dlho na seba čakať a tie sú známe už aj z cirkevných dejín:

¨        Ako príklad tu môžeme uviesť kresťanských, katolíckych a rehoľných fundamentalistov či zelotov, ktorí sú nemilosrdní nielen voči sebe samým, ale aj voči druhým. Prekvapuje nás, ba dokonca nás až zaráža, s akým hnevom vedia pristupovať voči „inakšie zmýšľajúcim“. Aj cez mŕtvoly idú za svojím cieľom.

¨        Druhým dôsledkom – ako druhou stranou mince –, môže byť rezignácia a zúfalstvo, ktoré majú pôvod v tom, že dotyčný sa nevie vyporiadať s nesplnenými požiadavkami na seba alebo na iných. Pri pohľade na svoju bezmocnosť sa ho zmocnia pocity zúfalstva a sklamania (napätie medzi aktuálnym a ideálnym ja).[6]

Čo má do činenia naša poslušnosť s Ježišovou poslušnosťou? Je naším ideálom? Túto otázku nám pomáha vyriešiť hymnus o Kristovi v liste Filipanom: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Flp 2,5)

Kresťanskí autori si v minulosti mysleli, že Pavol dáva Filipanom Krista ako vzor čností a vyzýva ich, aby ho napodobňovali. Toto chápanie vychádza z prekladu: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“  Hymnus potom slúžil k tomu, aby Kristovo zmýšľanie bolo popudom k jeho napodobňovaniu – imitatio.

Táto interpretácia sa však nezhoduje s Pavlovým úmyslom. Pavol neustále pripomína svojim spoločenstvám, že „sú v Kristovi“, že sú pokrstení v jeho smrť a vzkriesenie „a nik nemôže povedať: ´Ježiš je Pán´, iba ak v Duchu Svätom“ (2Kor 12,3). Kristov vykupiteľský skutok je výzvou na adresu kresťanov: Zmýšľajte a konajte ako ľudia, ktorí „sú v Kristovi“. Kristus nie je len príkladom, ale základom a životným priestorom realizácie kresťanského života. Kresťanov nepovzbudzuje, aby žili ako Kristus, ale aby si vyvodili dôsledky zo svojho „života v Kristovi“: Zmýšľajte medzi sebou tak, ako to zodpovedá životu v Kristovi.

Hodnotné obrazy sú vždy originály, no existujú aj kópie. Ježiš je originál, ktorý nemožno kopírovať. On nie je pre veriacich príkladom, ale ich Pánom. On nevolá k imitácii, ale k nasledovaniu. Hľadá ľudí, ktorí sa spolu s ním vydajú na jeho cestu poslušnosti.

 

3. Konkrétne dôsledky poslušnosti

Poslušnosť má byť konkrétna, lebo Ježišova poslušnosť bola tiež celkom konkrétna. Na pozadí biblického chápania poslušnosti je jasné, akým nezmyslom je chápanie poslušnosti ako „pasívnej čnosti“. Kto by vedel vtesnať vášnivosť Ježišovho života až po kríž do schémy nejakej pasívnej čnosti?! Také nejasné chápanie Ježišovej poslušnosti a našej poslušnosti sú nakoniec obrazom tej temnej praxe, ktorá chápala poslušnosť ako slepú. Neslobodu a servilnosť potom zamieňali a považovali ich za poslušnosť. Také chápanie je zjavnou karikatúrou poslušnosti, ktorá nemá nič do činenia s evanjeliom. Kto poslušnosť považuje za „pasívnu čnosť“, ten sa vydáva na cestu zvráteného praktizovania poslušnosti a nespoznáva, že poslušnosť je základnou vášnivou motiváciou a vnútorným hnutím Ježišovho života. Akú konkrétnu tvár bude mať Ježišova poslušnosť v živote jednotlivých kresťanov a v živote Cirkvi?

 

Sebarealizácia skrze poslušnosť

Zdá sa, že sebarealizácia a poslušnosť sa navzájom vylučujú. Mnohí tvrdia, že rozvoj osobnosti je možný iba v tej miere, v akej sa zbavíme poslušnosti. Neodcudzím sa sebe samému, ak o mojom živote bude rozhodovať ktosi iný? Nejde v mojom dozrievaní práve o to, aby som našiel svoju identitu, seba samého? Veď ak druhí prídu ku mne, iba vtedy budem vedieť s nimi sa stretnúť, keď budem pri sebe samom, keď „budem doma“. Teda ako prídem k sebe samému? Ako nájdem svoju identitu?

