Život v pravde

Ježišov známy a trefný výrok: „Dajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu,“ nie je o nekritickej lojálnosti k moci tohto sveta. Už v Starom zákone nachádzame príklady, keď Boží poslovia – proroci – v prípade zneužívania moci zdvíhajú svoj protestný hlas. Keď Dávid nechal zavraždiť Uriáša, príde k nemu prorok Nátan a upozorní ho, že zneužil svoju moc. Vlastne celá prorocká tradícia sa priam hemží výčitkami mocným tohto sveta.

Angažovaní kresťania naprieč stáročiami kráčali v tejto prorockej tradícii a keď bolo treba, pozdvihli svoj hlas, riskujúc pritom i vlastný život… Jedným z nich bol Tomáš Morus (+1535), kancelár anglického kráľa Henricha VIII. Tomáš si uplatnil výhradu vo svedomí a odmietol zložiť prísahu Henrichovi VIII. ako samozvanej hlave anglickej cirkvi. Práve výhrada vo svedomí sa neraz nepáči tým, ktorí sú pri moci. Vtedy je moc schopná všetkého… i miesto dane z hlavy vyžiadať si od človeka daň zaplatenú vlastnou hlavou…

V konečnom dôsledku v spore o dani cisárovi ide o život v pravde pred Bohom i pred štátom, pred ľuďmi i pred sebou samým vo svojom vlastnom svedomí. Ježiš tak žil a ocenili to i jeho protivníci: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste.“

Patrik Vnučko