Viera biblických žien a zasvätený život (I.)

0 Biblia

Boh stvoril človeka na svoj obraz, ktorý realizoval v mužovi a v žene: v oboch súčasne. Spoznávaním cesty viery oboch umožňujeme našu integrálnu duchovnú formáciu. Ak dáme slovo ženám z Biblie, môžu nám, zasväteným, veľa povedať: nie viac ako muži, ale niečo, o čom je menej príležitostí uvažovať.

Zdá sa, že zasvätený život je najviac odkázaný na životodarnú vieru, celý vychádza z viery, stojí na nej od začiatku až po koniec vo všetkých svojich aspektoch. Práve dnes potrebujeme biblickú posilu našej viery – dostať sa k jej biblickým koreňom. Z Biblie sa dá učiť tomu, ako je Boh prítomný v živote človeka, ako v ňom koná, ako sa k nemu priblížiť a nadovšetko ako mať skúsenosť s ním. Podobne sa prostredníctvom Biblie dá zakúsiť viera, ako ju chápali, žili a ako v nej rástli nielen otcovia viery, ale aj ich životné partnerky.

Viera patriarchov bola vierou celého klanu. Vychádzala z rodiny, postavenej na hlbokom vzťahu muža a ženy ako základu všetkých zdravých sociálnych vzťahov. Aj keď sa to navonok nezdá, v Biblii má žena nenahraditeľný význam; jej prítomnosť je najčastejšie tichá, nenápadná, ale preto nie menej významná a účinná.

Manželky patriarchov v Knihe Genezis mali aktívny podiel na viere svojich mužov. Povolaný Abram opustil vyspelú mezopotámsku civilizáciu a stal sa bezzemkom a bezdomovcom. Človekom bez minulosti (zomrel mu otec) a bez budúcnosti (neplodnosť Sáry). A ešte k tomu uveril takému Bohu, ktorý sľuboval nemožné. Sára mala účasť na Abramovej viere a tiež vyšla po jeho boku do neznáma a neistoty. Do neznáma vyšla za nepoznaným Izákom aj Rebeka, ba aj Lea a Ráchel sa po boku Jakuba solidárne vydali do cudziny, čo Ráchel stálo život. Podobne neviestka Rachab a Moabka Rút prijali za svoj nový národ a novú zem. O zasľúbenú zem bojovali nielen muži, ale i ženy ako Debora, Jahel a Judita…

Rachel a Jakub

(Ráchel a Jakub, Wiliam Dyce)

Abrahám uveril Pánovi napohľad detinsky, až naivne. Boh mu sľuboval hmatateľnú zem i potomstvo a on stále veril. Aj keď sa prísľub nenapĺňal, stále čakal. Keď mu zomrela Sára, nemal ani kúsok zeme, kde by svoju ženu pochoval: jaskyňu pre hrob musel draho zaplatiť. Pán mu namiesto zeme a potomstva, po ktorých túžil, dával skúšky a požehnanie – teda niečo iné, ako o čo prosil (v Knihe Genezis môžeme napočítať 10 skúšok a 7 požehnaní Abraháma, t. j. viac skúšok ako požehnaní). Abrahám si však Pána napriek nesplneným prísľubom tak obľúbil, že takmer zabúdal na to, čo mu sľuboval vyplniť.

Od začiatku išlo Abrahámovi o zem, Izákovi o studne, čiže živú zem, Jakubovi o návrat do zeme Abraháma (spätosť so zemou majú zapísanú Židia v génoch až dodnes). Vlastnenie zeme malo byť pre nich darom viery – jej strata bola vždy skúškou viery. Abrahám, a po ňom i ďalší otcovia, sa učili veriť na základe ľudských istôt: prísľubu zeme a potomstva. Paradoxne práve neistota ohľadom vlastnenia zeme ich udržiavala na ceste viery. Stretávame sa u nich so zaujímavým javom: úmerne prijatým skúškam silnela ich viera.

Do skúšok išli s patriarchami aj ich manželky. Otcovia sa viac sústredili na zem a pre matky sa stalo kľúčovou otázkou potomstvo. V tom čase bolo takmer jedinou starosťou manželky rodiť a vychovávať, nemali iné podstatné zodpovednosti v spoločnosti a ani záujmy; o to viac prežívali svoju frustrovanosť, keď život neprichádzal. Keď sa črtala nádej na vlastnenie zeme, vtedy neplodnosť deptala aj mužov: Načo mať zem, ak niet potomstva? „Daj mi deti, lebo inak zomriem…,“ hovorí Jakubovi Ráchel. Matky sa učili veriť predovšetkým na základe daru potomstva. Keď ľudské možnosti nestačili, ostala im len viera v Boha otcov.

