Podnety zo Záverečného dokumentu synody o mladých (doplnené)

Ponúkame vám niekoľko úlomkov zacielených pre zasvätených zo Záverečného dokumentu synody o mladých, ktorého zverejnenie Svätý Otec dovolil.

Osobné duchovné sprevádzanie

97. Duchovné sprevádzanie je proces, ktorý človeku pomáha postupne integrovať rôzne rozmery života s cieľom nasledovať Ježiša Krista. Tento proces je zložený z troch prvkov: počúvanie života, stretnutie s Ježišom a tajomný dialóg medzi slobodou Boha a slobodou človeka. Ten, kto sprevádza, s trpezlivosťou prijíma, vzbudzuje pravdivé otázky a uznáva znamenia Ducha v odpovedi mladých.

Pri osobnom duchovnom sprevádzaní sa človek učí spoznávať, interpretovať a vyberať si v perspektíve viery započúvajúc sa do toho, čo mu Duch Svätý sugeruje v rámci každodenného života (porov. Evangelii gaudium 169 – 173). Charizma duchovného sprevádzanie nie je nevyhnutne spojená, ako to dokazuje aj tradícia, s kňazskou službou. Viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme duchovných vodcov, otcov a matky s hlbokou skúsenosťou viery a ľudskosti, ktorí nie sú na túto úlohu pripravení iba intelektuálne. Synoda má veľké prianie, aby zasvätený život, najmä ten ženský, ale aj dobre formovaní dospelí i mladí laici znovu objavili v rámci tohto rozmeru veľký zdroj splodenia.

Sprevádzanie pri formácii ku kňazskej službe a zasvätenému životu

100. Keď mladých prijímame do formačných domov alebo seminárov, dôležité je preveriť, či sú dostatočne zakorenení do nejakého spoločenstva, či sú ich priateľské vzťahy so seberovnými stabilné, či sa angažujú v štúdiu alebo v práci, či sú v kontakte s chudobou a utrpením. Pri duchovnom sprevádzaní je dôležité vovádzať ich do modlitby a vnútornej práce, naučiť ich rozlišovať v prvom rade vo vlastnom živote aj prostredníctvom rôznych foriem zriekania a askézy. Pred pripustením k vysviacke alebo k prvej rehoľnej profesii by sa celibát pre Božie kráľovstvo (porov. Mt 19, 12) mal chápať ako dar, ktorý treba rozpoznať a slobodne, radostne, vďačne a pokorne preveriť. Prínos psychológie treba chápať ako pomoc pri citovom vyzrievaní a integrácie osobnosti. Jej prínos treba začleniť do formačného plánu podľa odbornej deontológie a úcty k efektívnej slobode toho, kto je vo formácii. Postava rektora alebo toho, kto je zodpovedný za formáciu, sa stáva čoraz dôležitejšou, keď ide o jednotu formačnej cesty, o dosiahnutie reálneho rozlišovania konzultujúc so všetkými, ktorí sú zapojení do formačnej cesty, a o poskytnutie pomoci zvoliť si inú cestu povolania.

Po ukončení začiatočnej formácie treba zaistiť permanentnú formáciu a sprevádzanie kňazov, zasvätených osôb, najmä tých najmladších. Títo totiž často musia čeliť neprimeraným výzvam a zodpovednostiam. Sprevádzať ich je úloha nielen menovaných delegátov, ale osobne ju majú vykonávať aj biskupi a predstavení.

Mladí nás žiadajú, aby sme kráčali spolu s nimi

119. Vo chvíli, keď sa táto synoda rozhodla zaoberať sa mladými, Cirkev ako celok urobila presnú voľbu: toto poslanie pokladá za epochálnu pastoračnú prioritu, do ktorej treba investovať čas, energie a zdroje. Mladí už na začiatku príprav vyjadrili túžbu po väčšej angažovanosti, docenení a možnosti byť spoluprotagonistami života a poslania Cirkvi. Na tejto synody sme zažili, že spoluzodpovednosť s mladými kresťanmi je zdrojom hlbokej radosti aj pre biskupov. V tejto skúsenosti spoznávame ovocie Ducha Svätého, ktorý neustále obnovuje Cirkev a povoláva ju, aby do života uviedla princíp synodality ako spôsob bytia a konania, podporujúc účasť všetkých pokrstených a ľudí dobrej vôle, každého podľa jeho veku, životného stavu a povolania. Na tejto synode sme zažili kolegiálnosť, ktorá biskupov zjednocuje s Petrom a pod Petrom (cum Petro et sub Petro) v starostlivosti o Boží ľud a má sa prejaviť a obohatiť uvedením synodality do praxe na všetkých úrovniach.

