Žalm vyznania

0 Biblia

Svätý Benedikt v svojej reguly a tradícia Cirkvi až do obnovy liturgie hodín II. Vatikánskym koncilom umiestnila Žalm 51 ako prvý v ranných chválach každého dňa. V dnešnej dobe sa tento žalm modlí vždy v piatok, v tradičný deň kajúcnosti, ako prvý v rámci ranných chvál, čím sa naznačuje spätosť s liturgickou tradíciou.

 Na bohatstvo Dávidovej kajúcej modlitby sa pozrieme aspoň niekoľkými myšlienkami cez krásny komentár Ericha Zengera[1].

1 – 2 nadpis

Biografický nadpis sa odlišuje od nasledujúcich žalmov tým, že 51. žalm sa datuje do obdobia Dávidovho kráľovstva, kým nasledujúce žalmy sa týkajú obdobia pred fázou kraľovania – počas prenasledovania Dávida kráľom Šaulom. Ak sa orientujeme na biografické nadpisy tejto druhej skupiny dávidovského žaltára (žalmy 51 – 72), vidíme, že táto skupina sa začína v Dávidovom kráľovskom pôsobení, potom sa vracia do periódy prenasledovania kráľom Šaulom, aby sa od 61. žalmu vrátila späť. Týmto sú biografické údaje vecne podriadené teologickým. Najprv zhreší Dávid na Betsabe a Uriášovi (a tým sa prehreší proti Bohu) a až potom musí pretrpieť rozličné skúsenosti s núdzou a prenasledovaním. V druhom dávidovskom žaltári nie je Dávid nespravodlivo prenasledovaný. Nakoniec bude Dávidovi udelené odpustenie a spása, o ktoré prosí v 51. žalme. Dávid chváli v Žalme 65, 3 Boha: „Ty vypočúvaš modlitby, k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech.“ Ale napriek udelenému odpusteniu hriechov a tým spojenou oslavou Boha (žalmy 65 – 68) neprekonal Dávid núdzu a tieseň. V 69. žalme trpí a v žalmoch 70 a 71 prosí už vo vysokom veku o Božiu ochranu a pomoc v starobe. Skutočnú spásu v zmysle „šalom/pokoj“ (72, 3. 7) už nevyprosuje pre seba, ale pre Šalamúna, kráľovského syna (72, 1) a jeho dobu. Čo sa vlastne začalo skutkom Dávida s Betsabe, končí pokojnou vládou Šalamúna, syna Dávida a Betsabe. Dávidov hriech bol premenený na spásu, ktorú smel zakúsiť Šalamún!

 

3 – 11 prvá časť žalmu

Táto časť sa začína prosbou o oslobodenie od hriechu (v. 3 – 4). Apeluje na tri „kánonické“ vlastnosti PÁNA, resp. účinky, ktoré sa v rámci trojice veršov stupňujú: PÁN by mal vystupovať proti hriešnikovi s milosťou (t. j. s veľkorysosťou vyššie postaveného oproti nižšie postavenému), dobrotivosťou (samostatná a pre obetu pripravená solidarita medzi príbuznými, resp. milujúcimi sa) a milosrdenstvom. Dôraz pritom leží na tom poslednom, čím má byť už na začiatku žalmu jasné, že sudcovský výrok Boha nad hriešnikom, v ktorom je konfrontovaný Boh so svojou spravodlivosťou a hriešnik so svojím hriechom, cieli aktom milosrdenstva nie k zničeniu, skôr k záchrane a novému stvoreniu. Ako súdiaci Boh sa PÁN preukazuje ako zachraňujúci Boh. Jeho spravodlivosť je a účinkuje milosrdenstvom, v ktorom poráža hriech v jeho mnohovýznamnom zle a deštrukcii. V týchto veršoch sa možno stretnúť s tromi dôležitými pojmami pre hriech, ktoré sa v realite miešavajú. Zločinným skutkom sa myslí vzbura a prečin proti základnému Bohom danému poriadku života a spásy. Vina znamená zničenie a škody, ktoré sú spôsobené a ktoré spôsobujú vyhrážky (súvislosť nešťastia). Hriech označuje odklon od správnej životnej cesty a prehliadnutia cieľa, tento pojem je pojmom prečinu proti PÁNOVI.