Prvá, čo bojovala o dieťa, bola Sára, ale po nej rovnako Rebeka i Ráchel. Aj ich manželom išlo o potomstvo: Abrahámovi, ktorý veril a čakal… Izákovi, ktorý, ako sa píše v Biblii, vyprosil Rebeke deti od Pána, a Jakubovi, ktorý sa snažil byť zodpovedným otcom. Neplodnosť bola najintímnejšou, vzájomne znášanou skúškou manželov, v ktorej sa aj prirodzene cítili obmedzené a zasiahnuté najmä ženy. Vari to Pán nemal dobre premyslené? Zlyhal on sám? Chcel veľký národ, a všetky ženy sú akoby zaseknuté? Vopred mŕtve?

Pán miloval Sáru ešte viac než Abrahám. Biblia svedčí o tom, že ju zázračnými znameniami dvakrát ochránil pred cudzími mužmi: faraónom a Abimelechom. Sára túžila dať Abrahámovi potomka tak veľmi, že chcela pomáhať aj Pánovi, a dala svojmu mužovi – pokorujúco, lebo tým zradila seba samu – vlastnú slúžku. A  Abrahám musel veľmi milovať Sáru, keď ju poslúchol… Typická vlastnosť ženy: za každú cenu si pomôcť; ba možno sa cítila i povinná tak urobiť. Jej viera ešte nedozrela, asi nemala toľko zážitkov s Pánom ako jej muž. Keď začala „pomáhať“ Pánovi, situácia sa ešte viac skomplikovala: Agar sa začala správať nevhodne, asi aj preto, lebo Sára žiarlila, a Sára trpí ešte viac… Agar uteká od Sáry. No Pán miluje i Agar a každý život, ktorý sa počal… (Agar by mohla byť patrónkou slobodných matiek, o ktoré sa Pán stará aj na púšti tohto života.)

SaraHagar

(Sara, Agar a Abram)

K Abrahámovi prichádzajú traja tajomní hostia – je to neslýchaná intimita Pána s človekom – spoločné stolovanie s ním sa zopakuje až v Novom zákone. Zdá sa, že prichádzajú väčšmi za Sárou než za Abrahámom, veď on už niekoľkokrát dostal prisľúbenie. A naozaj, Pán sa pýta Abraháma: „Kde je tvoja žena Sára?“ Sára mala prisľúbenie počuť na vlastné uši – možno by sa už inak nedokázala otvoriť a dať k dispozícii svoje telo novému životu. Keď Sára začuje prisľúbenie, zmôže sa iba na smiech ako prejav rezignácie, lebo sa už pokladala za vrcholne neužitočnú, ba mŕtvu, neschopnú prijať lásku a život. Alebo ak sa aj smeje smerom k nádeji životu v nej, zároveň sa ľaká: Čo ak je to ilúzia…?

Písmo tu používa krásny obraz: Sára je v stane tak, ako bude archa v stane, tak ako bude po takmer dvetisíc rokoch Panna Mária stánkom, archou živého Boha. Sára bude vo svojom lone nosiť počiatok obrovského prísľubu vteleného Boha… až po naše dnešné bohostánky. Ako len miluje Boh ženu – nositeľku života!

Keď traja nebeskí poslovia zaregistrovali Sárin nemý, vnútorný smiech, zdá sa, akoby Pána samotného zabolela Sárina bolesť. Už sme si zvykli na trochu surovú interpretáciu, že Pán napomenul Sáru a že Sára klamala. Spomeňme si, že kúsok predtým sa smial aj Abrahám, a Pán mu nič nepovedal. On totiž vždy rešpektuje vnútro, aj neschopnosť naplno uveriť, nedupe človeka. Najprv si môžeme uvedomiť, že v skutočnosti Sára nepovedala lož. Tomu, že bude matkou, ako hovorí Biblia, sa „smiala“ v myšlienkach, vo svojom vnútri. Usvedčením o vnútornom smiechu jej Pán chcel dať znamenie v zmysle: „Ja viem, ako sa cítiš, čo prežívaš, že si sa nemohla opravdivo zasmiať celý svoj život, lebo v každej chvíli svojho života si nosila v sebe príchuť trpkosti zo svojej prázdnoty, zbytočnosti, bezmocnosti…“ Jej situácia je prototypom toho prázdna, ktoré môže zaplniť iba Boh sám. A tým, že Pán poznal jej vnútro (smiech v myšlienkach), dostala Sára od Pána jasné znamenie: „Počneš a porodíš, lebo to chcem ja! Budem to ja, ktorý oživím tvoje odumreté lono i Abrahámovu starobu. Nebude to žart prírody, lebo budem konať ja, ktorému si na začiatku uverila…“ A že je Sára výnimočnou postavou v dejinách spásy, vidíme aj podľa toho, že takmer o dvetisíc rokov Panna Mária dostáva ten istý prísľub: „Bohu nič nie je nemožné.“