Synodálny proces pokračuje

120. Ukončenie synodálnych prác a Záverečný dokument, ktorý zhrnul jej výsledky, neuzatvárajú synodálny proces, ale sú iba jednou z jej etáp. Keďže konkrétne podmienky, reálne možnosti a naliehavé potreby mladých sú veľmi odlišné medzi štátmi a kontinentmi, aj keď ich spája jediná viera, pozývame biskupské konferencie a partikulárne cirkvi, aby v tejto ceste pokračovali, angažovali sa v procesoch spoločného rozlišovania, prizvali k rozhodnutiam aj tých, ktorí nie sú biskupmi, ako to urobila aj táto synoda. Štýl týchto cirkevných krokov by mal zahŕňať bratské počúvanie a medzigeneračný dialóg s cieľom vypracovať pastoračné smernice, ktoré by boli osobitne pozorné na mladých, ktorí sú odsúvaní na okraj spoločnosti, a na tých, ktorých kontakty s cirkevným spoločenstvom sú slabé alebo vôbec neexistujú. Je naším prianím, aby na týchto krokoch mali účasť rodiny, rehoľné inštitúty, združenia, hnutia a samotní mladí, aby sa „oheň“ toho, čo sme tu zažili, rozšíril.

Synodálna forma Cirkvi

121. Účastníci synody si vďaka skúsenosti uvedomili dôležitosť synodálnej formy Cirkvi pre ohlasovanie a odovzdávanie viery. Účasť mladých na synode pomohla „prebudiť“ synodalitu, ktorá je „konštitutívnym rozmerom Cirkvi. […] Ako hovorí svätý Ján Zlatoústy, ‚Cirkev a synoda sú synonymami‘ – lebo Cirkev nie je nič iné než ‚spoločné kráčanie‘ Božieho stáda po cestách dejín, smerujúc k stretnutiu s Kristom Pánom“ (František: Príhovor pri 50. výročí zriadenia synody biskupov, 17. október 2015). Synodalita je charakteristickou črtou nielen života Cirkvi, ale aj jej poslania. Cirkev je totiž Božím ľudom, ktorý tvoria mladí a starí, muži a ženy každej kultúry a horizontu; je Kristovým telom, v ktorom sme údmi jedni druhých, počnúc tým, čo je odsunutý na okraj alebo sa po ňom šliape. Počas výmeny názorov a prostredníctvom svedectiev zo synody vyplynuli niektoré základné črty synodálneho štýlu, s ktorým sa máme stotožniť.

122. Viera sa odovzdáva práve prostredníctvom vzťahu s Kristom, s inými, v spoločenstve. Aj vzhľadom na svoje poslanie Cirkev je povolaná odzrkadľovať na svojej tvári také vzťahy, ktorých stredobodom sú tieto základné črty: počúvanie, prijatie, dialóg, spoločné rozlišovanie v rámci cesty, ktorá mení život toho, kto sa na ňu vydá. „Synodálna Cirkev je načúvajúca Cirkev, s vedomím, že načúvať je viac než ‚počuť‘. Je to vzájomné načúvanie, pri ktorom sa každý môže niečo naučiť. Veriaci ľud, biskupský zbor, biskup Ríma – v načúvaní jeden druhému a všetci v načúvaní Duchu Svätému, ‚Duchu pravdy‘ (Jn 14, 17), kvôli pochopeniu toho, čo ‚hovorí cirkvám‘ (Zjv 2, 7)“ (František: Príhovor pri 50. výročí zriadenia synody biskupov, 17. október 2015). Týmto spôsobom sa Cirkev sa javí ako „stan stretnutia“, v ktorom sa nachádza archa zmluvy (porov. Ex 25): Cirkev dynamická a v pohybe, ktorá kráčajúc sprevádza, posilnená mnohými charizmami a službami. Takýmto spôsobom je Boh prítomný v tomto svete.

Cirkev, ktorá podporuje účasť a spoluzodpovednosť

123. Charakteristikou črtou tohto štýlu Cirkvi je docenenie chariziem, ktoré Duch Svätý daruje podľa povolania a úlohy každého z jej členov, prostredníctvom dynamizmu spoluzodpovednosti. Aby ho bolo možné uviesť do života, potrebná je konverzia srdca a ochota vzájomne sa počúvať, ktorá pomáha budovať efektívne spoločné cítenie. Animovaní týmto duchom budeme môcť smerovať k Cirkvi, ktorá kladie dôraz na spoluúčasť a spoluzodpovednosť, schopná doceniť bohatstvo rôznorodosti, z ktorej je zložená, vďačne prijímajúc aj prínos veriacich laikov, mužov a žien, mužského a ženského zasväteného života, skupín, združení a hnutí. Nikoho netreba odsúvať bokom a nikto to nemá robiť ani vo vzťahu k sebe samému. Toto je spôsob, ktorým sa možno vyhýbať či už klerikalizmu, ktorý mnohých z procesov rozhodovania vylúčil, alebo aj klerikalizácii laikov, ktorá namiesto toho, aby ich posúvala k misijnej angažovanosti vo svete, vlastne ich pobáda uzavrieť sa do seba.

