Zasvätená čistota (séria o sľuboch od P. Bartolomeja Barátha SVD)

0 Formácia

Páter Bartolomej Baráth SVD zveril do rúk redakcie vzácny materiál o sľuboch. Postupne vám ponúkneme „sľuby“. Hutný text. Začíname.

 

1.Motivácia

Každý z nás vie, že veľké životné rozhodnutie ako napr. rozhodnutie k manželskému životu alebo pre život zasvätenej čistoty musí byť vykonané na základe silnej motivácie. Iba vtedy je také rozhodnutie životaschopné. Motivácia však môže slabnúť, možno na ňu zabudnúť, môže byť ohrozená protichodnými motiváciami. V takých chvíľach je potrebná obnova a oživenie motivácie. Motiváciu možno znovu zvonka rozhýbať, ale ona musí byť nakoniec mojou vlastnou, i keď momentálne sa cítim určitým spôsobom osamelý.

V jednom chasidickom príbehu čítame: V istej dedine v Rusku v minulom storočí bol taký zvyk, že bohatí ľudia, ktorí mali rozsiahle vlastníctvo, aby si ho uchránili pred zlodejmi, najali si ľudí, ktorí im naň dohliadali. V istú noc kráčal rabi Naftalis po okraji jedného takéhoto pozemku a náhle narazil na jedného zo strážnikov, ktorý práve obchádzal svoje teritórium. „Pre koho obchádzaš, mladý muž?” spýtal sa rabi. „A ty, pre koho obchádzaš, rabi?” Toto slovo zasiahlo rabiho ako letiaci šíp. Po dlhšom tichu s námahou odpovedal: „Práve v tejto chvíli neobchádzam pre nikoho”. Potom sa rabi pýta mladíka: „Si ochotný stať sa mojím služobníkom?” „Iste”, odpovedal mladík, „avšak čo bude moja úloha?” „Tvojou úlohou bude”, hovorí rabi, „pripomínať mi, za koho obchádzam” (Chassidická tradícia).

A to je zmysel aj obnovenia motivácie: Pripomenúť nám či spýtať sa nás, za koho kráčam životom? Kráčam iba často pre seba, pre svoj život? Kráčam len pre nejakú záležitosť? Ľudia, ktorí nevedia sami, čo sú, za čo sú, aké zásady by mali byť pevnou súčasťou ich života, nemôžu osloviť nikoho. Rabi vie, že potrebuje niekoho, ktorý by mu pripomenul, pre koho a pre čo má kráčať v živote. Nasledujúce myšlienky o sľuboch by mali byť takýmto pripomínaním.

 

  1. Vášeň za Boha

Život v sľuboch vyžaduje základnú dispozíciu: vášeň. Pod tým rozumiem túžbu a akési vnútorné nutkanie konať a odpovedať na Božie pozvanie preto, lebo sme dotknutí a oslovení láskou Boha a pozvaním Ježiša Krista. Bez tejto vášne nie je možné viazať sa na osobu Ježiša Krista, ako to od nás požadujú naše Konštitúcie v Prológu: „Viažeme sa na jeho osobu a službu sľubmi zasvätenej čistoty, evanjeliovej chudoby a apoštolskej poslušnosti”. Sľuby nie sú žiadnou teóriou, ale sú spojené s celkom praktickými dôsledkami a požiadavkami, ak ich chceme brať verne.

Sľuby hovoria aj nášmu svetu čosi: Sľuby sú prorockým znamením a hlasom na tomto svete, ktorý z rozličných príčin stratil smer na svojej pútnickej ceste k Bohu.


Sľuby a Konštitúcie

Druhá časť Konštitúcií má nadpis – Naše životné spoločenstvo s Božím slovom:

prvá kapitola sa venuje evanjeliovým radám;

druhá kapitola sa venuje životu v spoločenstve;

tretia pojednáva o sviatostnom živote, o liturgii a duchovnom živote a o našej povinnosti voči chorým, zomierajúcim a mŕtvym spolubratom.