Tromi slovesami, ktorými modliaci sa prosí PÁNA o oslobodenie od hriešnych skutkov, sa definuje hriech ako špina, ktorá znečistila jeho životný priestor, jeho šaty a samozrejme jeho vnútro. Týmto sa modliaci prosí, aby Boh tento skutok očistil, aby ho zahladil, ako sa zahladzuje, resp. očisťuje miska od špiny (porov. 2 Kr 21, 13). Už na tomto mieste zaznieva, čo sa v druhej časti žalmu ešte širšie rozvinie, že nejde iba o odstránenie viny v zmysle opätovného ustanovenia predošlého stavu, ale o premenu a zmenu hriechom „padnutého“ človeka.

 

5 – 8

Slovom „lebo/veď“ uzavreté vyznanie viny, resp. hriechu, odpovedá na otázku: Prečo je potrebná prosba o milosť a očistenie? Na túto otázku odpovedá verš 5a s poznaním viny a 5b potvrdzuje svojou výpoveďou: „Svoj hriech mám stále pred sebou.“ To znamená, že vina neurčuje iba minulosť, ale poznačuje aj prítomnosť (ktorá sa nezabúda) a oveľa viac – sprevádza, resp. ju prenasleduje neustále, teda aj v budúcnosti. Ak hriešnik v piatom verši hovorí k sebe, tak šiesty verš pokračuje ďalej k vyznaniu pred Bohom. Hriešnik sa neprevinil iba proti sebe, ale prehrešil sa proti samotnému PÁNOVI. Teda všetky pokusy odsunúť vinu nejakým spôsobom alebo ju obísť, alebo nevšímať si ju, dostávajú človeka do situácie návratu, ako to vidí biblický základ: Náchylnosť k zlému (porov. Gn 8, 21) ako aj prehrešok proti blížnemu (porov. Gn 4) a proti Bohu (porov. Gn 3) sú zakorenené hlboko v každom človeku, každého človeka zaťažujú nielen ako hriech, ale ako stav. Človek je hriešnikom a žije v oblasti hriechu. Tento pohľad do hriešnosti ľudskej existencie pred samotným Bohom odlišuje modliaceho sa od každého bláznovstva hriechu, ktoré je Bohom dosadenou a obraňovanou spravodlivosťou ignorované, resp. aktívne potláčané (porov. Ž 10, 4; 14, 1). K takejto múdrosti, ktorá pravdivo berie vlastnú ohraničenosť a zároveň prosí Boha o zachraňujúcu spravodlivosť, je modliaci sa vedený Bohom v rámci 7. a 8. verša.

 

9 – 11

Takto stúpa prosba o oslobodenie od hriechu k prosbe o skúsenosť šťastného života, oslobodeného od zničujúcich následkov hriechu. Metaforicky mienenou narážkou na pokropenie yzopom, a tým uskutočnenou rituálnou očistou posadnutých (porov. Lv 14) a tých, čo sa dotkli mŕtvoly, je na jednej strane označený hriech v svojej smrteľnej deštrukcii, ale na druhej strane je dobrotivému a milosrdnému Bohu zverené, že práve ON môže oslobodiť od tejto choroby a od tejto smrti a darovať novú životnú radosť (v. 10). Ak chce byť modliaci očisťujúcim Božím konaním čistý ako sneh, prosí nielen o oslobodenie od smútku nad smrťou hriechu, ktorý ho zachytil, ale oveľa viac – prosí o život v slávnostnom bielom (porov. Zach 3, 4; Kaz 9, 8) šate plný oslavných piesní (v. 10), ktorými môže osláviť záchranu od smrti. Dúfa v obrat doterajšieho stavu: Bohom zbité kosti by mohli byť opätovne naplnené plnosťou života a posilnené k radostnému tancu. Tento 10. verš je pravdepodobne narážkou na veľkolepú víziu Ez 37, 1 – 14 o vzkriesení mŕtvych kostí Izraela k novému životu.

