Sviatok obetovania Pána – príhovor Svätého Otca, ktorý sa dotkol aj zasväteného života

0 Kronika

Zasvätený život je chválou, ktorá dáva radosť Božiemu ľudu, prorockou víziou, ktorá zjavuje to, čo má hodnotu.“

Svätý Otec František v homílii, ktorú povedal počas slávenia Eucharistie v Bazilike svätého Petra v Ríme, pripomenul zmysel povolania Pána v deň, keď celá Cirkev slávi Deň zasväteného života.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

Dnešná liturgia nám predstavuje Ježiša, ktorý ide v ústrety svojmu ľudu. Ide o sviatok stretnutia: novosť Dieťaťa sa stretáva s tradíciou chrámu; prísľub sa stáva naplnením; mladá Mária a mladý Jozef sa stretajú so starým Simeonom a starou Annou. Jedným slovom, keď príde Ježiš, všetko sa stretáva.

Čo nám to hovorí? V prvom rade to, že aj my sme povolaní prijať Ježiša, ktorý nám prichádza naproti. Stretnúť ho: Boha života máme stretnúť každý deň nášho života; nie sem-tam, ale každý deň. Nasledovať Ježiša – to nie je rozhodnutie, ktoré urobíme raz a hotovo; ide o každodenné rozhodnutie. A Pána nestretáme virtuálne, ale priamo, v konkrétnom živote. V opačnom prípade sa Ježiš stáva iba peknou spomienkou na minulosť. Keď ho však prijmeme ako Pána svojho života, ako stredobod všetkého, ako pulzujúce srdce každej veci, vtedy on žije a opätovne v nás ožíva. Tak sa aj nám stane to, čo sa stalo v chráme: okolo neho sa všetko stretáva, život sa stáva harmonickým. S Ježišom opätovne nachádzame odvahu kráčať vpred a silu zostať pevnými. Stretnutie s Pánom je prameň. Teda je dôležité vrátiť sa k prameňom: pripomenúť si rozhodujúce stretnutia s ním, oživiť prvú lásku, prípadne napísať náš príbeh lásky s Pánom. Dobre to padne nášmu zasvätenému životu, aby sa nestal časom, ktorý sa míňa, ale bol časom stretnutia.

Ak si pripomenieme naše základné stretnutie s Pánom, môžeme si všimnúť, že ono nevzniklo ako súkromná záležitosť medzi nami a Bohom. Nie. Ono vzniklo uprostred veriaceho ľudu, pri toľkých bratoch a sestrách, v presných časových chvíľach a miestach. Hovorí nám to evanjelium, keď nám ukazuje, že stretnutie sa odohráva uprostred ľudu, v jeho konkrétnych dejinách, v jeho živých tradíciách: v chráme, podľa zákona, v atmosfére proroctva, spolu so starými a mladými (porov. Lk 2, 25 – 28. 34). Podobne aj zasvätený život: vykvitne a kvitne v Cirkvi; ak sa izoluje, zvädne. On vyzrieva, keď mladí i starí kráčajú spolu, keď mladí opätovne nachádzajú korene a starí prijímajú ovocie. Avšak stagnuje vtedy, keď sa kráča osamotene, keď sa zameriavame iba na minulosť alebo sa vrháme dopredu usilujúc sa prežiť. Dnes, keď slávime sviatok stretnutia, prosme o milosť, aby sme vedeli znovu objaviť živého Pána a umožnili, aby sa nami prijatá charizma stretla so súčasnou milosťou.

Evanjelium nám hovorí aj to, že stretnutie Boha so svojím ľudom má svoj začiatok a cieľ. Začína povolaním do chrámu a dospeje k vízii chrámu. Povolanie je dvojaké. Existuje prvé povolanie, ktoré je povolaním „podľa zákona“ (v. 22). Ide o povolanie Jozefa a Márie, ktorí idú do chrámu, aby splnili to, čo zákon predpisoval. Evanjeliový text to štyri razy zdôrazňuje, akoby šlo o akýsi refrén (porov. v. 22. 23. 24. 27). Tu nejde o nejaké nanútenie: Ježišovi rodičia nejdú do chrámu nasilu alebo aby navonok splnili nejaký stanovený predpis; idú doň, aby odpovedali na pozvanie Boha. Je tu však aj druhé povolanie, povolanie podľa Ducha. Je to povolanie Simeona a Anny. Aj naň sa kladie dôraz: keď ide o Simeona, tri razy sa hovorí o Duchu Svätom (porov. v. 25. 26. 27) a uzatvára sa s prorokyňou Annou, ktorá inšpirovaná chváli Boha (porov. v. 38). Dvaja mladí prídu do chrámu, pretože ich povoláva zákon; dvaja starí tiež doň prídu, pretože sú pohnutí Duchom Svätým. Čo tieto dve povolania, povolanie zákona a povolanie Ducha, hovoria nášmu duchovnému životu a nášmu zasvätenému životu? Hovoria to, že sme všetci povolaní k dvojakej poslušnosti: zákonu – v zmysle toho, čo môže usporiadať náš život – a Duchu, ktorý robí v živote veci novými. Takto vzniká stretnutie s Pánom: Duch zjavuje Pána, ale aby sme ho mohli prijať, potrebná je verná každodenná vytrvalosť. Aj najväčšie charizmy bez bežného života neprinášajú ovocie. Na druhej strane, aj tie najlepšie pravidlá, regule, stanovy nestačia bez novoty Ducha: zákon a Duch kráčajú ruka v ruke.