Táto otázka je základnou otázkou viery a nemôžem na ňu dať odpoveď len sám. Sám nie som schopný nájsť svoju identitu, teda byť pri sebe samom. Nie je možné vykonať to pomocou narcistickej alebo egoistickej sebarealizácie. Stredobod môjho života nespočíva vo mne samom. Kto zostane len pri sebe samom, ten nepostúpi dopredu. Boh sa môže so mnou stretnúť len vtedy, keď som doma, keď som pri sebe samom.

V jednej modlitbe Mikuláša z Cues (De visione Dei 7) hovorí Boh modliacemu sa človekovi: „Sis tu tuus, ego ero tuus“ – „Buď svoj, a ja budem tvoj“. A modliaci sa človek takto odpovedá: „Pane, ty si vložil do mojej slobody, že môžem byť svoj vtedy, keď to chcem. Ak nepatrím sebe, potom ani ty nepatríš mne. Nakoľko si to ponechal na moje slobodné rozhodnutie, nenútiš ma, ale očakávaš, že si vyvolím byť sebou samým. Pán môj a Boh môj, vezmi odo mňa všetko, čo mi bráni ísť k tebe. Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo ma podporí na ceste k tebe. Pán môj a Boh môj, vezmi ma mne a daj ma celkom tebe.“ Majster Eckhart radí: „Vnímaj seba samého, a keď si sa našiel, zanechaj seba samého.“ Zanechanie seba samého súvisí s nájdením seba samého: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25)

 Existuje zjavné dialektické napätie:

¨        medzi silou svojho „ega“ a jeho zanechaním;

¨        medzi sebarealizáciou a odpútaním sa od seba.

Ak toto napätie má pozitívnu tendenciu v živote kresťana, potom sa uchráni niektorých pokušení, ktoré spočívajú v tom, že niektorý z dvoch pólov je absolutizovaný:

¨        Egocentrická sebarealizácia vedie k úplnému odcudzeniu sebe samému. Práve toto nazýva Pavol „hriechom“ a „smrťou“. Mylne spoznávame svoju vlastnú realitu a zničíme si život, ak sa pokúsime nájsť svoju identitu skrze vlastné výkony a chceme si vystačiť len samy. Čo sme povedali o vzájomnom vzťahu chudoby a bohatstva, platí to aj o poslušnosti a moci: Človek je v pokušení, aby si svoj život zariadil len podľa svojej vôle, teda svojvoľne. Vo svojom strachu absolútne neoprávnene si myslí, že sa mu ukrivdí a práve preto vyžaduje od seba maximum. Je stále pod vnútorným tlakom, že musí byť najmocnejší a najlepší. Takto sa vyzbrojuje vnútorne i navonok. Túžba (vôľa) po moci ho stále ženie vyššie, iných začína podceňovať a je tým  akoby posadlý. Neurózy (aj cirkevné) sú výrazom chýbajúcej schopnosti darovať sa. Toto všetko má pôvod v strachu. Človek sa stráca v sebe samom a zostáva uzavretý. Takto opisovali aj raní otcovia tragické vyčíňanie hriechu (cor curvatum in seipsum). Zbaviť sa tohto strachu o seba možno v konečnom dôsledku len pomocou viery, že pravým Pánom nad nami nie je človek, ale Boh. Kto stratí z dohľadu Božiu vládu pod dojmom pokušenia „všetky kráľovstvá sveta a ich sláva“ (Mt 4,8),  ten je už nútený klaňať sa diablovi. Existuje sloboda, ktorá je zakotvená jedine vo viere, že Boh jediný je Pánom: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10). Sloboda človeka spočíva v klaňaní sa Bohu. Kristologicky vyjadrené: Klaňať sa Božej bezmocnosti v Ukrižovanom je oslobodzujúcou „mocou“ pre človeka.

¨        Ako druhý pól je tu pravda, ktorá sa tiež hlási o svoje práva: Boh očakáva, „aby som bol sebou samým a volil si seba“: „Ak nepatrím sebe samému, potom ani ty nepatríš mne“ (Mikukáš z Cues). Poslušnosť nedišpenzuje od vlastnej zodpovednosti. Pravá sloboda je totiž vznešeným znakom Božieho obrazu v človekovi: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14) a takto zo svojho vlastného slobodného rozhodnutia má hľadať svojho Stvoriteľa a nájsť v ňom svoje naplnenie. Dôstojnosť človeka teda vyžaduje, aby konal vedome a slobodne si volil. Nemá ho viesť vnútorný alebo vonkajší nátlak. Človek nemôže obísť svoju vlastnú existenciu a zodpovednosť. Vlastný názor a vlastná vôľa nie je čosi, čo by bolo treba ignorovať. Ony majú svoju nenahraditeľnú hodnotu, a práve aj v živote viery. V tomto zmysle kresťanská poslušnosť nie je „slepá“ (príkaz je príkaz), ale skúmajúca a predvídajúca. Slepá poslušnosť je pohodlnejšou cestou tak pre prikazujúceho ako i pre poslúchajúceho. Vzdáva sa totiž vlastnej zodpovednosti, teda vo vlastnom slova zmysle je nezodpovednosťou.

