Z olympijskej rýchlokorčuliarky rehoľnou sestrou

0 Správy

Zimná olympiáda 2018 končí, úspechy a radosti z výhry striedajú sklamania a smútky z prehry. Pozerajúc na úžasné športové výkony si môžeme uvedomiť aj to, že nepoznáme životné príbehy týchto športovcov. Niektoré sú ozaj prekvapivé a jeden taký vám chceme predstaviť. Je ním olympionička v rýchlokorčuľovaní z roku 1998 Kirstin Holum, dnes už rehoľná sestra Catherine zo spoločenstva františkánskych sestier obnovy, ktorá pôsobí v kláštore sv. Kláry v meste Leeds v Anglicku, kde pracuje s chudobnými a núdznymi.

Šport jej bol od detstva blízky, keďže aj jej rodičia boli olympionikmi (otec lyžiar a matka rýchlokorčuliarka). Po národných úspechoch sa aj ona dostala v roku 1998 na olympiádu do japonského Nagano, kde skončila na šiestom a siedmom mieste v rýchlokorčuliarskych disciplínach na 3000 a 5000 metrov.

Ako 16-ročná, dva roky pred olympiádou, bola na púti vo Fatime, kde objavila svoje povolanie a odovzdala život Bohu. Po skončení strednej školy šla študovať umenie na univerzitu do Chicaga a na toto povolanie zabudla, keďže tam bolo pre ňu ťažké žiť vieru, lebo nepoznala veriacich rovesníkov a tak na ceste povolania nemala oporu. Po ukončení školy a návrate domov počas modlitieb za nenarodené deti pred potratovou klinikou spoznala ďalších mladých zapálených pre Krista a neskôr s nimi na Svetových dňoch mládeže v Toronte zažila Cirkev plnú mladých a života a videla tam aj mnoho mladých rehoľných sestier. Boh sa dotýkal jej srdca, posilňoval jej povolanie a tak napokon vstúpila do spoločenstva františkánskych sestier obnovy.

Na začiatku ani mnohé jej spolusestry nevedeli o jej kariére rýchlokorčuliarky a o jej účasti na olympiáde, ale od roku 2010, keď bol počas olympiády vo Vancouveri zverejnený jeden článok, jej cesta povolania zaujala čitateľov a sestra Catherine začala dostávať pozvania, aby rozprávala pred publikom: „Môj príbeh o tom, ako som prišla do kláštora, nie je obyčajným. Je jedinečný. Mať preto možnosť obzrieť sa, vzdávať vďaky a deliť sa s ním s tými ktorých stretávam, je pre mňa požehnaním.“

U nich v kláštore nemajú televíziu, preto olympijské hry nepozerá, ale je vďačná za všetko, čo ju rýchlokorčuľovanie naučilo a čo jej pomáha žiť jej povolanie: „Život nás, sestier, tvorí disciplína, dlhé hodiny tvrdej práce a nepredvídateľných situácií. Vidím, že trénovanie na olympiádu ma na to pripravilo.“

Niektorí sa naháňajú za väčšou popularitou, ďalšími medailami a úspechmi a nikdy im to nestačí. Sestra Catherine si zvolila inú cestu a ženie sa za niečím, čo má pre ňu oveľa vyššiu hodnotu.

Pre anglicky hovoriacich ponúkame aj video s jej svedectvom:

-fc-