Viera biblických žien a zasvätený život (II.)

0 Biblia

 

Zápas o nový život, ako o najdôstojnejší zmysel života, vedú ženy v celých dejinách spásy. Babice v Egypte Sefora a Fua (Písmo im dáva mená!), ktoré chránia nový život, dobre vedia, aká je jeho hodnota – na rozdiel od faraóna, ktorý sa to doučil, až keď mu zomrel prvorodený. Veľkej faraónovej dcére sa pohlo srdce za malým Mojžišom – keby bola ona sama plodne vydatá, asi by tak rozhodne nesiahla po cudzom dieťati. Mojžišova matka Jochabed – obratá o dieťa ho dostáva späť, aj keď jej už nepatrí tak ako predtým, avšak pre matku je život dieťaťa viac ako jeho vlastnenie. Mojžišova sestra Miriam, obratá o brata, použije všetku svoju ešte detskú, ale mimoriadnu dôvtipnosť na jeho záchranu. Mojžišova žena Sefora bojuje tajomný zápas so samotným Pánom, aby zachránila muža i synov. Koľko bojovníčok o život je za veľkým Mojžišom!

A Rachab? Vierou v Boha Izraela u nej nastane diametrálna zmena – ako prostitútka v pozícii odboja proti životu – sa obracia k životu a za život smerom k Mesiášovi a vyznáva svoju novú vieru: „Váš Boh je Bohom hore na nebesiach i dolu na zemi…“ Pokračujme ďalej v dejinách spásy: Jefteho dcéra bude dva mesiace oplakávať, že musí zomrieť skôr, ako by mohla priniesť na svet potomstvo. Prvé, ešte hriešne puto zvodnej Betsabe s Dávidom vo forme dieťaťa, napriek kajúcnosti predčasne zomiera ako daň za hriech. Tamar, zneuctená Dávidova dcéra, ktorú násilie brata odstavilo z čestného materstva, a preto jej vnútro umiera. Či do hlbokej depresie pokorená Tobiášova Sára, ktorá svojim mužom miesto života prinášala smrť. Judita, ktorá s vierou kompletne použila genialitu svojej ženskosti pre záchranu celého mesta. Zuzana, ktorá má byť pre hriech starcov obratá o život manželky a matky. Alebo Ester, ktorá riskuje všetko, aj svoj život, za záchranu života svojho národa. Tiež viera vdovy zo Sarepty, ktorej Eliáš kriesi jediného syna. Či zápas Sunamitky, ktorá verí, že Elizeus môže zachrániť jej dieťa, a počuje: „Vezmi si svojho syna!“ A statočná matka z doby Machabejcov, ktorá s vierou v život po smrti vidí a povzbudzuje umierať svojich siedmich synov za vieru. Až po Alžbetu na prahu Nového zákona vidíme enormný zápas o život. Dar dieťaťa ju napokon tak zasiahol, že sa päť mesiacov skrýva. „Pán zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby…“

Mohli by sme povedať, že práve keď prijala svoju neplodnosť, prišiel Pán s milosťou života.

Dokonca i Mária má – nie ako neplodná, ale ako žena neoplodnená, priniesť život, aj keď nerozumie. Ale Bohu nič nie je nemožné. Boh jej prostredníctvom anjela pri zvestovaní, podobne ako Abrahámovi, sľubuje veľké veci. A keď Mária poslušne splní, čo od nej Pán čakal, od Simeona dostane opačné zvestovanie. Zistí, že anjelove veľkolepé prisľúbenia ostávajú kdesi ďaleko za horizontom a že Boh ju nepozval k jednorazovej udalosti, ale chce od nej cestu nevedno kam. Podobne ako u Abraháma a Sáry za prvotným požehnaním aj v Máriinom živote prichádzajú skúšky a Mária znova a znova stráca svojho Syna. Neoklamal ju Boh?

Život vo forme potomstva bol pre starozákonného človeka podstatný. On prežíval zacielenie nie na pôžitok ani na bezúhonnosť, a napokon ani nie na istotu v majetku, ale na život: na autentický, hlboký a trvalý vzťah muža a ženy, otvorený plodnosti. Konečným zmyslom hlbokého a bolestného očakávania biblických matiek a otcov bolo očakávanie samotného Ježiša: „Vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka.“

Čo má s cestou starozákonných postáv spoločné rehoľník? Zasvätená osoba? Celibátnik? Veľa. Zápas o život a cestu viery.

Tak ako staroveké civilizácie devastovali prvotnú, prirodzenú vieru prvých ľudí a prvotnú dôstojnosť stvoriteľského povolania jedného muža a jednej ženy, tak sme dnes svedkami už nielen devastácie prírody, viery a etických hodnôt… ale doslovnej devastácie základného ľudského vzťahu medzi mužom a ženou. Bohu zasvätený človek je ako novostvorený veriaci Adam-Abrahám a novostvorená veriaca Eva-Sára, povolaný vyjsť zo začarovaného kruhu tohto sveta, prelomiť jeho zdanlivo neprekonateľnú gravitáciu a vydať sa cestou viery poza to všetko, čím nás chce k sebe pripútať. Je povolaný a poslaný pre záchranu života viery na zemi, ale aj života samotného, jeho prameňa, jeho podstaty, jeho dôstojnosti.

