Nepokojné je naše srdce
„Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, I,1,1). Týmito slovami, ktoré sa stali slávnymi, sa sv. Augustín obracia na Boha vo Vyznaniach a v týchto slovách je zhrnutý celý jeho život.„Nepokoj“ – toto slovo ma zachytáva a núti ma uvažovať. Chcel by som začať otázkou: Aký základný nepokoj prežíva Augustín vo svojom živote? Alebo azda by som skôr mal povedať: Aké nepokoje nás tento veľký človek a svätec vyzýva podnecovať a udržiavať v našom živote? Navrhujem tieto tri: nepokoj duchovného hľadania, nepokoj stretnutia s Bohom a nepokoj lásky.
1. Prvým je nepokoj duchovného hľadania. Augustín prežíva skúsenosť, ktorá je dnes dosť bežná, dosť bežná medzi dnešnými mladými. Svojou matkou Monikou je vychovávaný v kresťanskej viere, i keď neprijme krst. Pri dospievaní sa však od viery vzďaľuje, nenachádza v nej odpovede na svoje otázky, na túžby svojho srdca, a priťahujú ho iné ponuky. Zapája sa tak do skupiny manichejcov, usilovne sa venuje svojmu štúdiu, nestráni sa ľahkomyseľnej zábavy, hier a predstavení tej doby, intenzívnych priateľstiev, spoznáva vášnivú lásku a dáva sa na oslnivú kariéru učiteľa rečníctva, ktorá ho privádza až na cisársky dvor v Miláne. Augustín je človek, ktorý dosiahol všetko, čo chcel, má všetko, no v jeho srdci zostáva nepokoj hľadania hlbokého zmyslu života. Jeho srdce nie je uspaté, nie je znecitlivené úspechom, vecami, mocou. Augustín sa neuzatvára do seba, neuspokojuje sa v pohodlí, naďalej hľadá pravdu, zmysel života, naďalej hľadá Božiu tvár. Istotne sa dopúšťa chýb, dáva sa aj na nesprávne cesty, hreší. Je hriešnikom, no nestráca nepokoj duchovného hľadania. A takýmto spôsobom objaví, že Boh na neho čakal, ba viac, že ho nikdy neprestal hľadať ako prvý.
Chcem povedať tomu, kto sa cíti ľahostajným voči Bohu, voči viere, kto je od Boha ďaleko alebo ho opustil, tiež aj nám, s našimi možno malými „vzdialeniami sa“ a „útekmi“ od Boha, ale je ich v každodennom živote tak veľa. Pozri do hĺbky svojho srdca, nazri do svojho vlastného vnútra a pýtaj sa sám seba: Máš srdce, ktoré túži po niečom veľkom, alebo srdce uspaté vecami? Udržalo si tvoje srdce nepokoj hľadania, alebo si si ho nechal udusiť vecami, pre ktoré skončí v ochabnutosti? Boh ťa očakáva, hľadá ťa. Čo mu odpovieš? Postrehol si túto situáciu svojej duše? Alebo spíš? Veríš, že Boh ťa očakáva, alebo pre teba táto pravda predstavuje len prázdne slová?
2. U Augustína je to práve tento nepokoj srdca, ktorý ho privádza k osobnému stretnutiu s Kristom. Privádza ho k pochopeniu, že ten Boh, ktorého hľadal ďaleko od seba, je Boh blízky každej ľudskej bytosti, Boh blízky nášmu srdcu, ktorý je nám bližší, než sme si blízki sami sebe (porov.Vyznania, III,6,11). No ani pri objave a stretnutí s Bohom sa Augustín nezastavuje, neoddáva sa pohodliu, neuzatvára sa do seba ako ten, ktorý už dosiahol všetko, ale pokračuje v ceste. Nepokoj z hľadania pravdy, z hľadania Boha, sa stáva nepokojom spoznávať ho stále viac a vychádzať von zo seba, aby ho dával spoznať druhým. Je to naozaj nepokoj lásky. Prial by si pokojný život štúdia a modlitby, no Boh ho volá, aby sa stal pastierom v Hippe, v ťažkom momente, so spoločenstvom, ktoré je rozdelené, a s vojnou predo dvermi. A Augustín sa nechá uviesť Bohom do nepokoja, usiluje sa byť obrazom Ježiša, Dobrého pastiera, ktoré pozná svoje ovce (porov. Jn 10,14), ba ešte viac, ako s obľubou opakujem, toho, ktorý „cíti pach svojho stáda“ a vychádza hľadať zatúlané ovce.
