Šport, úcta k Bohu a dominikán

0 Cesty povolania

Uverejniť svedectvo pátra Hilára Štefurika OP v čase, keď to na Slovensku začína hokejovo vrieť, vyzerá byť skvelý ťah. Takže ako to je so športom v reholi?

Šport je forma fyzickej aktivity, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie či vlastné potešenie. Chcem sa podeliť ako som vnímal šport v mladosti a teraz v dospelosti. Budem sa točiť okolo kolektívneho športu futbal.

Bol som aktívny hráč (aj dnes hrám rekreačne, pretože z Božej prozreteľnosti mám dobré kosti) a som veľký fanúšik Brazílie, Holandska, Trnavy a Ajaxu Amsterdam. Roku 1966 v Anglicku prebiehali Majstrovstvá sveta vo futbale. Mal som desať rokov. Presne si pamätám na utorok 12. júla, keď otec večer povedal, že bude hrať najlepší hráč na svete. Bol to Pelé. Tam ho ale škaredo fyzicky likvidovali. O štyri roky v Mexiku /1970/ triumfoval veľkolepe – poslednýkrát na MS. Pre mňa, ako jeho veľkého fanúšika, bol morálnym vzorom. Nikdy som ho nevidel faulovať. Bol gentleman na svojom mieste. Viem, že prispieval peňažnými sumami pre chudobných – nielen v Brazílii. Potešil som sa, keď som ho mohol naživo vidieť  v septembri 1994 v Košiciach.

Ku Trnave ma pritiahol kaplán Kamil Jankech, spolužiak Jozefa Adamca zo školy. Trnava – to je moja srdcovka. V roku 1968 sa stali majstrami ČSSR. Za titul sa išli poďakovať do Božieho chrámu. A v tom čase, keď Trnava zvádzala veľké súboje s Ajaxom /1969/, rozhodoval som sa pre kňazstvo. Môj vzor sv. Dominik Savio ma zdravo vyprovokoval k tomu, aby som cez šport apoštoloval ako on. Rozhodol som sa, že pri futbale, keď niekto bude brať meno Božie nadarmo v hneve, či vulgárne sa vyjadrovať, rázne ho napomeniem. Mám kalendár z roku 1970, kde som si robil poznámky svojich napomenutí okolo mňa stojacich či uháňajúcich mužov. Veľmi mi záležalo, aby sa na ihrisku nehrešilo. Koľko som si vytrpel v prítomnosti futbalistov, keď bol porušovaný druhý Boží príkaz – neúcta k Božiemu menu.

7. decembra 2018 slúžil P. Hilár v Trnave na štadióne v kaplnke svätú omšu za jubilantov Spartaka Trnava, ktorými boli Stanislav Jarábek a Kamil Majerník.

V 70. a 80. rokoch sa hral zrejme najlepší futbal všetkých čias (to je môj názor). Tešil som sa vo veľkej miere tým svojim štyrom obľúbeným tímom. Totálny futbal Ajaxu a Holandska v 70. rokoch a famózna hra Brazílie v 80. rokoch, to bol pre mňa obrovský prostriedok zábavy, veľkej radosti už ako dospievajúceho chlapca a neskôr aj dospelého. Priznám sa, že táto fascinujúca hra pôsobila a pôsobí dodnes pre mňa priaznivo po telesnej a duševnej stránke. Totiž v nás ľuďoch sú dve veľké vášne, ktoré musíme v sebe krotiť a usmerňovať: vášeň hnevu a zmyselnosti. Prvá ohrozuje v nás úctu k životu – 5. Boží príkaz a druhá úctu k pohlaviu – 6. Boží príkaz. A tu je moje úprimné vyznanie – táto nádherná futbalová eufória radosti vo mne kresala a kreše sexuálnu žiadostivosť, čo mi prirodzene veľmi pomáha v oblasti čistoty. Šport (a hudba) svojou podstatou spôsobujú vo mne oázu krásna a dobra.

Pápež František povedal, že šport má v našom živote pôsobiť ako výchovný prostriedok. Johan Cruyff – môj najobľúbenejší futbalista všetkých čias povedal v roku 1984: „Musím s futbalom ako hráč skončiť, lebo moje deti ma nepoznajú“.

Šport, ja myslím konkrétne futbal, je krásny vtedy, keď futbalisti rešpektujú Božie príkazy na ihrisku i mimo neho. Na trávniku, keď majú úctu k menu Božiemu a úctu navzájom k svojim životom. Mimo ihriska, keď dajú úctu k Pánovmu dňu – nedeli: účasťou na svätej omši. A futbal nesmie narúšať rodinný život, tiež v oblasti reči bez vulgárností. Spomínam si na situáciu, keď som hral za Old boys Dunajská Lužná a jeden môj spoluhráč na striedačke vyskočil a chcel „zjazdiť“ kamaráta. Skríkol: „Keby nebol tu páter, tak… tak ti niečo poviem!“       

Modlím sa za „svojich“ futbalistov, aby boli zdraví, dobrí a vyprosujem im potrebné milosti ku spáse.

P. Hilár Jozef Štefurik OP