Podobne ako biblický človek má opustiť zdevastovanú púšť logiky tohto sveta; civilizáciu úspešnosti; istotu založenú na najväčšej neistote, ktorými sú peniaze a moc; má zanechať súperenie a pochovať človeku tak vlastnú túžbu po veľkosti a popularite, aby sa stal mostom alebo skôr malým mostíkom viery pre tento svet.

Aj u rehoľníka sa opakuje zážitok neplodnosti: neplodnú Sáru nosíme v sebe. Zasvätená osoba je podľa logiky tohto sveta najneplodnejším typom človeka: nemá rodinu ani trvalé zamestnanie či funkciu, úrad. Spálila za sebou všetky mosty, aby sa viac nemohla vrátiť. Nemá ani dar zeme, ani priestor pre kariéru, ani zaistený apoštolský úspech. Miesto na začiatku vysnívaných apoštolských úspechov postupne môže v jeho živote stále viac prichádzať úzkosť plodiace prázdno.

Kto sa necítil oklamaný Bohom, ešte ho pozná málo…

Svet sa z nás smeje a vo chvíľach najväčšej tmy sa možno už smejeme zo seba aj my sami. Nie, tu nejde o skepsu, ale o to, aby sme sa úprimne stretli s vlastnou chudobou. Boh sa nás dotýka práve tam, kde náš život plače… a navštevuje našu nemožnosť. Čím viac naráža rehoľník na vlastnú neplodnosť, k tým pevnejšej viere je volaný: jeho viera sa vyčistí ako zlato a striebro v ohni. Ide o to, aby rehoľník zakúsil, že je plodným iba skrze vieru. Pre iné spôsoby plodnosti sa stal eunuchom. Svojím rozhodnutím zničil (alebo chcel zničiť) všetky spôsoby, ako by mohol byť plodným inak ako vierou. Jeho zdanlivo nikam nevedúci, nič neznamenajúci život sa má skrze Božie povolanie stať teologickým miestom plodnosti neplodných – plodnosti pre Božie kráľovstvo.

Otcovia a matky viery dlho čakali na život: Abrahám a Sára – minimálne 70 rokov, Izák a Rebeka 40 rokov; čakala Ráchel… Anna… Alžbeta… a ich viera dozrievala. Napriek zdanlivej prázdnote je hlavným povolaním rehoľníka plodnosť. Zasvätený prechádza kritickými situáciami, aby mohol plodiť priamo v Bohu, v najväčšom tichu, bez odvrávania, ako Abrahám, Sára, pokorovaná Anna či pokorná Alžbeta. Jeho poslaním je mať vieru aj za tých, ktorých má splodiť.

Boh volal neplodných a urobil ich nesmierne plodnými, aj keď ich zdanlivo, dočasne odhodil alebo nechal stranou. Sára má iba jedno dieťa. Manueho žena má jedno dieťa. Alžbeta má jedno dieťa. Mária má jedno Dieťa. Jedno dieťa, ktoré sa stáva požehnaním pre mnohých. Rehoľník má byť za každú cenu pro life – za život. Nielen duchovný, ale za život vo všetkých jeho stránkach. Opakuje s Ráchel: Pane, daj mi deti, lebo inak zomriem! A zomrela, aby mal Jakub deti aj od nej. Aj Ježiš zomrel, aby mal Otec deti…

Zasvätený Pánovi neplodí mentalitou tohto sveta – cudzoložstvom či modloslužbou vyhľadávania úspechu, moci, popularity. Plodí život Božím účinkovaním v srdci, plodí život ako Otcom povolaný a poslaný. Prináša život splodený v hlbokej pokore pred Bohom, pred sebou a prečo nie – aj pred svetom. Plodí nielen život duchovný, ale aj hlbokú ľudskosť. Čo všetko intenzívne ľudské nachádzame – a je to tak správne – v našich spoločenstvách! Chcieť odovzdávať iba duchovno môže znamenať pravý opak: jeho zabíjanie, lebo opravdivá spiritualita kvitne na hlbokej ľudskosti.

Otcovia i matky vo viere nás povzbudzujú prejsť Pánovými skúškami, aj keď s odretými ušami, a neodbočiť, čeliť im. Vystrieť v skúške ruky k Pánovi. Prísľubom daru zeme a potomstva si Boh pripútal otcov a matky viery k sebe. Nedal im ich hneď. Museli prejsť istú cestu s ním a až potom dostali nejaký ten kúsok zeme a krehkého, na pohľad nie veľmi vydareného potomka.

S potomkom a kúskom zeme však dostali aj to, čo nečakali ani nežiadali. Dostali Boha samotného, naučili sa žiť svoj život s ním. Naučili sa milovať. Možno dostať ešte viac? A ako dosvedčuje Písmo: zomreli nasýtení životom.

Ich odkaz pre nás? Niet viery a už vôbec niet lásky bez skúšky. Skúška, najmä tá najťažšia: kenóza všestrannej chudoby a neplodnosti života, je životodarným, ba v istom zmysle teologickým miestom autentickej viery v Boha.

Prijmime Božie skúšky, nesme ich s láskou, lebo cez ne prijímame Božie požehnanie, plodnosť. Zomrime v týchto skúškach mentalite tohto sveta, pochovajme v nich, keď bude treba, všetky naše rozumné argumenty, nech naše nepravé „ja“ dostane smrteľný úder, aby sme ako zrnko, ktoré pre lásku odumrelo sebe samému, mohli nášmu Pánovi priniesť bohaté ovocie spásy, záchrany, respektíve on a jedine on skrze nás.

Dagmar Kráľová