Robiť viac ako sa očakáva a nerobiť to sám

0 Life style

Odštartovali sme „kláštornú rebelúciu“ a minimálne vieme, čo ten pojem znamená. (Pre istotu: 1 Tim 4, 12 = vzbura tínedžerov proti malým očakávaniam) Prvým a ozaj najťažším krokom je vyjsť zo svojho komfortu. Začať tam, kde sme, takí, akí sme. Pretože ak chceme niečo vo svojom živote zmeniť, musíme niečo vo svojom živote zmeniť.

Rebelúcia v kláštore (pokračovanie)

Veci, ktoré presahujú očakávania alebo to, čo sa vyžaduje

Tieto sú ťažké a nepríjemné, pretože spočívajú výlučne na našej vlastnej iniciatíve, na odmietnutí spokojnosti so sebou samým a ochote zvoliť si, že budeme robiť ťažké veci. Prinášajú niečo, čo potom vieme oceniť najviac len my sami – dobrý pocit. Iba my vieme, že sme niečo nemuseli, ale pustili sme sa do toho. Je to podobné ako v súťaži Eurovízia 2012. Rusko na túto súťaž vyslalo Buranovskije babuški. Starenky v zásterách, ktoré spustili pieseň Party for everybody a získali si ňou publikum. Nikto to od nich nečakal. Možno aj preto získali druhé miesto.

Ledva sa o niečo snažiť a v tej istej chvíli byť inými považovaný za výnimočne horlivého – po anglicky sa to povie trap, po slovensky pasca a naša najvhodnejšia reakcia na to bude: „To je trapas!“

Mark Twain kedysi povedal, že prvá vec, ktorú máme urobiť hneď ráno, je zjesť živú žabu. Prináša to pocit uspokojenia, pretože viete, že nič horšie vás už dnes nečaká. Aj to môže prevyšovať očakávania – robiť to, čo mám, a robiť to hneď. Nie robiť všetko, čo nám či niekomu inému napadne, ale robiť to, čo je ozaj dôležité, no čomu by sme sa často najradšej vyhli.

Ale čo tak posunúť sa ďalej, za to, čo sa má? Mám v srdci túžbu vidieť premenené komunity, kde sa nesnažíme robiť len to, čo sa od nás vyžaduje a čaká. Keby sme každý deň našli hoci najmenšiu maličkosť, ktorou by sme prevýšili očakávania, hoci len prísť do kaplnky o nejakú minútku skôr a odísť neskôr. Medzitým povedať Ježišovi napríklad: „Si tu pre mňa. Som tu pre teba.“

 

Veci, ktoré sú príliš veľké na to, aby sme ich zvládli sami

Tieto sa skrátene volajú veľké ťažké veci (pretože nabudúce nás ešte čakajú malé ťažké veci). Kľúčovým slovom je spolupráca (spolu + práca). A kľúčovou otázkou je: „Kto do toho pôjde so mnou?“ Dobrá vec urobená v dobrom čase a s dobrými ľuďmi je dobrou vecou. Ak jedna z týchto podmienok chýba, je veľmi pravdepodobné, že aj tá najlepšia vec bude odsúdená na neúspech a neprinesie ovocie, ktoré zostane (Jn 15, 16). Možno prinesie aspoň skúsenosť, z ktorej sa budeme mať šancu poučiť a nespraviť rovnakú chybu druhýkrát. Je rozdiel byť len zaneprázdnený (mať toho veľa na práci) a prinášať ovocie (robiť to, čo má význam pre večnosť). Čas osamote s Bohom pomôže rozlíšiť zaneprázdnenosť a prinášanie ovocia. Niekedy sa možno trochu zabudneme a zvíťazí naša hrdosť, keď si povieme: „Buď to urobím ja sám, alebo nikto.“ Alebo sa na druhej strane necítime byť tým vhodným človekom, kto by sa mal do niečoho pustiť. A už vôbec nie s inými. Nik z nás sa však nehodí na ten typ vecí, do ktorých nás povoláva Boh.

Jedno rehoľné spoločenstvo sa riadi heslom: „Všetko s kňazom, nič bez laikov.“ Aj tak sa na to dá pozerať. Veď predsa nemusíme na všetko prísť sami. Zvážme svoje možnosti a rozhliadnime sa, či sa môžeme pridať k niečomu, čo už beží, k niečomu, kde vidíme, že Boh to žehná. Nečakajme, že nás iba tak niekto objaví a pozve do spolupráce. (Hmm… dobrovoľne sa priznávam, že písať o téme Robiť ťažké veci som sa do Zasväteného života ponúkla sama. Vaše spätné väzby ma zakaždým povzbudili, že nebolo od veci navrhnúť redakcii túto konkrétnu formu spolupráce.) Odhaľme teda svoje dary, ukážme, čo sme objavili, dajme ich do služby a pridajme sa k tým, čo šíria Božie kráľovstvo a volajú k Bohu: „Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce“ (Ž 108, 2).

Františka Čačková OSF

foto: archív zz