Tento súvis tém je dôležitý, lebo všetky hovoria o vzťahoch, pomocou ktorých udržujeme živým svoje zasvätenie Pánovi. Samozrejme nielen v týchto častiach sa hovorí o sľuboch, ale celé Konštitúcie sú preniknuté priamo alebo nepriamo duchom sľubov. Nie je možné jednotlivé časti izolovať od sľubov, lebo my súčasne žijeme všetky prvky nášho Bohu zasväteného života.

 

Poradie sľubov

II. vatikánsky koncil zmenil poradie sľubov. Pred koncilom sľub chudoby bol na prvom mieste, dnešné poradie je takéto: čistota, chudoba a poslušnosť. Odôvodniť túto zmenu možno takto: Sľub zasvätenej čistoty patrí na prvé miesto, lebo jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že evanjeliové rady možno žiť len v osobnom vzťahu s Kristom. Manželstvo je vzťah lásky, aj zasvätená čistota (bezmanželskosť) je vzťah lásky. Človek, ktorý si v Ježišovom podobenstve našiel vzácnu perlu, od radosti predá všetko čo má, lebo v nájdenej perle našiel všetko. Aj ten, kto v láske ku Kristovi našiel svoj poklad, od veľkej radosti predá všetko, čo má. A tak zasvätená čistota je kľúčom ku všetkým sľubom. Tu jasne vidíme, že napr. zasvätená čistota a chudoba budhistického mnícha má inú motiváciu než celkom osobnú, teda celkom zameranú na osobu Ježiša Krista.

Charizma dobrovoľnej zasvätenej čistoty života je milosť, a nemožno si ju dať vlastnými silami. Možno ju iba vyprosiť ako každú inú charizmu. Zdá sa, že v nekresťanských náboženstvách je zdržanlivosť v prvom rade výsledkom asketického úsilia. Zatiaľ Nový zákon chápe zasvätenú čistotu ako charizmu:

„Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak.” (1Kor 7,7)

„On im povedal: “Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.” (Mt 19,11)

 

  1. Novozákonná atmosféra

„Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko.” (Flp 4, 4-5)

Celý Nový zákon je preniknutý myšlienkou príchodu Božieho kráľovstva. Základom Ježišovho kázania sú slová o príchode Božieho kráľovstva: „Hovoril: ´Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.” (Mk 1, 15)

„Jeho učeníci mu povedali: ´Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.´  On im povedal: ´Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.´” (Mt 19,12)

Ježiš celkom pochopil túto vášeň za Boha, za Božie kráľovstvo a za ľudí. Táto jeho iskra preskočila aj na ľudí, ktorí boli v jeho blízkosti: zanechali svoje rodiny, svoje majetky a celkom sa odovzdali službe prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu.

Pavlove listy sú celkom preniknuté očakávaním príchodu Božieho kráľovstva. Pavol je uchvátený touto myšlienkou. „Čas je krátky”(1Kor 7,29) a ženie ho láska Kristova (2 Kor 5,14). On musí ohlasovať príchod tohto kráľovstva: „beda mi, keby som evanjelium nehlásal” (2Kor 9,16). Pre neho  „žiť je Kristus a zomrieť zisk… Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom..“(Flp 1,21-23).

Preniknutý týmito myšlienkami píše:

„Si viazaný k žene? Nevyhľadávaj rozluku. Si bez ženy? Nehľadaj si ženu… A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.” (1 Kor 7,27-31)

Aká relativizácia všetkých hodnôt pri pohľade na príchod Pána, a pri pohľade na príchod Božieho kráľovstva! A potom dodáva svoju celkom osobnú radu:

Chcem, aby ste vy boli bez starostí. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený. Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom. Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi. No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi” (1Kor 7, 32-35).

Čo je „dušou” tejto novozákonnej atmosféry, v ktorej po vzkriesení Ježiša Krista myšlienka na bezmanželskosť sa tak silno prejavila? Je to hlboká zasiahnutosť Kristom, radostné očakávanie príchodu Pána a zjavenie sa Božieho Kráľovstva:

„Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.” (Mt 13,44-46)

Ak niekto v Kristovi objavil poklad, akási vnútorná sila ho ženie, aby vo všetkej vnútornej slobode a radosti sa oslobodil od všetkého, lebo jeho srdce je naplnené tým, čo našiel. Je to duch Horskej reči, podľa ktorého, tomu, kto „ti chce vziať šaty, nechaj aj plášť” (Mt 5, 39). Taký človek robí „hlúposti”, lebo je naplnený veľkou radosťou: Pán je blízko!