Aby sme mohli toto povolanie lepšie pochopiť, potrebujeme si všimnúť prvé dni Ježišovej verejnej služby, teda v Káne Galilejskej, kde premení vodu na víno. Aj tam spolu s Máriou vidíme povolanie k poslušnosti, keď hovorí: „Urobte všetko, čo vám [Ježiš] povie“ (Jn 2, 5). Čokoľvek vám povie… A Ježiš žiada jednu osobitnú vec; neurobí hneď nejakú novú vec, nevytvorí z ničoho víno, ktoré chýba – mohol to urobiť –, ale žiada konkrétnu a náročnú vec. Žiada, aby vodou naplnili šesť veľkých kamenných amfor, ktoré podľa zákona slúžili pri obradnom očisťovaní. To znamená, že do nich bolo potrebné preliať zo studne asi šesťsto litrov vody: čas a námaha, ktoré sa zdali byť zbytočnými, pretože to, čo chýbalo, nebola voda, ale víno! A práve z týchto preplnených amfor, ktoré boli naplnené „až po okraj“ (v. 7), Ježiš zmení vodu na nové víno. Tak je to aj s nami: Boh nás povoláva, aby sme ho stretli vo vernosti ku konkrétnym veciam. Boh sa totiž s nami stretáva v konkrétnosti: v každodennej modlitbe, vo svätej omši, spovedi, autentickom živote, v každodennom Božom slove, blízkom prístupe, najmä k duchovne a telesne najnúdznejším. Ide o konkrétne veci, ako je v zasvätenom živote poslušnosť predstavenému a regule či stanovám. Ak tento zákon uvádzame do života s láskou, opakujem – s láskou!, prichádza Duch Svätý a prináša Božie prekvapenia, ako tomu bolo v chráme a Káne. Voda každodennosti sa vtedy mení na víno novoty a život, ktorý sa zdá byť záväznejším, v skutočnosti sa stáva slobodnejším. V tejto chvíli mi prichádza na um istá rehoľná sestra, ktorá mala charizmu slúžiť kňazom a seminaristom. Predvčerom začal v Rímskej diecéze proces jej blahorečenia. Šlo o jednoduchú rehoľnú sestru: nemala ktovie aké dary, ale mala múdrosť poslušnosti, vernosti a  nebála sa novôt. Prosme Pána, aby nás prostredníctvom sestry Bernadety obdaroval milosťou kráčať po tejto ceste.

Stretnutie, ktoré sa rodí z povolania, vrcholí víziou. Simeon hovorí: „Moje oči uvideli tvoju spásu“ (Lk 2, 30). Vidí Dieťa a vidí spásu. Nevidí Mesiáša, ktorý koná divy, ale malé dieťa. Nevidí nič mimoriadne, ale Ježiša s rodičmi, ktorí prinesú do chrámu dve hrdličky alebo dva holúbky, t. j. obetu najchudobnejších (porov. v. 24). Simeon vidí jednoduchosť Boha a prijíma jeho prítomnosť. Nič iné nehľadá, nežiada a nechce nič naviac, stačí, že vidí Dieťa a že ho môže vziať do náručia: „Nunc dimittis – Teraz prepustíš, [Pane, svojho služobníka]“ (porov. v. 29). Stačí mu taký Boh, aký je. V ňom nachádza posledný zmysel života. Je to vízia zasväteného života, jednoduchá a prorocká vízia vo svojej jednoduchosti, keď máme pred svojimi očami a v našich rukách Pána; vtedy nič iné nepotrebujeme. On je život, on je nádej, on je budúcnosť. Zasvätený život je touto prorockou víziou Cirkvi: je pohľadom, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď si to mnohí nevšímajú; je hlasom, ktorý hovorí: „Boh mi vystačí, ostatné sa minie“; je chválou, ktorá sa prejaví navonok, ako to preukáže aj prorokyňa Anna. Mala mimoriadne vysoký vek a dlhé roky žila ako vdova, no nebola zatrpknutá, nostalgická alebo zameraná na seba; naopak, príde, oslavuje Boha a iba o ňom hovorí (porov. v. 38). Rád si ju predstavujem ako ženu, ktorá „dobre klebetila“, a  ona by bola dobrou patrónkou proti zlu klebetenia, aby sme sa obrátili, pretože chodila na všetky strany a iba hovorila: „Je to on! To je to dieťa! Choďte sa naň pozrieť!“ Rád si ju takto predstavujem, ako ženu, ktorá žije v nejakej mestskej štvrti.

Hľa, toto je zasvätený život – je chválou, ktorá dáva radosť Božiemu ľudu, prorockou víziou, ktorá zjavuje to, čo má hodnotu. Keď je takýmto, stáva sa výzvou pre všetkých bojovať proti priemernosti: proti strate kvality duchovného života, proti pokušeniu kalkulovať s Bohom, proti pokušeniu prispôsobovať sa pohodlnému a zosvetštenému životu, proti lamentovaniu – jaj, to lamentovanie!, nespokojnosti a fňukaniu, proti zvyku „robím to, čo môžem“ a „vždy sa tak robilo“: toto nie sú vety podľa Božieho zámeru. Zasvätený život nie je snahou o prežitie, nie je prípravou na ars bene moriendi [umenie dobre zomrieť], pretože je dnes čoraz menej povolaní – ide o súčasné pokušenie. Nie, to nie je boj o prežitie, zasvätený život je novým životom. „Ale… je nás málo“ – to je nový život. Je to živé stretnutie s Pánom v jeho ľude. Je to povolanie ku každodennej vernej poslušnosti a nevídaným prekvapeniam Ducha. Je to vízia toho, čo má hodnotu a oplatí sa prijať, aby sme mali radosť – Ježiša.

Preložil Štefan Turanský SDB