V prostredí prijatia a lásky sa môžu zmeniť i vnútorné postoje pacienta

0 Cesty povolania

V rubrike Cesty povolania uverejňujeme rozhovor so sestrou Gorazdou z Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne publikovaný na www.cestaplus.sk.

Hospic, miesto obrovskej bázne pre každého človeka. Ľudská dôstojnosť, na ktorú v tomto prostredí milosrdného prijatia a starostlivosti kladú dôraz, neutrpela napriek ťažkej chorobe či zomieraniu žiadnu ujmu. Práve naopak. Bola pozdvihnutá tým, že sa o trpiaceho adresne zaujímajú, venujú mu svoj čas, slovo povzbudenia či potichu vyslovenú modlitbu. Sprevádzať človeka v jeho posledných chvíľach a potom ďalšieho a ďalšieho nie je práca „ako každá iná“. O svoju skúsenosť so sprevádzaním sa s nami podelila sestra Gorazda z Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne.

Ako dlho ste sa  venovali zomierajúcim a prečo ste sa rozhodli pre túto službu?

Sestra Gorazda: V Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne som slúžila od jeho otvorenia – od decembra v roku 2005 do novembra v roku 2015. Ako zdravotníčka som sa stretávala s nevyliečiteľne chorými a zomierajúcimi vo všetkých predchádzajúcich zamestnaniach. Keď som pracovala v domove dôchodcov u nás v dedine hneď po strednej zdravotníckej škole ako mladučká zdravotná sestra, po prvý krát mi v náručí zomrela jedna staručká pani. Bola nedeľa. Od rána bol jej zdravotný stav kritický, preto som volala pohotovosť. Popoludní upadla do agónie. Horúčkovito som sa snažila ju zachrániť, merala som jej tlak, pichala injekcie, ale ona i napriek všetkému pomaly dodýchavala. Keď toto všetko videla pani, ktorá bola na návšteve u pacientkinej susedky, začala sa modliť Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Pri tejto modlitbe moja pani odišla v pokoji do večnosti a ja som dostala prvú veľkú lekciu starostlivosti o zomierajúcich. Totiž brať do úvahy všetky stránky človeka, nielen jeho telo…Neskôr som vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier svätého Vincenta – Satmárok. Formácia prebiehala vo Vrícku, kde sú umiestnené i staršie a choré sestry. Tu som videla a zažila krásnu starostlivosť o zomierajúce sestričky aj duchovné sprevádzanie, ktoré im preukazovali  sestry komunity. V ďalších zariadeniach, kam som bola poslaná už ako rehoľná sestra, som si po týchto skúsenostiach viac všímala práve zomierajúcich, niekde hlavne preto, že ich potreby boli málo vnímané a uspokojované. Keď ma oslovila provinciálna predstavená, že ma potrebuje v hospici v Trenčíne, pochytila ma najskôr bázeň pred touto úlohou. Postupne mi však vnútri ,,došlo“, že práve toto chce odo mňa Pán a už ma na túto službu dlho pripravoval. Takže nie ja som sa rozhodla, ale On sa rozhodol, že mu mám slúžiť v hospici ako ťažko chorému a zomierajúcemu.

Je zrejmé, že zomierajúcim v hospici poskytujete útechu. Uskutočňuje sa to i naopak – poskytujú oni útechu vám?

Sestra Gorazda: Áno, táto služba je vzájomná. Často som odchádzala z izby pacienta obohatená aj povzbudená. Kedysi som čítala knihu s titulom Umierajúci nás učia žiť. A naozaj som  v praxi zažívala od niektorých svojich pacientov lekcie pozornosti a záujmu o iných. Fascinovalo ma, keď sa ma pacient spýtal, ako sa mám ja, alebo keď bol za všetky, i drobné služby vďačný. Tiež sa mi stalo, že mi pacientka povedala, že nás má všetkých veľmi rada a je šťastná, že je u nás. To boli pre mňa aj pre nás všetkých krásne momenty, ktoré poskytli útechu a zároveň silu slúžiť i vo chvíľach, keď  to bolo veľmi náročné a pacient už spätnú väzbu nemohol dať.

Čo ak zomierajúci odmietol uveriť v Boha a jeho milosrdenstvo? Ako ste ho sprevádzali, čo ste mu ponúkli?

Sestra Gorazda: Sprevádzanie je predovšetkým milujúca blízkosť pri pacientovi, pozorná na jeho potreby. Túto milujúcu pozornosť sa v hospici snažíme dávať každému pacientovi. Viera v Boha je dar a keď ho pacient nemá, nesmie sa mu vnucovať. Viackrát sa u nás v hospici stalo, že keď pacient zažil u nás priateľské prostredie a vnímavosť na jeho potreby, keď sa mu utíšili nežiaduce príznaky nevyliečiteľnej choroby, sám sa začal pýtať, ako je to možné, že sa mu toto všetko dostáva. Ako to, že personál medzi sebou je úctivý a priateľský i k pacientom. „Podľa toho poznajú, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35), povedal Ježiš a je to pravda. V prostredí prijatia a lásky sa môžu zmeniť i vnútorné postoje a zásady pacienta, čo neskôr smeruje i k túžbe po spáse a k prijatiu sviatostí.

