Nečudujme sa, že iniciatívu preberajú viac ženy

0 Kronika

Rozhovor s dominikánskym kňazom Kristiánom M. Šalamonom o pastorácii slobodných.

Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku pripravil seriál o reholiach. Od jesene 2018 môžete u nás čítať reportáže alebo rozhovory o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 

Dnes prinášame rozhovor s dominikánskym kňazom z Košíc, ktorý pred pár rokmi prišiel na slovenské pomery s prelomovým konceptom pastorácie. Vytvoril priestor, kde sa veriaci slobodní môžu neformálne a nenásilne spoznávať. Hovorí o fungovaní klubu Slobodní 25+ aj o tom, prečo nechcel, aby šlo o ďalšiu „zoznamku“.

Rozpráva aj o problémoch, s akými sa slobodní boria, prečo bývajú ženy často aktívnejšie a v čom robia mladí chyby. Hovorí tiež, že nastal čas, aby sa Cikrev začala systematicky venovať tejto skupine ľudí. Brat Kristián Martin Šalamon OP.

Pred takmer šiestimi rokmi ste prišli s nápadom venovať sa systematicky mladým slobodným ľuďom. Čo vás k tomu viedlo?

Všimol som si, že v našej spoločnosti je čím ďalej, tým viac slobodných ľudí vo veku od 25 do 40 rokov, ktorým sa v pastorácii venuje najmenej pozornosti a očakáva sa od nich najviac služby. Preto si niektorí z nich môžu klásť otázku, kde vlastne patria.  

Zachytil som, že na Slovensku sa občasne niekto pustil do práce a formácie tejto dnes takej početnej skupiny ľudí. Napríklad v Bratislave sú to od roku 2007 Mosty 25+, ako aj púť slobodných k blahoslavenej Anke Kolesárovej alebo blahoslavenej Zdenke Schelingovej, alebo aj internetový portál katrande.org.

Čo bol spúšťač, keď ste začali pre nich niečo robiť? 

Prichádzali za mnou mnohí slobodní ľudia, že sa cítia sami, a iní zase, že chcú niekoho spoznať pre spoločný život, aby mu dali zmysel. Tak som sa modlil a hľadal, čo mám robiť. Nechcel som, aby išlo o niečo silené, ale prirodzené. Skôr sa mi pozdávala myšlienka vytvoriť pre nich neformálny priestor, kde sa budú môcť stretnúť, zoznámiť a komunikovať, čím si otvoria dvere k priateľstvám a možno aj k manželstvu. 

Ako to vlastne vyzeralo? Zrejme sa mladí nemali stretávať len v kostole… 

Stretnutia som sa rozhodol postaviť na dvoch platformách, a to na duchovnej a na spoločenskej. Duchovnej platforme slúži náš dominikánsky kostol v Košiciach a spoločenskej naša kaviareň v Dominikánskom kultúrnom centre – Veritas. 

Čo ste tam robili?

V kostole sa mohli ľudia stretnúť pri modlitbe a katechéze, ktorá mala pomôcť k ich duchovnej zrelosti a formácii. Na to mi poslúžili mnohé biblické postavy, prežívajúce podobné situácie ako dnešní slobodní a hľadajúci ľudia. Veľmi rád som používal aj katechézy od Jána Pavla II., ktoré som dopĺňal vizuálnymi obrazmi.

V našej kaviarni sa zasa striedali tri typy večerov, keďže som chcel slobodných formovať v troch rovinách: intelektuálnej, duchovnej a zábavnej.  

Prvá mala slúžiť na to, aby si vedeli vytvárať názory na spoločenské témy, rodinu, vzdelávanie, politiku, Cirkev, umenie a podobne. Spoločne sme tak vytvorili tematické večery, na ktoré sme pozývali mnohých zaujímavých hostí.

Aké napríklad? 

Medzi inými si spomínam napríklad na anglický večer, kde sme diskutovali na tému Anglicko vs. Škótsko. Ľudia mohli ochutnať napríklad pravý anglický čaj, škótsku whisky a pri tom zneli anglické piesne v podaní živej kapely. V pamäti mi utkvel aj večer, na ktorom sa zúčastnilo spoločenstvo Viera – svetlo. Je to celosvetové ekumenické spoločenstvo detí s mentálnym postihnutím, združujúce aj ich rodičov a priateľov.