Synoda žiada, aby mladí mali efektívnu a pravidelnú účasť na spoluzodpovednosti miestnych cirkví, ako aj v organizmoch biskupských konferencií a všeobecnej Cirkvi. Okrem toho žiada, aby sa posilnila činnosť Úradu pre mladých v rámci Dikastéria pre laikov, rodiny a život aj tým, že sa vytvorí zástupný organizmus mladých na medzinárodnej úrovni.

Proces komunitného rozlišovania

124. Skúsenosť zo spoločnej cesty ako Božieho ľudu pomáha vždy lepšie pochopiť zmysel autority vo svetle služby. Od pastierov sa žiada, aby rozvíjali svoju schopnosť spolupracovať pri svedectve a poslaní, a sprevádzať procesy komunitného rozlišovania, aby bolo možné interpretovať znamenia čias vo svetle viery a pod vedením Ducha Svätého s príspevkom všetkých členov spoločenstva počnúc tým, kto sa nachádza na okraji spoločnosti. Zodpovední v cirkevnej oblasti s týmito schopnosťami potrebujú osobitnú formáciu k synodalite. Z tohto zorného uhla sa zdá, že príprava spoločných formačných itinerárov medzi mladými laikmi, mladými rehoľníkmi a seminaristami je sľubná, najmä keď ide o témy, ako je vykonávanie autority alebo práca v tíme.

Štýl poslania

Misijné spoločenstvo

125. Synodálny život Cirkvi je v podstate zameraný na poslanie: Cirkev je „sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG 1) až do toho dňa, keď Boh bude „všetkým vo všetkých“ (1 Kor 15, 28). Mladí, otvorení Duchu, môžu pomáhať Cirkvi splniť veľkonočný prechod od „‚ja‘ chápaného individualisticky k cirkevnému ‚my‘, v ktorom každé ‚ja‘, nakoľko je oblečené v Krista (porov. Gal 2, 20), žije a kráča s bratmi a sestrami ako so zodpovedným a aktívnym subjektom v jedinom poslaní Božieho ľudu“ (Medzinárodná teologická komisia: Synodalita v živote a poslaní Cirkvi, 2. marca 2018, č. 107). Vďaka podnetu Ducha Svätého a pod vedením pastierov má sa udiať ten istý prechod aj v kresťanskej komunite, povolanej vyjsť z autoreferencie vlastného sebazachovania – teda z vlastného „ja“ smerom ku službe budovania inkluzívneho „my“, ktoré zahŕňa celú ľudskú rodinu a všetko stvorenie.

Poslanie v dialógu

126. Táto základná dynamika má presné dôsledky na spôsob, akým sa má spolu s mladými vykonávať poslanie: preto je dôležité začať otvorene a bez kompromisov viesť dialóg so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle. Svätý Pavol VI. povedal, že „Cirkev sa stáva slovom, stáva sa posolstvom, stáva sa rozhovorom“ (Ecclesiam suam 67). Vo svete, poznačenom odlišnosťou národov a rôznorodosťou kultúr, je podstatné „kráčať spolu“, aby iniciatívy solidarity, integrácie, rozvoja spravodlivosti boli dôveryhodné a účinné a ukázali, v čom spočíva kultúra stretnutia a nezištnosti.

Práve mladí, ktorí denne žijú v kontakte so svojimi rovesníkmi z iných kresťanských vierovyznaní, náboženstiev, presvedčení a kultúr, sú podnetom pre celé kresťanské spoločenstvo, aby žilo ekumenizmom a medzináboženským dialógom. Vyžaduje si to odvahu otvorene hovoriť a pokorne počúvať, s čím súvisí askéza, ba dokonca aj mučeníctvo.

Smerom k perifériám sveta

127. Prax dialógu a hľadanie prijateľných riešení sú jasnou prioritou v dobe, v ktorej demokratické systémy musia čeliť nízkej účasti a nepomernému vplyvu malých záujmových skupín, ktoré nemajú širokú odozvu ľudu, Vzniká tak nebezpečenstvo zredukovaných, technokratických a autoritatívnych deviácií. Vernosť evanjeliu usmerní tento dialóg pri hľadaní toho, ako odpovedať na dvojaký výkrik chudobných a samotnej zeme (Laudato si´ 49) – mladí sú na túto tému totiž osobitne citliví. V rámci tohto dialógu treba do sociálnych procesov zapojiť podnety, ktoré ponúkajú princípy sociálneho učenia: dôstojnosť osoby, univerzálne určenie dobier, základná voľba chudobných, primát solidarity, pozornosť k solidarite, starostlivosť o spoločný dom. Žiadne povolanie v rámci Cirkvi nemôže existovať mimo tohto komunitného dynamizmu vychádzania a dialógu, a tak každé úsilie o sprevádzanie musí brať do úvahy tento horizont, privilegovane venujúc pozornosť najchudobnejším a najzraniteľnejším.

Celý text Záverečného dokumentu v taliančine nájdete TU.

Pracovný preklad Štefan Turanský SDB