Táto radosť vychádza zo skúsenosti lásky: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.” (Jn 15,9)

Toto uistenie Pána môže byť veľkou silou pre človeka, ktorý chce žiť bezmanželský život pre Božie Kráľovstvo. Verí tomu, že jestvuje človek, ktorý mu hovorí: Ja ťa milujem! Znie nám to divne, že jestvuje človek, ktorý nás uisťuje o svojej láske? Ako čítame v prvom liste Timotejovi?

„Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.” (1 Tim 2,6)

Niet pochybností o tom, že zasvätená čistota pre Božie Kráľovstvo je autentickým novozákonným a veľkonočným životným povolaním pre toho, kto je k tomu povolaný podobne ako Pavol.


Svedectvo viery a nádeje

„Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.” (1 Pt 3,15)

Ak sa niekto rozhodne pre bezmanželský život kvôli Božiemu kráľovstvu, tým dáva najavo, že ešte túži po čomsi viac, túži po naplnení večnou láskou a očakáva príchod ženícha. Bezmanželskosť v Cirkvi je znamením radikálnej viery a nádeje, že prichádza ešte čosi väčšie. Môže sa stať, že táto nádej na svojej ceste po splnení dlho bolestne vzdychá uprostred mnohých súžení. Ježiš hovorí: „No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť.” (Mk 2,20)

Bezmanželskosť môže byť aj výrazom tohto „pôstu” a bolestného čakania na príchod Pána. V príbehu o dvoch stroskotancoch raz jeden raz druhý sleduje diaľku a vždy opakujú tie isté slová: V diaľke nič nevidím! Jeden mladý rehoľník, ktorý stál pred skladaním rehoľných sľubov, hovorí: „V Kristovi poznáme cestu. Chcem žiť svoje sľuby preto, aby som ukázal tým, ktorí hovoria, že “v diaľke nič nevidím”, že v diaľke predsa vidno niečo.” Bezmanželskosť kvôli Božiemu kráľovstvu má byť znamením a ukazovateľom cesty a zároveň má byť vyjadrením túžby po čomsi inom – po Bohu.

Bezmanželsky žijúci človek je ako verný sluha, ktorý v mene celého domu čaká na príchod svojho Pána:

„Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte” (Lk 12, 35-40).

Mnohí môžu namietať, že ľudia dnes už nerozumejú tomuto znameniu nádeje. Možno toto znamenie pochopiť iba rozumom? Neexistujú svedectvá lásky, ktoré sú tiež nepochopiteľné, no i napriek tomu čosi vyžarujú zo seba? Aj celkom skrytý život, ktorý je radikálne zameraný na Boha, vyžaruje do sveta svoju silu. Charles de Foucauld žil v najväčšej skrytosti a nepochopenosti v africkej púšti. Navonok sa zdal byť jeho život úplne neplodným svedectvom. Po jeho smrti však jeho príklad začal žiariť, a jeho životný štýl až po dnešný deň mnohých priťahuje.


Slobodný pre spoločenstvo

„Vy ste náš list napísaný v našich srdciach.” (2 Kor 3,2)

V korintskom spoločenstve vystúpili falošní apoštoli, ktorí sa odvolávali na rôzne odporúčajúce listy. Pavol nemôže ukázať takéto listy, ale napíše tomuto pochybnosťami zmietanému spoločenstvu krásne slová:

„Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca.” (2 Kor 3, 2-3)

Teda on je s týmto spoločenstvom spojený najhlbším putom srdca. Kristus chce tento list jeho prostredníctvom dokončiť a doviesť toto spoločenstvo k zavŕšeniu. Toto zavŕšenie je snúbenecké stretnutie s Kristom:

„Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.” (2 Kor 11,2)

Pavol v týchto obrazných slovách svoju službu spoločenstvu vidí ako službu sprievodcu, ktorý chce jemu zverených priviesť k ženíchovi. Vášnivou láskou Boha („horlím za vás Božou horlivosťou”) horlí za svoje spoločenstvo: všetko smeruje k svadbe! Ženích je Kristus, nevestou je spoločenstvo. Stretnutie oboch sa čoskoro uskutoční.