 

12 – 19 druhá časť žalmu

Biblický Boh môže darovať nový život. Toto je vízia druhej časti, ktorá sa opiera o prosbu stvorenia „nového srdca a ducha“ (v. 12 – 14). Reťazou rozličných druhov prosieb si hriešnik úpenlivo vyprosuje individuálnu aktualizáciu veľkých prorockých prisľúbení izraelskému národu v exile a v ranopoexilovom čase: odpustenie hriechov, nové stvorenie, vykúpenie z exilu ako dar chvály, radosti a chuti, dar čistého srdca a nového ducha (zvlášť Ez 36, 24 – 28) a účasť na samotnom Božom duchu (por. Ez 37, 1 – 14). Modliaci sa vyprosuje záchranu, pričom oprávnene používa obe slovesá stvoriťobnoviť. Prosí o to, aby Boh v strede jeho existencie vytvoril „srdce“ a „ducha“. Duchsrdce sú v biblickom chápaní dve základné sily, z ktorých a s ktorými človek žije.

Srdce je sídlom praktického života. Je orgánom, ktorým sa dosahuje chápanie poriadku sveta a života. Je však predovšetkým orgánom, ktorým sa človek otvára Bohu a počúva ho. Z toho je pochopiteľné, prečo napríklad mladý Šalamún, keď mu Boh (ako v rozprávke) dáva možnosť vyplnenia prosby, prosí: „Daj svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým“ (1 Kr 3, 9).

Oproti tomu je duch centrom životnej sily a vôle. Od ducha závisí istým spôsobom život a smrť. Kto má ducha, má podiel na Božom Duchu, a tým je uschopnený hovoriť a konať na svojom mieste (ako napr. kráľ, prorok, charizmatik). Preto nie je vôbec málo, o čo modliaci sa prosí na základe svojej trpkej skúsenosti so zlým bytím človeka. Prosí o to, aby mu Boh stvoril „nové srdce“ (12a), aby mohol plne chápať životný poriadok, resp. Božie tajomstvo. A ešte prosí o „nového ducha“ (12b), aby mohol srdcom poznané aj s láskou („duchom veľkej ochoty“) a konzekventne (pevného ducha) všetko aj uskutočňovať. A ak Boh nechá v ňom účinkovať svojho „svätého ducha“ (13b), môže modliaci sa sväto žiť, to znamená žiť v takom intenzívnom životnom spoločenstve so svätým Bohom, v ktorom je nemožný hriech. Touto prosbou modliaci sa v konečnom dôsledku prosí o milosť novej zmluvy. V slovnom spojení „pevný duch“ neskoršie v 18. – 19. verši zaznieva pripravenosť modliaceho sa priniesť seba na obetu. 13. verš ešte zdôrazňuje, že sa prosí o vytúžené nové stvorenie ako stály stav, ktorý už PÁN nezruší. Takisto na tomto mieste naznačuje žalm skúsenosť izraelského národa a individualizuje ju – tentoraz kontrastne. Prosí o to, aby modliaci sa nikdy nezažil skúsenosť a osud, ktorý postihol ľud, keď ho PÁN kvôli hriechu odsúdil na exil a odvrhol zo svojho pohľadu.

Stredný diel (15 – 17) je kombináciou chválospevových sľubov a prosieb. Modliaci sa prosí o to, aby ho Boh uschopnil vyvodiť, po prijatí nového ducha a srdca, správne konzekvencie (v rámci teológie by sme mohli poukázať na tzv. predsavzatie pri prijatí sviatosti pokánia). Chce prijať boj proti moci hriechu, v ktorom PÁN učí hriešnikov ceste vyvádzajúcej zo smrti a hriechu a na ktorej si hriešnici otvárajú radostným chválospevom oči a srdcia pre PÁNA ako pre Boha spásy a „spravodlivosti“.