A Pán Sáre po dvadsiatich piatich rokoch prisľúbenia doprial nový smiech, prvý a do konca života trvajúci, pravý radostný smiech z najväčšieho daru na tomto svete, ktorým je život. Lebo Izák dostal meno Smiech a Sára sa smiala vždy, keď sa na neho pozrela či myslela. Keby pre Sáru nebolo Izákovo narodenie Božím znamením, spojeným s jej smiechom, tak by mu predsa nedali toto meno. Nie je tento Sárin konečne radostný smiech v súlade s Máriiným Magnifikat? Sára už viac nepomyslela na temné roky minulosti, zažila oveľa intímnejšiu skúsenosť s Pánom než s manželom. Už nemusela veriť v Pána skrze manžela, už vedela, že to on sa dotkol jej celej, jej duše, psychiky, sexuality, citov, tela, celú ju zasiahol. Písmo to dosvedčuje: „A Pán navštívil Sáru, ako prisľúbil, a Pán vyplnil Sáre, čo predpovedal…“ Sára dozrievala vo viere.

Skúšky, ktorými museli biblické matky prejsť, neboli ľahké, veď skoro všetky pramatky zomierajú predčasne. Pravdepodobne skúška Abraháma s Izákom hlboko zasiahla aj Sáru: je nemožné, aby vo svojom staršom veku ustráchane nehĺbala nad tým, kam asi Abrahám, ktorý sa podľa Biblie správal zmätene, „vlečie“ Izáka. Musela vycítiť z oboch svojich najbližších čosi hrozné. Rebeka, ktorá zorganizovala všetko pre dobro Jakuba, a napokon zomiera bez toho, aby ho ešte niekedy uvidela. A Ráchel svoje druhé dieťa poriadne ani neuvidí. Biblické ženy, podľa obrazu svojej pramatky Sáry, chceli za každú cenu dať život, a preto neušli pred týmito skúškami.

Môžeme pokračovať aj ďalšími, inými formami boja s neplodnosťou u biblických žien: ovdovelá a bezdetná Tamar, oblečúc sa kvôli Júdovi za prostitútku, ponížila seba samu do krajnosti, ba riskovala i život, aby mohla mať dieťa. A skúškami očistený Júda to verejne uznal: „Ona je spravodlivejšia ako ja.“ Pokorná bezdetná dvojica Manue a jeho žena dostali dvojnásobným Pánovým zvestovaním dar syna Samsona. Alebo ponižovaná, podozrievaná, chradnúca Anna, ktorej nestačila akokoľvek veľká láska muža a ktorej viera rovnako prechádzala trpkou skúškou neplodnosti, aby dostala vyvoleného syna Samuela.

Motív neplodnosti sa opakuje aj u dvoch krásnych biblických postáv, u dvoch vdov: Noemi a Rút, ktoré, prvá ako už neplodná a druhá ešte neplodná, sú tiež bez minulosti aj bez budúcnosti. Všestranný nedostatok, v ktorom sa ocitli, sa vďaka Božej milosti stal hýbadlom ich života. Viera Rút si vedela vyvoliť takého Boha, ktorý nezachránil Noemi, ba trojnásobnou smrťou zničil všetku jej nádej. Napriek tomu Rút vyznáva: „Tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ A tento Boh riadil všetko tak, že napokon traja bezdetní – Noemi, Rút a Bóz – dostávajú nový život. Na ceste viery dáva Pán Rút dozrievať i naďalej: Dieťa, ktoré sa jej narodí, Písmo privlastňuje Noemi. A Rút, úplne vyprázdnená zo seba, sa stáva plodnou iba každodennou vernosťou.

Dagmar Kráľová, saleziánka

foto titulka: Sandy Freckleton Gagan: Whither thou goest (Kam ty pôjdeš); sandyfreckletongagon.com/WhitherThouGoest.htm