Spoločne sme prežili aj krásny japonský večer, počas ktorého deti divadelne stvárnili japonskú rozprávku, podávalo sa saké a v priestoroch nechýbala ani typická čerešňová výzdoba.

Aká bola ďalšia rovina? 

Druhá rovina bola zameraná na hľadanie spirituality a vlastnej duchovnej cesty. Počas týchto večerov sme sa venovali napríklad rôznym formám kresťanskej modlitby, porovnaniu náboženských zvykov a tradícií v kresťanstve a židovstve a mnohým iným.

Tretiu rovinu tvorili zábavné večery, zamerané na rozlišovanie správnej a slušnej zábavy od tej, ktorú nám podsúva dnešná spoločnosť. Súčasťou večerov boli aj rôzne ochutnávky nápojov a jedál, hranie spoločenských hier, ba dokonca nechýbali ani hodiny tanca s profesionálnymi tanečníkmi. 

Dobre, a kde je spoznávanie sa? 

Podmienky pre vzájomnú komunikáciu, spoznávanie sa a budovanie vzťahov sa vytvárali vo všetkých už spomínaných troch rovinách.

Vy ste ich v tom zoznamovaní nijako neorganizovali? 

Nie. Presne tomu som sa chcel vyhnúť, aby z toho nebola len ďalšia „zoznamka“ pre slobodných. Mojou túžbou bolo, aby ľudia nemali pocit, že sú umelo tlačení do vzťahu, ale aby sa necítili osamotení. 

Iba posledný rok sme tu mali možnosť konať speed dating, ktorý prebiehal paralelne s našimi stretnutiami.

Ako sa teda mali zoznamovať? 

Zoznamovali sa úplne neformálne, či už v kostole, na tematickom večere v kaviarni, alebo počas hodín tanca. Stretnutia som nazval „Zastávka slobodných 25+“. Zastávka je totiž miesto, kde človek čaká, stretáva sa s inými ľuďmi a rozhoduje sa, či „bude cestovať svojím obvyklým spojom s rovnakými ľuďmi alebo vyskúša inú autobusovú linku s inými ľuďmi“.

Myslím tým, aby človek dokázal vyjsť sám zo seba, zo svojich zabehaných koľají a vydať sa novým smerom. Na to však treba odvahu a chuť zariskovať, čoho ovocím môže byť aj nájdenie životnej lásky.

Kto mohol chodiť na tieto akcie? 

Spodnú hranicu som stanovil na 25 rokov, pričom hornú som nikdy neuzavrel. Vždy som hovorieval, že keď je človek slobodný, neznamená to, že sa musí čo najskôr oženiť alebo vydať. Dôležité je, aby mal priestor, kde môže byť užitočný a druhí môžu vidieť jeho kvality. Zmyslom tejto mojej novej pastoračnej služby bolo, aby sa ľudia na chvíľu zastavili, zorientovali v živote a pokračovali tým správnym smerom k naplneniu svojich životných túžob.

S akými problémami sa slobodní boria? 

Z mojich skúseností uvediem zopár problémov, napríklad: Ako naplniť moje túžby a kam smeruje môj život? Prečo si dnes nemôžem nikoho nájsť pre manželský život? Chce odo mňa Boh, aby som kráčal/a zasväteným životom? Aké je moje miesto v Cirkvi?

Čo vidíte ako riešenie? 

Faktom je, že samota a smútok ničí každého človeka. Preto som usúdil, že je dobré mať priestor, kde slobodný človek má možnosť realizovať sa a vidieť i počuť druhých, ako prežívajú svoj život. 

Preto som im ponúkol možnosť zapojiť sa spolu so mnou do chodu kaviarne, do obsluhy, výzdoby, organizovania a pozývania hostí, ako aj do spolumoderovania zaujímavých tematických večerov, pretože práve cez túto nezištnú službu môžu aj iní spoznať krásu človeka, jeho talenty či dary a zaľúbiť sa.

Čo s tými, čo aj chodia medzi ľudí, prípadne do spoločenstva, ale stále nevedia začať vzťah? 

Možno ešte neboli u nás, v našom klube. Tým ich srdečne pozývam a odkazujem im, že v živote je veľmi dôležité nikdy sa nevzdávať.