Augustín žije to, na čo sv. Pavol poukazuje Timotejovi a každému z nás: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4,2), ohlasuj evanjelium s
veľkodušným, veľkým srdcom pastiera, ktorý sa znepokojuje pre svoje ovce. Augustínovým pokladom je práve tento postoj: neustále vychádzať v ústrety Bohu a neustále vychádzať v ústrety stádu. Je človekom v napätí medzi týmito dvoma vychádzaniami. Nechce „privatizovať“ lásku, chce stále kráčať vpred. Stále kráčať, hovorieval tento [cirkevný] otec. Stále nepokojný! A toto je pokoj v nepokoji. Môžeme sa spytovať sami seba: Som nepokojný kvôli Bohu, aby som ho ohlasoval, aby som ho dal spoznať druhým? Alebo sa nechávam očariť tým duchovným svetáctvom, ktoré nás núti všetko robiť z lásky k sebe samým? My, zasvätení, myslíme na osobné záujmy, na výkonnosť diel, na kariérizmus; môžeme myslieť na množstvo vecí. – „Prispôsobil som sa“ azda v mojom kresťanskom živote, mojom kňazskom živote, mojom rehoľnom živote, aj v mojom komunitnom živote? Alebo si udržiavam silu nepokoja kvôli Bohu, kvôli jeho slovu, ktoré ma učí „vychádzať von“, v ústrety iným?
3. Prichádzame k tretiemu nepokoju, k nepokoju lásky. Tu nemôžem neuprieť pohľad na matku: Monika! Koľko sĺz vyronila tá svätá žena za obrátenie syna! A koľké mamy aj dnes prelievajú slzy, aby sa ich deti navrátili ku Kristovi! Neprestaňte dúfať v Božiu milosť! Vo Vyznaniach čítame nasledovnú vetu, ktorú istý biskup povedal sv. Monike, ktorá ho prosila, aby pomohol jej synovi znovu nájsť cestu viery: „Nie je možné, aby syn, pre ktorého bolo preliatych toľko sĺz, zahynul“ (Vyznania, III,12,21). Samotný Augustín po svojom obrátení píše takto, obracajúc sa k Bohu: „Z lásky ku mne plakávala pred tebou moja matka, skrz-naskrz verná, roniac viac sĺz, než kedy vyronia matky pri fyzickej smrti detí“ (Vyznania, III,11,19). Nepokojná žena… táto žena, ktorá nakoniec hovorí tie krásne slová: cumulatius hoc mihi Deus praestitit! – „Boh ma uspokojil vrchovato“ (Vyznania, IX,10,26). Toho, pre ktorého nariekala, jej Boh daroval vrchovatým spôsobom! A Augustín je Monikiným dedičom, od nej dostáva zárodok nepokoja. Tu hľa, je nepokoj lásky: stále hľadať, bez ustania, dobro toho druhého, milovanej osoby, tak intenzívne, že to vedie aj k slzám.
Prichádza mi na myseľ Ježiš, plačúci pred hrobom priateľa Lazára; Peter, ktorý po tom, ako Ježiša zaprel, stretáva sa s jeho pohľadom bohatým na milosrdenstvo a lásku a horko plače; otec, ktorý z terasy vyčkáva synov návrat, a kým je ešte ďaleko, beží mu v ústrety. Prichádza mi na myseľ Panna Mária, ktorá s láskou nasleduje Syna Ježiša až po kríž. – Ako je to s naším nepokojom lásky? Veríme v lásku k Bohu a k druhým? Alebo sme v tomto „nominalisti“ [- považujeme to len za prázdne slová]? Nie abstraktným spôsobom, nie iba slová, ale konkrétny brat, ktorého stretávame, ten brat, ktorý stojí pri nás! Necháme sa znepokojiť jeho potrebami, alebo zostávame uzavretí sami do seba, do našich komunít, ktoré sú často pre nás komunitami pohodlnosti? Často sa dá žiť v obytnom bloku nepoznajúc vlastného suseda. Alebo sa dá byť v komunite bez toho, že by sme skutočne poznali vlastného spolubrata. S bolesťou myslím na zasvätených, ktorí nie sú plodní, ktorí sú „starými mládencami“. Nepokoj lásky pobáda stále vychádzať druhému v ústrety, bez čakania na to, kým nám predloží svoju potrebu. Nepokoj lásky nás obdarúva darom pastoračnej plodnosti, a každý z nás sa musíme sa pýtať: Ako je to s mojou duchovnou plodnosťou, s mojou pastoračnou plodnosťou?
Prosme Pána za vás, drahí augustiniáni, ktorí začínate generálnu kapitulu, a za nás všetkých, aby udržiaval v našom srdci duchovný nepokoj stále ho hľadať, nepokoj ohlasovať ho s odvahou, nepokoj lásky ku každému bratovi a sestre. Nech je tak.
Homília pápeža Františka na sviatok sv. Augustína, ktorú predniesol 28. augusta 2013 v Bazilike sv. Augustína v Ríme pri otváracej svätej omši 184. generálnej kapituly augustiniánov.
(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ, Radio Vaticana – slovenská sekcia)