Z týchto myšlienok sv. Pavla jasne vidíme, že svoju službu spoločenstvu nevidí len ako funkčnú službu. U neho to má hlboko osobný charakter. Kňaz a bezmanželsky žijúci človek stojí v službe spoločenstva, ktoré je jeho živým „partnerom”. Bezmanželskosť má kňaza urobiť slobodným pre toto živé „ty” – pre spoločenstvo jemu zverené. Kňaz má byť „slobodným” poslom, ktorým jeho Pán môže disponovať pre spoločenstvo. Kňaz má byť k dispozícii pre spoločenstvo, ktoré nie je iba anonymnou masou bez tváre, ale spoločenstvom jednotlivých konkrétnych tvárí.

V každodennom živote to môže mať celkom konkrétne a veľmi „stereotypné” formy:

Mať čas a byť ochotným venovať sa a slúžiť tomu konkrétnemu človekovi, ktorý je tam prítomný.

Hrozí tu nebezpečenstvo, že sloboda pre spoločenstvo, vyplývajúca z bezmanželskosti, stane sa po čase čisto funkčnou disponovateľnosťou a zabudne sa na motiváciu z viery, o ktorej hovorí sv. Pavol v 2 Kor:

„Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili…” (2 Kor 3, 2-3)

Mnohí dosvedčia na základe svojich vlastných skúseností, že ak sa na svoju bezmanželskosť dívajú tak, že chcú žiť pre spoločenstvo, potom sa im od spoločenstva dostane dôvery, oddanosti a lásky.

Poznáme samozrejme aj iný príklad. Niektorí kňazi po mnohých rokoch majú opačnú skúsenosť: Mohol by som slobodnejšie pracovať, vedel by som viac milovať, keby som žil v láske a bezpečí svojej vlastnej rodiny. Cesta vlastného dozrievania v priebehu rokov im ukázala, že zrieknutie sa manželstva a rodinného života ich doviedlo do skoro neznesiteľného vnútorného napätia. Ale táto skúsenosť niektorých kňazov, žeby ako ženatí vedeli lepšie a tvorivejšie pracovať pre svoje spoločenstvo, neruší zásadnú plodnosť tejto charizmy – bezmanželskosti pre Božie kráľovstvo.


Solidarita s tými, ktorí sa cítia byť v živote ukrátení

„Pane, nemám človeka…” (Jn 5,7)

Mnohým ľuďom nie je dopriate šťastie manželského života. Je veľa ľudí, ktorí nemajú milovaného človeka a človeka, ktorý by ich miloval. Život týchto ľudí zostáva nenaplnený. Jeden diakon pred svojou vysviackou ako osobné motto si vybral slová: „Pane, nemám človeka…” Chcel byť vnímavý na volanie ľudí, ktorí sa cítia byť osamelí a nemilovaní. Svojím dobrovoľne zvoleným bezmanželským životom chcel byť solidárny s týmito ľuďmi: „Pre týchto ľudí chcem byť znamením nádeje, že i takýto život vo svojom poslednom zameraní smeruje k láske – sme Bohom milovaní. Chcem im zviditeľniť Božiu náklonnosť a lásku.”

I v tomto spočíva zmysel celibátu: žiť čosi zo zástupnej lásky Krista, ktorý nám zviditeľňuje a zastupuje Otcovu lásku. I bezmanželsky žijúci človek má sprostredkovať Božiu lásku pre tých, ktorým sa v živote nedostalo lásky. Má byť pre nich otcom, bratom a priateľom, aby „mali človeka.”