Tento pohľad na poslušnosť má pre toho, ktorý sa dáva do služby Cirkvi, zvláštny význam. Duchovnú formáciu treba chápať ako ľudské dozrievanie. Požiadavka zdravého pocitu zodpovednosti a odvahy k vlastným rozhodnutiam je dnes oveľa dôležitejšia ako v minulosti. Dnešný život je totiž veľmi zložitý a Bohu zasvätený človek (kňaz, rehoľník) musí vedieť dobre sa rozhodovať vo veľmi komplikovaných situáciách.

Ak slová „vnímaj seba samého“ a „zanechaj seba samého“ naznačujú napätie, pomocou ktorého človek ľudsky a kresťansky dozrieva, potom v dozrievaní človeka je veľmi dôležité, aby sa k tomuto napätiu postavil. A v kresťanskom živote vlastne toto je tým „dobrodružným“ a vzrušujúcim prvkom.

V tomto dynamickom procese dozrievania sú rozličné úseky:

¨        slová „vnímaj seba samého“ majú väčší význam pred štyridsiatkou než po nej;

¨        a slová „zanechaj seba samého“ musia nadobudnúť väčší význam s pribúdajúcim vekom, čo je vlastne už aj vzdialenou prípravou na smrť.

Ak použijem výrazové prostriedky dnešnej psychológie, potom možno hovoriť o vzdaní sa svojho „ega“ pre dobro svojho pravého a hlbokého „ja“. schopnosť stratiť sa v druhom umožňuje nájsť seba samého. Tu sa stretávame s jednou základnou antropologickou danosťou, ktorá v kresťanskej viere nadobúda svoju vlastnú tvár: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24)

Zriekanie sa vlastnej vôle v poslušnej oddanosti Božej vôli nie je žiadnym asketickým výkonnostným zmýšľaním, tým menej je samoúčelnou dokonalosťou, ale vyrastá zo služby Božiemu kráľovstvu a zo služby blížnym. K tomuto spôsobu života možno dospieť nasledovaním ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Kresťanská mystika a asketika preto zdôrazňovala aj v minulosti vnútorný súvis medzi poslušnosťou a krížom (pritom často oddelila kríž od vzkriesenia). Tento proces nájdenia seba samého skrze stratu seba samého, toto narodenie „nového“ človeka v starom človekovi zaznieva zo slov sv. Pavla:

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

Toto nie je výsledkom „pasívnej čnosti“, ale dynamickej poslušnosti. A taká poslušnosť je čosi úplne iné, než výraz nejakej slabosti. O týchto slovách bude však presvedčený len ten, kto našiel seba samého. Lepšie povedané: kto dovolil „inému“ seba nájsť. A to je už celkom iné, než to, čo som naznačil v úvode tejto časti: Podstata poslušnosti nespočíva v tom, že sa odcudzím sebe samému a o mojom živote bude rozhodovať ktosi iný. V poslušnosti sa prejavuje vášnivé „love story“, ktoré vedie k slobode (Gal 5).

 

Poslušnosť voči Bohu

Existuje iba jediná absolútna poslušnosť: poslušnosť voči Bohu, lebo jedine on je k nám naklonený absolútnou láskou:

¨        Boh nás miluje tou istou láskou, ktorou Otec miluje Syna : „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15,9). Teda aj my sme vtiahnutí do Ježišovho vzťahu k Otcovi.

¨        Nakoľko sa k nám Boh skláňa bezpodmienečnou láskou, tak isto si na nás robí nárok absolútnym spôsobom. Avšak nerobí to formou nátlaku ako cudzia autorita, ktorá sa nás zmocňuje zvonka. Božia vôľa je totožná s jeho láskou. On nechce našu smrť, ale aby sme žili: „…lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,36-40).

¨        Boh chce, aby sme prišli ku sebe samým, aby sme našli svoju identitu. Boha poslúchať znamená dôverovať jeho láske.

Poslušnosť voči Bohu zaväzuje absolútnou platnosťou a niet tu žiadneho dišpenzu. I keď táto poslušnosť má charakter absolútnosti, no i napriek tomu sa nerealizuje slepo. Boh očakáva, aby som našiel seba samého (Mikuláš z Cues). Môžem to vo svojej slobode odmietnuť a tak si pomýliť svoj život.

