Posledný pustovník Libanonu

0 Kronika

Tajomné vyzváňanie zvonov sa stráca v rozsiahlom údolí Kadisa. Je čas na Anjel Pána. Ako zjavenie objaví sa krívajúci starček oblečený v habite s čiernou kapucňou, schádza po poľnej ceste.

Na chôdzi otca Daria Escobara sa odráža znamenie času. Tento rok dovŕši 83 rokov, z ktorých sedemnásť žije ako pustovník vo Svätyni Panny Márie z Hauqa, vyhĺbenej vo vnútri jaskyne v údolí Kadisa. Údolie je tiež známe ako „Sväté údolie“ kvôli prirodzene vytvoreným jaskyniam, ktoré slúžili ako útočisko pre mníchov a maronitských pustovníkov v 16. storočí.

V súčasnosti je tento kolumbijský pustovník jediným strážcom údolia. Jeho pokročilý vek mu neuberá ani síl ani entuziazmu, ktorý vyžaruje z jeho vnútra. Na to, aby sa človek stal pustovníkom, sa vyžaduje náročná fyzická príprava a neoblomná viera. K jeho jaskyni je potrebné vystúpiť a zostúpiť dlhým niekoľkokilometrovým chodníkom strmých kamenných schodov.

Otec Dario sa narodil v Medelline a ako jedenásťročný vstúpil do seminára Kongregácie Ježiša a Márie. „Od detstva som cítil potrebu pomáhať druhým. Moji rodičia si túto vlastnosť na mne všimli a rozhodli sa poslať ma do seminára. S veľkou dávkou humoru som povedal svojej mame: ‚Ak tam budem môcť hrať futbal, v poriadku, ide sa do seminára!‘“

Viac ako polovicu storočia pôsobil v spomínanej kongregácii v Medelline a v Paste. „V Paste som bol veľmi dôležitým človekom, bol som profesorom teológie v seminári a profesorom psychológie na univerzite. Peniaze ma nikdy nerobili šťastným, práve naopak, vždy mi spôsobovali bolesti hlavy,“ spomína pustovník. Neskôr zanechal Kolumbiu a bol poslaný do Miami, kde učil psychológiu a poskytoval manželské poradenstvo vo farnosti. Bolo to práve tam, v Spojených štátoch, kde pocítil vnútorný hlas, ktorý mu povedal, aby zanechal aktívny život, stiahol sa do ústrania a venoval sa viac meditovaniu Božieho slova. Avšak predstavený kongregácie mu nepovolil duchovné ústranie.

„Spoznal som monsignora Payana, ktorý na Miami prišiel navštíviť kostol Panny Márie Libanonskej, ktorý je jediným kostolom maronitského obradu v tejto krajine. Ponúkol mi návštevu jeho krajiny a prežiť tak moje 25. výročie kňazstva v samote,“ opisuje otec Dario a dopĺňa, že maronitská cirkev je jediná, ktorá ešte dovoľuje pustovníkov. Kolumbijský kňaz napísal list pápežovi Jánovi Pavlovi II. a požiadal ho, aby mu dovolil prejsť na maronitský obrad bez toho, aby sa zriekol svojej kongregácie. Okrem toho potreboval dovolenie od svojho generálneho predstaveného, ktorý sa dosť zdráhal: „Neschvaľoval to, pretože to bolo ďaleko od kláštora a ďaleko od všetkého. Neskôr moju ponuku prijal a požiadal patriarchát o súhlas.“

Otec Dario prišiel do Libanonu v roku 1990 a vstúpil do Kláštora svätého Antona v Qozhaya v údolí Kadisa. Potom tam obnovil sľuby a musel čakať desať rokov, aby sa mohol stať pustovníkom.

Spí vo vrecovine a na kameni

V pustovni je kaplnka, zvonica a knižnica s malým písacím stolom, na ktorom pozornosť upúta položená lebka, má tam plynovú piecku a malinkú izbu. Otec Dario sa v tichu nikdy nenudí. Venuje denne štrnásť hodín modlitbe, tri pestovaniu svojej záhradky, dve čítaniu života svätých alebo štúdiu a päť hodín spánku na vrecovine s kameňom, ktorý mu slúži ako vankúš v malej cele bez okien. „Nemohol by som zaspať na vankúši a už vôbec nie na pohodlnom matraci,“ spomína otec Dario na príhodu, ako mu raz prinieslo jedno dievča z Červeného kríža zdravotný matrac, pretože ho bolel chrbát, ale „matrac bol taký pohodlný, že som jej ho po dvoch dňoch vrátil so slovami, že to pre mňa nie je dovolené,“ uvádza otec Dario.

„Život pustovníka je inak veľmi jednoduchý, akurát mi prekáža, že si nemôžem ostrihať vlasy ani bradu. Dovolené sú mi len dve výnimky – vypočuť si z času na čas futbalový zápas cez rádio a vypiť si sladké víno mimo Eucharistie. Moja životospráva je striktne vegetariánska, pozostáva zo zeleniny či nejakých bylín, ktorú si vypestujem vo svojej záhradke. Pripravím si len jedno jedlo za deň a počas Pôstu sa viac zdržiavam jedla. Ako pustovník žijem absolútnu chudobu a som tak šťastný. Zimy sú osobitne náročné. V najchladnejších mesiacoch teplota klesne natoľko, že prístupová cesta sa zaplní snehom, a preto strávim dlhé obdobie v izolácii bez komunikácie. Nikdy sa nenudím, hľadím na tú istú krajinu a stále sa mi zdá iná, nová,“ uvádza pustovník, ktorý venuje veľa hodín čítaniu mystických a teologických spisov.

„Nemám televízor ani telefón ani internet. Nechcem stratiť vnútorný pokoj. Pustovňu opúšťam iba trikrát ročne a je to pre mňa veľmi ťažké. Trpím, keď musím ísť do kláštora. Vychádzam z pustovne len v deň svätého Antona, patróna kláštora, na Vianoce a Veľkonočnú nedeľu. Vždy idem pešo, aj keď je veľmi veľa snehu. Avšak minulý rok som nemohol obnoviť sľuby v deň svätého Antona, pretože sme mali až meter snehu a všetko bolo zasypané.“

Spovedá dokonca aj v nigérijskom dialekte

Podľa regule pustovník nemá dovolené rozprávať sa s návštevníkmi, ale otec Dario je neschopný odmietnuť návštevu. „Nemôžem povedať nie. Niekedy ľudia z okolitých mestečiek prídu do pustovne a pýtajú sa ma na budúcnosť; či nájdu priateľa alebo prácu. Myslia si, že som veštec alebo liečiteľ, čo robí zázraky,“ rozpráva usmievajúc sa. Vážnejšie pridáva: „Nemôžem odmietnuť ľudí, ktorí prichádzajú hľadajúc duchovného sprievodcu, spoveď alebo psychologickú pomoc. Dokonca som sa musel naučiť hausa, jeden z nigérijských dialektov, aby som mohol vyspovedať staršiu pani z Nigérie.“

Nakoniec otec Dario, ktorý sem prišiel pred 26 rokmi, aby tu zostal až do konca svojho života, verí, že pustovníci budú vo svete vždy. Je presvedčený, že našiel svoju cestu: „Kto zakúsil tento život, nechce iný. Nevymenil by som ho dokonca ani za najväčšie bohatstvo.“

Prevzaté z časopisu Vida Nueva.
Preklad Dana Dorčáková
Foto: http://lebanonuntravelled.com