 

Kresťanská bezmanželskosť a sviatostné manželstvo

„Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.” (Ef 5,32)

Slová z listu Efezanom hovoria o kresťanskom manželstve. Pavol vo sviatostnom manželstve vidí názorné zobrazenie vzťahu Krista a Cirkvi. V kontexte manželstva sa na muža díva ako na Krista a v Cirkvi vidí ženu. Tento pohľad má korene v starozákonnej tradícii, ktorá vzťah Boha a ľudu predstavuje obrazom snúbeneckého a manželského vzťahu. Stačí si pomyslieť na slová Ozeáša, Jeremiáša alebo na Pieseň piesní, ktorá je snúbeneckou piesňou Boha a ľudu:

„Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána.” (Oz 2,21)

„Pán prehovoril ku mne takto: ´Choď a volaj do uší Jeruzalema: Toto hovorí Pán: Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine, v nezasiatej krajine.“ (Jer 2,2)

List Efezanom pri pohľade na sviatostné manželstvo čerpá z tejto starozákonnej tradície. „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.” (Ef 5, 32-33)

Boh v Kristovi vyslovil svoje „áno”:

„Veď Boží Syn Ježiš Kristus, nebol ´áno´ aj ´nie´, ale v ňom bolo iba ´áno´. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ´áno´…” (2 Kor 1, 19-20)

Toto „áno” je „ánom” Božej vernosti k zmluve so svojím ľudom. „Áno” v kresťanskom manželstve je „rezonanciou” tohto Božieho „áno”. Manželský zväzok preto je nerozlučiteľným, lebo je živým obrazom Kristovej zmluvy s Cirkvou. Túto pravdu pochopia len tí, ktorí veria:

„Vám je dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva.” (Lk 8,10)

Nemali by mať kňazské „áno” pri vysviacke alebo doživotné sľuby ten istý neodvolateľný charakter? Či nemožno vidieť podobnosť medzi „ánom” pri uzavieraní sviatostného manželstva a „ánom” pri kňazskej vysviacke, i keď obe majú iný dogmatický význam. V oboch prípadoch toto „áno” má svoje korene vo vernosti a chce svedčiť o tajomstve Božej lásky.

Aj na kresťanskú bezmanželskosť sa máme dívať pod zorným uhlom zmluvy. V celibáte kňaza spoločenstvo je tým druhým živým „ty”! Pavol, ako bezmanželsky žijúci sa díva na seba ako na sprievodcu (partnera) nevesty. Svojmu spoločenstvu v Korinte píše:

„Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.” (2 Kor 11,2)

A tak sú kresťanské manželstvo a kresťanská bezmanželskosť dvomi ohniskami jednej elipsy. Tajomstvo zmluvy nám odkrývajú rozdielnym spôsobom, ale zároveň nám ho i zahaľujú. Je v nich čosi dočasného, akoby boli predzvesťou niečoho budúceho.

Kresťanské manželstvo môže bezmanželsky žijúcemu povedať: Čaká na teba stretnutie s Ním! Čaká na teba naplnenie všetkých tvojich túžob po láske v Ňom! Tvoja bezmanželskosť – to ti hovorí naše manželstvo – má čosi do činenia s milujúcou spolupatričnosťou. Jedine z nej môžeš žiť. Cirkev potrebuje tvoje bedlenie a čakanie na neho! Ona potrebuje vernosť tvojej strážiacej služby. Manželstvo potrebuje tvoje svedectvo a ukázanie smeru k tomu, ktorý má ešte prísť.

Pre Božie kráľovstvo bezmanželsky žijúci človek môže povedať manželom: Vo vašej „skúsenosti ešte nie celkom naplnenej lásky”, v časoch ohrozenia a nezáživnosti, pohliadnite na toho, ktorý ešte príde! Žite svoju manželskú zmluvu aj naďalej vo vernosti toho, ktorý vo svojej zmluve so svojím ľudom nikdy nebol neverný a ktorý svoju zmluvu spečatil naveky smrťou na kríži.