Keď sme sprevádzali pacienta v ťažkom stave a vedeli sme, že odmietal Boha, snažili sme sa mu najskôr zmierniť bolesti a nenechávali sme ho samého. Vo viere v Ježišove prisľúbenia, ktoré dal sestre Faustíne, sme sa často pri ňom v tichosti  modlili Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Mali sme vtedy istotu,  že jeho duša nebude zatratená a že hoci Božie milosrdenstvo z rôznych príčin odmietal, v hodine smrti sa s ním osobne stretol.

Iste ste mali s každým zomierajúcim vzťah, no predsa sa spýtam – bolo náročnejšie sprevádzať človeka, ktorý vám prirástol k srdcu , či človeka, s ktorým ste si nestihli vytvoriť vzťah?    / Keď už upravujem i otázky, členov vlastnej rodiny som vynechala. Je to ďalšia veľká kapitola….V hospici by som nemohla slúžiť, ak by som tam mala svojich najbližších. Práve pre silné emocionálne zaangažovanie a intenzívnu blízkosť, čo vyvoláva aj veľkú a dlhodobú bolesť zo straty. Neodporúča sa aspoň rok po úmrtí blízkeho pracovať v takomto zariadení. /

Sestra Gorazda: Niekedy prichádzajú pacienti do hospicu  už vo veľmi ťažkom stave – v bezvedomí, keď sa už vzťah buduje skôr s jeho príbuznými. Niekedy zasa prijmeme pacienta, ktorý, hoci je v ohrození života, predsa je ešte schopný komunikácie a je otvorený priateľstvu s nami. Potom i pár hodín, či dní  stačí na hlboký vzťah. Viackrát sa mi stalo, že som si s takýmto „obľúbeným“ pacientom symbolicky alebo priamo dohodla, že budem pri ňom i na konci. Sprevádzanie bezprostredne pred jeho odchodom bolo potom iné. Bolo pre mňa intenzívnejšie…Aj mlčanie pri takomto blízkom pacientovi bolo plnšie spomienok na jeho slová plné múdrosti, na jeho prejavy voči mne, voči ostatnému personálu, príbuzným. Takéto sprevádzanie  bolo intenzívnejšie aj emocionálne. Preto nastúpila potom i väčšia únava a potrebovala som viac oddychu a podpory, aby som sa mohla vrátiť späť a bola pripravená pre nové sprevádzanie. Som vďačná za chvíle, kedy som mohla pacienta odprevadiť až do náručia milujúceho Otca….a tak aspoň trošku nazrieť do večnosti…. Pokladám to za najväčšiu milosť v tejto službe….

Obdivujem vašu vnútornú silu. Čo na povzbudenie by ste chceli odkázať ľuďom, ktorí by sa sami, v domácich podmienkach, chceli postarať o svojich zomierajúcich blízkych?

Sestra Gorazda: Hlboko sa pred každým z nich skláňam, lebo starať sa o zomierajúcich v domácom prostredí je často veľmi náročné. Ak majú domáci podporu a pomoc od lekárov a iných odborníkov a tiež možnosť striedať sa pri lôžku zomierajúceho, táto skúsenosť môže byť pre sprevádzajúcich napriek všetkému zároveň požehnaním. Myslím, že je veľmi dôležité starať sa o zomierajúcich blízkych s čo najväčšou trpezlivosťou a láskou, prejavovať im uznanie a vďaku. Všetko, čo práve v istom momente preňho robia, môže byť to posledné. A hoci smútenie príde, lebo je to normálna reakcia, predsa ich bude vnútri sprevádzať dobrý pocit, akási istota, že urobili všetko, čo bolo v ich silách. A Pán im určite odmení všetky skutky milosrdenstva preukázané jemu samému v blízkych. Vyprosujem im pevnú nádej, že sa raz so svojimi blízkymi vo večnosti stretnú.

Som vďačná Pánovi za vzácnu skúsenosť služby v hospici. Mnohé zdravotnícke, psychologické i duchovné poznatky, ktoré som v tomto zariadení dostala sa snažím využívať i v mojom momentálnom poslaní. Opäť som sa vrátila do Charitného domova vo Vrícku, kde spolu s mojimi spolusestrami zabezpečujem zdravotnícku starostlivosť o naše staršie a choré sestry. V pokojnom domácom prostredí sa im snažíme zmierňovať ťažkosti sprevádzajúce ich starobu. Zároveň tu mám viac času na modlitbu aj na sebareflexiu. Práve v tomto prostredí môžem ešte hlbšie prehodnocovať svoje skúsenosti z hospicu, ťažiť z nich ešte viac a učiť sa z nich.

Rozhovor bol uverejnený na portáli www.cestaplus.sk a aktualizovaný sestrou Gorazdou.