Ďalší odsek (18 – 19) má svoju základnú funkciu vo veršoch 15 – 17 a kvalifikuje chválospev Božej spravodlivosti ako okúsenú záchranu a vďakyvzdanie Bohu. Na tomto mieste sa žalm člení do širokého prúdu biblickej teológie: na záchranu zo smrteľného nebezpečenstva odpovedá zachránený ďakovnou obetou (porov. napr. Noe po potope Gn 8, 20), pri ktorej zároveň oslavuje a zvestuje PÁNA ako dobrotivého zachraňujúceho Boha (porov. Ž 22, 23; 26, 12; 35, 18 a i.). Z toho sa aktualizuje prorocká kritika obiet, ktorá namiesto obety Božej poslušnosti a konania vyžaduje konanie práva a spravodlivosti (porov. Oz 16, 6; Am 5, 21 – 28; Mich 6, 8), a zároveň preráža (podobne ako Ž 40,7 – 10; 69, 31n) k „novej“ teológii obety – nie hocijaké dary, ktoré majú „symbolizovať“ zachránených, ale človek má „seba samého“ obetovať Bohu ako človeka so srdcom a duchom (vv. 12 – 14). To je obeta, ktorá zvestuje Boha ako stvoriteľa a záchrancu a ktorá sa Bohu páči: do seba zaľúbený, tvrdý srdcom a pyšný hriešnik sa nechá „zlomiť“ Bohom a stáva sa pred ním „malým a poníženým“.

 

20 – 21 záverečná prosba a pohľad do budúcnosti

Žalm končí veršami 20 – 21 víziou o eschatologickej obnove Siona. Najprv prichádza prosba, aby PÁN požehnal a prišiel s časom svojej „dobrotivosti“ a aby on (!) opätovne postavil múry Jeruzalema. Toto je topos, ktorým poexilová teológia a zvlášť Izaiášova škola sníva, že PÁN urobí Sion miestom spásy a spravodlivosti – a to nielen pre utláčaný a rozptýlený Boží ľud Izrael, ale pre všetky národy. Toto je posolstvo, ktoré zvestuje Božím duchom naplnený Boží služobník v Iz 61 (porov. Ježišovo citovanie v Lk 4, 18n): „Poslal ma, aby som hlásal radostnú zvesť chudobným…“ (Iz 61, 1 – 4). Tu ide viac ako len o stavbu mestských múrov Jeruzalema v rámci vojenského obranného opevnenia. Tu ide viac o prosbu, aby PÁN „postavil“ Jeruzalem ako „mesto spravodlivosti“ (porov. Iz 1, 26n) a ako „Božie mesto“ na Sione, z ktorého vychádza spása a pokoj (porov. Iz 2, 1 – 5; Ž 46, 48).

 

21

V takto obnovenom Božom meste, v ktorom zakusujú obyvatelia seba ako zachránených a novovytvorených (porov. 12 – 19), bude mať PÁN radosť „z náležitých obiet“, ktoré viac nepodliehajú prorockej kritike. Tieto obety sú uznaním a vďakou za prítomnosť „Boha spravodlivosti“ v strede svojho ľudu, a síce v dvojakom zmysle: sú otvoreným uznaním PÁNOVEJ vlády nad Božím mestom a nad jeho obyvateľmi. Tým je obeta vždy spojená s obetnou hostinou realizovanou Bohom Sinajskej zmluvy v odpustení hriechov obnoveného sociálneho spoločenstva. „Obety a žertvy“, ktoré označujú úplné spálenie zvierat a obetné jedlá, chcú podčiarknuť, že obetami je uznaný majestát vládnuceho vo svojom meste. Skrze odpustenie hriechov novovytvorení ľudia sú v skutočnosti „ideálni obyvatelia nového Jeruzalema“. A naopak platí – obnovenie Siona ako stredového bodu stvorenia sa začína novým stvorením jeho obyvateľov. V rámci kristologizácie možno povedať, že Jeruzalem a Sion symbolizujú Cirkev. Obnova Cirkvi začína v obrátení jednotlivca.

 

Ambróz Martin Štrbák



[1] HOSSFELD, Frank-Lothar/ ZENGER, Erich, Psalmen