Počas svojej pastoračnej služby som sa viackrát stretával s ľuďmi, ktorí boli zranení zo vzťahov, túžili sa nanovo zaľúbiť alebo nájsť si len dobrých priateľov. Rozprával som sa s nimi, počúval ich a ponúkol som im možnosť, že sa za mnou môžu kedykoľvek zastaviť, lebo som tu pre nich.

Mnohí prichádzali aj mimo spoločných stretnutí len tak na kávu, pri ktorej sa dá povedať veľa. Človek začne hovoriť o svojich problémoch a tak ich aj začne postupne riešiť. Dôležité je, aby ľudia mali dnes možnosť stretnúť sa osobne s nami – kňazmi aj mimo spovednice a rozprávať o tom, čo ich trápi a z čoho majú radosť.

Dnes sa hovorí o viacerých faktoroch, ktoré komplikujú slobodným zmeniť stav. Jedným z názorov je, že ženy sú oveľa samostatnejšie, dominantnejšie a venujú sa kariére. Čo si o tom myslíte? 

Myslím si, že k tomuto stavu či spoločenskému javu sme dotlačili ženy práve my muži svojou pasivitou. Napriek tomu som presvedčený, že ženy v tomto veku viac túžia po rodine a deťoch. Niekedy sa však môže stať, že táto silná túžba tak zaslepí ženu pri voľbe svojho budúceho manžela, že sa nakoniec ocitne v horšom stave, ako bola predtým. 

Mužom dnes chýbajú vzory a zmysel, prečo sa usadiť a založiť si rodinu. Niekedy  je v nich veľa strachu, či dokážu rodinu uživiť. Iní zasa túžia po kariére, ktorá nakoniec neumožňuje založiť si rodinu a tráviť s ňou dostatok času.

Dosť častým javom je, že sa muži nechcú osamostatniť a dlhodobo žijú pri svojich rodičoch. Pýtam sa, či sa má muž osamostatniť len vtedy, keď sa chce ženiť? Prečo toľko strachu a opatrnosti či pohodlnosti v takzvanom „mama hoteli“? To, pred čím niektorí muži najviac utekajú, je záväzok a vernosť. Je predsa lepšie byť slobodný, ako sa „priviazať“ k jednej žene.

Potom sa nečudujme, že iniciatívu pre vstup do manželstva preberajú viac ženy.

A kde sú tí chlapi? 

Niektorí celodenne v práci, iní pri svojej obľúbenej počítačovej hre, mnohí schovaní za fiktívnymi profilmi na sociálnych sieťach, ale nájdu sa aj takí, ktorí na sebe pracujú a zodpovedne pristupujú k svojmu životu. Verím, že aj náš klub môže byť dobrým priestorom na stretnutie tých správnych mužov so správnymi ženami.

Máte pocit, že dnešní mladí sa pozerajú na vzťahy inak? 

V dnešnej dobe poznačenej viac-menej internetovou komunikáciou je nadväzovanie osobných vzťahov, vyjadrovanie pocitov a gest dosť sťažené. Myslím si, že sa navyše vytráca zmysel pre vzájomné dopĺňanie sa vo vzťahu.

V akom zmysle? 

Vo vzťahu dávam druhému niečo, čo nemá. Niečo, čím ho obohatím. On zároveň ten dar prijíma a obohacuje ma niečím iným. Lenže ak sa stretnú dvaja ľudia, ktorí sa nemajú čím navzájom obohatiť či doplniť a spája ich len spoločná záľuba alebo práca, tak je to žalostne málo. Nestačí to. 

Ako si to predstaviť?

Pozorujem, že na začiatku vzťahu majú mnohí ľudia prehnané očakávania od svojho partnera. Mal by kompletne zapadnúť do nimi vytvorenej schémy, rovnako cítiť, myslieť, prežívať a riešiť situácie a podobne.

Vzťah je však o dopĺňaní sa, obohacovaní a o spoločnom dozrievaní vo vzájomnej láske. Aby človek našiel svojho životného partnera, potrebuje vytvárať a budovať kamarátstva a priateľstvá s mnohými ľuďmi. Niekedy sa totiž môže stať, že práve niektorý z vašich kamarátov či priateľov vás nakoniec zoznámi s vašou celoživotnou láskou. 

Akí sú muži na akciách?