Poslušnosť voči Bohu je veľmi vážnou otázkou a preto ju nemôžeme príliš ľahko stotožňovať s poslušnosťou voči Cirkvi. I keď je poslušnosť voči Cirkvi veľmi dôležitá, najmä pre tých, ktorí sú v službách Cirkvi a zložili sľub poslušnosti, ale najprv treba predsa len to zdôrazňovať, že jedine Boh môže žiadať od človeka bezpodmienečnú poslušnosť: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,10)

Práve preto je modlitba najhlbším vyjadrením našej poslušnosti voči Bohu: V modlitbe sa odvažujem na odovzdanie môjho života Bohu. Nezostanem trčať pri sebe samom, vychádzam zo seba a odovzdávam sa Bohu: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať“. Poklona je najhlbšou dimenziou poslušnosti. Mladý muž prišiel k rabimu a hovorí mu: „Voľakedy boli ľudia, ktorí z tváre do tváre videli Boha. Prečo nie sú aj dnes takíto ľudia?“ Rabi mu na to odvetil: „Lebo dnes sa nikto neskláňa tak hlboko“. – Stratí človek svoju chrbtovú kosť, keď sa zohne? Iba ten sa vie zohnúť, kto má chrbtovú kosť!

 

Ako možno poznať Božiu vôľu?

Ak vo viere ide v prvom rade o poslušnosť voči Bohu, potom sa hneď vynára otázka: Ako možno poznať Božiu vôľu? Čomu máme pozorne načúvať, aby sme sa mu poslušne oddali?

Božia vôľa sa nám môže ukázať v našich najrozličnejších situáciách:

  • à vo volaní toho, kto sa ocitol v rukách zbojníkov – podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi;
  • à v hlase nášho srdca (svedomia);
  • à v slove Písma;
  • à skrze cirkevnú autoritu;
  • à v povzbudení alebo v kritike spoločenstva;
  • à v znameniach časov;
  • à jeho vôľu mám najprv hľadať v mojich osobných životných dejinách a v situáciách a pomeroch, v ktorých som sa ocitol;
  • à a mám si nechať povedať od Boha slovo prijatia tak s mojimi darmi ako i s mojimi hranicami.

¨        Boh sa nám zjavil vo svojom Synovi: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto  posledných  dňoch  prehovoril k nám v Synovi…“ (Hebr 1, 1,2)

¨        Hoci volanie k nasledovaniu vteleného Slova je adresované celkom osobne každému, no i napriek tomu je to volanie do spoločenstva so Synom, ktoré sa prehlbuje poslušnosťou Otcovi: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka“(Mt 12,50). Miestom kresťanskej poslušnosti je spoločenstvo veriacich a realizuje sa spoločným počúvaním a plnením Božej vôle v konkrétnych situáciách života. Všetci členovia Cirkvi sú viazaní touto poslušnosťou. Vo vzťahu k Bohu všetci sú v spoločnom postoji poslušnosti, čo relativizuje perspektívy jednotlivca.

¨        Od sv. Pavla vieme, že toto spoločenstvo je „telom Ducha“ s rozličnými darmi a kde jednotlivé údy svojím spôsobom pomáhajú celému „telu“ (1Kor 12). Nikto nemá dar Ducha pre seba, ale pre službu spoločenstvu. V tomto zmysle poslušnosť znamená aj toto: Načúvať tomu, čo Duch hovorí druhému a skrze toho druhého celému spoločenstvu: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2,7). Úlohou každého z nás je, aby sme odkryli hnutia Ducha Svätého:

  • à v druhom človekovi;
  • à v pomeroch, v ktorých žijeme (znamenia časov)
  • à a v povzbudení alebo v kritike.

 

(pokračovanie nabudúce – Autority v Cirkvi)

Bartolomej Baráth SVD

 

———-

[1] Gehorsam – hören; poslúchať – slúchať.

[2] „ Skrze neho sme dostali milosť a apoštolský úrad, aby na slávu jeho mena poslušne uverili všetky národy…“

[3] V nem. orig.: Horchen und Gehorchen

[4] Norma normans – normujúca norma.  Napr. Ježiš Kristus (vždy tá najvyššia norma, podľa ktorej sa normujú ostatné normy). Norma normata – normovaná norma.

[5] Por. Konš. 214

[6] Amedeo Cencini: Bůh je můj přítel – psychologie seberealizace a autoidentifikace v Bohu.