A tak v každom kresťanskom manželstve musí byť v tomto zmysle čosi panenského. V každej kresťanskej bezmanželskosti musí byť zas milujúca spolupatričnosť. Manželia čerpajú silu k vernosti z vernosti bezmanželsky žijúcich a bezmanželsky žijúci čerpajú z vernosti manželov. A nakoniec aj jedni aj druhí žijú z vernosti toho, ktorý zostáva verný aj vtedy, keď my takí nie sme:

„Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.” (2 Tim 2,13)

Je jasné, že tento súvis medzi bezmanželskosťou a manželstvom je tajomstvom viery. Výslovne to hovorí aj list Efezanom, že je to veľké tajomstvo. Aj to je jasné, keď sa stráca zmysel pre tajomstvo viery, nebude zmyslu ani pre nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva, a ani pre bezmanželskosť. Keď sa už viac nedívame na tajomstvo kresťanského manželstva ako na zviditeľnenie zmluvy Boha a ľudu, potom už ani celibát nemá životný priestor, budúcnosť a zmysel. A keď sa stratí zmysel pre celibát, stratí sa aj zmysel pre tajomstvo kresťanského manželstva.

 

Účasť na „kenozis”

„Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život” (2 Kor 4,10).

Celibát umožňuje účasť na „kenozis”, na sebavyprázdnení Kristovom, na jeho láske až do konca, ktorá je viditeľná vo veľkonočnom tajomstve. Možno si však vyvoliť účasť na tomto tajomstve Kristovom? Nie je nám to Pánom pridelené? Ježiš svoju cestu a svoj život prirovnával trpiacemu Sluhovi Božiemu, ktorý svojím utrpením má zachrániť svoj ľud.[1] Čím viac preniká Ježiša toto vedomie, tým jasnejšie volá na cestu kríža tých, ktorí ho nasledujú:

„Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mk 8,34)

V popredí nestojí len privátny osud učeníka, ale utrpenie, na ktorom bude mať účasť jeho učeník. Bude to účasť na utrpení Krista, ktoré sa úplne nesie v duchu „za vás”: Moje telo obetované za vás, moja krv vyliata za vás…

Ak kňaz alebo rehoľník počas svojho života – odhliadnuc od ochoty a nadšenia začiatku – svoj slobodne zvolený životný štýl bude pociťovať ako bolestné zrieknutie sa, potom začína kráčať úzkou cestou utrpenia, ktorou kráčal aj Kristus a bude s ním zvláštnym spôsobom zjednotený.

Znamením zmluvy Boha a ľudu bol obraz manželskej lásky. Ale ľud kvôli tvrdosti srdca nepochopil toto ináč celkom jasné a pochopiteľné znamenie. Keď prišiel ženích, ľud ho neprijal. Boh však zostáva stále verný. On nám dáva bláznivé znamenie svojej lásky – kríž. Ukrižovaný ženích! Popri takom znamení lásky ženícha by už nikto nemal prejsť nevšímavo.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.” (Jn 3,16)

Život podľa sľubov je účasťou na tomto svedectve lásky kríža a nosí v sebe stigmy protikladu, bláznovstva a nepochopiteľného. Zasvätený život nie je eschatologickou úvodnou radosťou, ale môže byť aj utrpením. Podobne ako kríž aj sľuby sú znamením na tomto svete o tom, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna”.

Ak sa pri pohľade na zasvätený život cítime nesvoji, to môže byť akýsi spôsob stiesnenosti, čo svet pociťuje pred krížom. Bolo by zlým vysvedčením zo zasväteného života, keby nechala svet „na pokoji”. Pri kňazskej vysviacke hovorí biskup novovysväteným: Ži z tajomstva kríža.

 

Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli

„Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy…” (1 Pt 1,8)

Ak zasvätený život alebo celibát vyjadríme slovom bezmanželskosť, je to iba negatívny opis. Bezmanželskosť neznamená život bez lásky. V celibáte iba ten bude vedieť žiť, kto sa cíti byť milovaný. Tu hneď možno namietať: Láska ku Kristovi je predsa iná ako erosom začínajúca sa láska k nejakému človekovi. Áno, tieto dve lásky sú iné vo forme prežívania. No i napriek tomu možno povedať, že aj o nás platia slová: V zasvätenom živote alebo v celibáte iba ten bude vedieť žiť, kto sa cíti byť milovaný.