Muži väčšinou postávajú niekde na kraji, prípadne v rohu, odkiaľ majú dobrý výhľad (úsmev). Ale vyjsť prirodzene medzi ženy už môže byť problém. Potom sa stáva, že žena to už nevydrží a osloví muža ako prvá. Mužom to môže pripadať neprirodzené až provokačné, ale čo má žena urobiť, keď oni tam len tak stoja? Pritom žena sa chce často len porozprávať, no muž už v duchu premýšľa: „Čo asi chce?! Určite už vzťah. A o čom sa s ňou mám rozprávať?“

Niektorí muži sú však prirodzene galantní, s čím sa žena bežne nestretáva a nakoniec jeho galantnosť mylne vyhodnotí ako vážny záujem o vzťah. Preto som počas spoločných večerov venoval priestor aj témam rozdielnosti medzi mužom a ženou, ako aj ich vzájomnému spoločenskému správaniu. 

Mužom sme nič nedarovali, čo býva problém u žien? 

Pre ženy je najväčšou deformáciou zranenie zo vzťahu. Žena sa z neho dlho dostáva a je dôležité, ako zvládne preklenúť toto obdobie. Pri začatí nového vzťahu môže prežívať obavy, či to nebude rovnaké ako predtým. Preto potrebuje od muža cítiť viac uistenia, niekedy aj opakovane, čo by mal muž pochopiť. 

Môže sa tiež stať, že žena prepadne „charitatívnej láske“ – službe a zabudne, že má aj prijímať. Chce pomáhať a myslí si, že daný problém, ako napríklad rôzne druhy závislostí či neschopností u muža, vyrieši sama. Často sa tak voči svojmu mužovi postaví do úlohy matky.

Okrem samoty a spomínaných javov, čo vám ešte zarezonovalo z vašej pastoračnej skúsenosti? 

„Zamilovať sa, aby som miloval.“  Zamilovanie je prvým dotykom lásky a to nás otvára smerom k druhému človeku. Cez dotyk zamilovania sa pre mňa stáva druhý človek reálnym. Nie je len akousi ilúziou, ktorá je v mojej mysli. Je taký reálny, že cítim, ako mi chýba, ak nie je prítomný vedľa mňa. Mám túžbu ho stretnúť a vyjsť mu v ústrety.  

Zmysel zamilovania je v tom, že vo mne otvára vnútorný svet, v ktorom túžim byť s tým druhým, rozprávať sa s ním, dotýkať sa ho a prejaviť mu svoju nežnosť. Keď človek prestane byť zamilovaný, začne milovať. Zamilovanie ma len otvára pre lásku. Pýtam sa, či sme ochotní stretnúť sa s ľuďmi, byť citliví, rozprávať sa a nakoniec vytvoriť priestor pre jednotu?

Čo teda máme robiť?

Jednou z podstatných vlastností človeka je, že vie prosiť, chváliť a ďakovať. Toto nám predovšetkým pomáha, aby sme sa vedeli aj obrátiť na Boha s prosbou, aby sme vedeli správne rozpoznať zmysel svojich zamilovaní, aby sme neurobili chyby a tak nezranili seba alebo toho druhého človeka. 

Kto je starší a nedarí sa mu nájsť partnera či partnerku, mal by uvažovať nad kláštorom?

Nie, nie. To je len jedna z možností. Opakujem, podstatné je, aby si ľudia našli svoju cestu. Okrem cesty zasvätených existuje aj cesta slobodných v Cirkvi. Pretože ako píše svätý evanjelista Matúš: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.” (Mt 19,12).

Medzi nami sú jednoducho aj ľudia, ktorí nedokážu vytvoriť manželský vzťah, ale to neznamená, že pre nich nie je miesto v Cirkvi. Trápi ma, ak v Cirkvi málo reagujeme na problémy, s ktorými títo ľudia zápasia.

Podľa vás sa v Cirkvi na to kladie malý dôraz? 

Myslím si, že už je čas, aby sme sa začali aj systematicky venovať tejto dosť početnej skupine ľudí, ktorú máme pred sebou. Som rád, že sa s touto pastoráciou začalo v Bratislavskej a Košickej arcidiecéze, a len čas ukáže, aký spôsob a forma budú tými najlepšími.

Venujeme sa pastorácii rodiny, detí a mládeže. Sčasti aj seniorom. Verím, že na Slovensku sa vo väčšej miere začneme venovať aj slobodným v samostatnej pastoračnej službe. 

Foto: Pavol Rábara, Františka Čačková a archív DKC Veritas