Nebudem môcť nasledovať Krista a milovať, ak nás bude viesť len kresťanská etika. To nádherné na láske, živenej vierou, nepochádza z nádherných etických princípov, ale z viery, že sa na mňa s láskou pozrel: „Ježiš naňho pozrel s láskou…” (Mk 10,21)

Čisto pragmatické chápanie užitočnosti celibátu nestačí pre zasvätený život alebo pre život kňaza a jeho dušpastiersku prácu. Tu je potrebná skúsenosť lásky a dialóg lásky medzi mnou a Kristom: „Miluješ ma?” V našej láske ku Kristovi je však aj čosi nenaplneného, slabého a možno je to neraz iba túžba. Nie je to tak aj v manželstve? Niekedy sú manželia smutní z toho, že i napriek všetkej láske chýba to úplné spojenie medzi nimi. V takých chvíľach myslime aj my bezmanželsky žijúci na slová z knihy Zjavení:

„Dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane.” (Zjv 2,17)

V niektorých veciach nás jedine Boh dokáže pochopiť, jedine on pozná naše meno a tajomstvá nášho srdca. Toto posledné, čo pozná len Boh a čo len on vie naplniť, nazývam zasvätenou čistotou, bezmanželskosťou.

O láske platí, že milujúci sú aj trpiaci. Milujúci si hovoria, že chcú spolu aj trpieť. Malo by to byť inakšie medzi Kristom a povolaným? Niekoho vášnivo milovať znamená aj veľa trpieť.

Zasvätený život by mal začať len ten:

kto je vnútorne o tom presvedčený, že ho Boh prijíma s láskou takého aký je;

že všetka jeho úzkosť z pocitu osamelosti pri Bohu sa mierni;

kto verí tomu, že nemusí bezpodmienečne čakať na uistenie lásky zo strany nejakého človeka, aby bol schopný žiť a milovať;

kto aj bez uistenia partnera/partnerky verí tomu, že je milovaniahodný.

Samozrejme, túto dôveru v Boha ľahšie dosiahne ten, kto v detstve a v mladosti zažil bezpodmienečnú lásku a prijatie a takto zakúsil, že jeho život je hodnotný. Ľudia s pocitom ukrivdenej lásky a s pocitmi menejcennosti môžu mať ťažkosti v zasvätenom živote.

Sv. Terézia z Avily hovorí, že zasvätený život je možný len v atmosfére priateľstva – priateľstva s Kristom. V tomto duchu definuje aj vnútornú modlitbu: „Vnútorná modlitba  je priateľské zdieľanie, v ktorom vedieme dôverný rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.

 

Vášeň

Ak hovorím o nutnosti vášne pre život v sľube zasvätenej čistoty, v prvom rade si treba uvedomiť potrebu vzťahu lásky s Pánom, čo má byť fundamentom a pomocou pre tento sľub. Táto láska musí byť najhlbšou láskou v našom živote. Aj keď určitým spôsobom milujeme aj iných a máme vo svojom živote aj iné vzťahy, naša prvá láska a najdôležitejší vzťah musí byť zakorenený v Pánovi.

Konšt. 202 hovorí o tejto vášni: „Ježiš uskutočnil svoju nedelenú oddanosť Otcovi a všetkým ľuďom životom, v ktorom nevstúpil do manželstva.” Táto nedelená láska nepozná žiadne kompromisy.

Hoci my odpovedáme na Božie pozvanie sľubom, zasvätený život alebo celibát je Božím darom: „Kristovo pozvanie k panenskému životu pre kráľovstvo nebeské je jeho vzácnym darom”. Aby sme vedeli nasledovať príklad Ježiša Krista a odpovedať na jeho „vzácny dar”, k tomu potrebujem vášeň. Bez nej sa môže zasvätený život premeniť na samoúčel, aby som žil nejaký životný štýl, ktorý ma zaujíma. V horšom prípade môže byť prejavom strachu zo života a vyhýbaním sa vzťahom s ľuďmi. Bez svätej vášne nikdy nebudeme schopní viesť zdravý celibátny život. Zasvätený život, bezmanželskosť sama osebe nie je cieľom, ale prostriedkom, ktorý nás vedie k premene skrze lásku a v láske. Jej pomocou sa máme stať milujúcimi ľuďmi.

 

P. Bartolomej Baráth SVD (pokračovanie nabudúce)
Foto: Sr. Dalmácia Szelleyová

 

[1] Iz 42,1-9; 49, 1-6; 50, 4-9; 52, 13-53