Médiá vplývajú na rehoľný život priamo

Bol raz jeden ujo, Kanaďan. Volal sa tak zvláštne – Maršál. Priezvisko mal Mek, teda, v origináli Mc. A úplne sa volal Marshall McLuhan. Ujo McLuhan nepoznal Facebook, on totiž zomrel v roku 1980. Ani mobilov vtedy ešte nebolo, veď až o rok neskôr vznikli prvé mobilné telefónne siete. A internet, ak ho poznáme, bol ešte len „počatý“. Predsa však ujo McLuhan, dávno to bolo, v roku 1964 napísal vo svojej najvydarenejšej knihe vetu hodnú proroka. The Medium is the message. Médium je posolstvom.

Médium je posolstvom. Už na prvý pohľad v tejto vete čosi nesedí. Je jednoduchá, ale… neberme ju doslovne. Ona je tak trochu slovnou hračkou. Pravdou predsa je, že každé médium, od listu a novín až po esemesky a internet, je prostriedkom, cez ktorý posolstvo prichádza od odosielateľa k príjemcovi. Nemá teda zmysel brať túto vetu doslovne. Ide skôr o „trefný výrok“, aforizmus. Je v ňom vystihnutá pravda, ktorú McLuhan prorocky tušil už pred takmer polstoročím. A je to celkom jednoduchá pravda.

Uvažujme spoločne. Keď vyslovíme a počujeme slovo médium samé osebe, a potom tiež slovo posolstvo, máme o nich v tej chvíli jasnú, ustálenú predstavu. Keď však poviem „médium je posolstvom“, v tom momente vo svojich myšlienkach už nemyslím na tú ustálenú predstavu, ktorú slová médium a posolstvo majú, ale špekulujem nad samou vetou. Zdá sa v čomsi divná. Všimnime si, že táto veta „posunula“ našu pozornosť. Tento aforizmus presmeroval pozornosť našej mysle inam. Od „obsahu“ slov (médium a posolstvo) k čomusi „novému“, k významu samej vety.

A presne o toto tu ide. Marshall McLuhan chcel svojím výrokom vyjadriť tento posun. Od obsahu, ktorý nám médiá prinášajú, k médiám samotným. Tento aforizmus upriamuje našu pozornosť na médiá ako také. Lebo sú to ony, kto v prvom rade mení náš život, kultúru, spôsob myslenia. A to aj v rehoľnom prostredí.

Pokorne priznajme, že médiá vpadli do nášho rehoľného života na Slovensku po roku 1989 veľmi prudko. V čase, keď sme obnovovali život v komunitách, keď sme opäť rozbiehali svoje typické formy apoštolátu, keď sa začala formácia nových generácií, v tom istom čase sa aj v našej krajine rýchlo udomácňovalo používanie počítačov, informácie sa začali uchovávať namiesto na papieri na disketách, po roku 1995 prišlo telefonovanie cez mobil, a len sekundu potom aj internet a emailová komunikácia. Spôsob nášho života sa začal aj v našom rehoľnom prostredí, rovnako ako v celej spoločnosti, nebadane, ale prudko meniť. A príčinou tých zmien nebolo to, že sme možno čítali viac literatúry, ktorej bol predtým nedostatok, že sme pozerali viac televíznych programov na viacerých staniciach, že sme počúvali viac rádií, správ, či že sme napísali viac strán na papieri alebo v počítači… Zmenu nášho života nespôsoboval „obsah“.

Uvedieme jeden vtipný príklad. Možno si viacerí pamätáte, že tu bolo čosi, čo sa volalo Rosalinda. Telenovela, seriál s 80 dielmi. Vysielala ju Televízia Markíza a mala obrovskú divácku odozvu. Sme niekde na konci 90-tych rokov. Vždy v podvečernom čase o 17. hodine a neskôr aj v reprízach ráno. Stačilo by povedať, že ľuďom sa zapáčili postavy a aj emócie v príbehu. Áno, toto asi naozaj priťahovalo obrovské množstvo divákov. Samotný príbeh, posolstvo, zmenilo „témy“, o ktorých sa ľudia rozprávali, možno aj vo vnútri samotných rodín, nielen na ulici. Ale väčší a trvácnejší vplyv na život našej spoločnosti mala samotná „prítomnosť“ telenovely. Zmenila spôsob života. Ľudia zmenili svoje zvyky počas dňa. Ak nie je pravdivá, tak je dobre vymyslená historka, že kdesi chceli meniť aj čas večernej svätej omše, lebo „v televízií dávajú Rosalindu“. Tých 80 častí telenovely, to sú viac než dva mesiace. Zdravý rozum povie, že to je dosť na to, aby si človek „zvykol“. A aby to zmenilo jeho život. Tento „druhoradý“ vplyv, vplyv média ako takého, nie jeho obsahu, je posolstvom, ktoré mení život. Médiá menia náš život. A je dobré sa pri tom zastaviť.

Aby sme si ešte viac priblížili, aká veľká je tá zmena kultúry, ktorú médiá spôsobujú, a ako je „vpísaná“ do našej každodennosti, použime predstavivosť. Vyberme si vec s názvom lietadlo. A predstavme si, akou by bola spoločnosť dnes bez lietadla. Pozrime sa nielen na samotný stroj (geniálny výtvor konštruktérov) či na jeho možnosti (premiestniť za pár hodín ľudí na vzdialenosť tisícok kilometrov), ale pozrime sa na to všetko, čo s lietadlom nejako súvisí: letiská, radary, meteorologické stanice, dovolenky, pravidelné lety, terorizmus, cestovné kancelárie, vojny, pontifikát bl. Jána Pavla II. Predstavme si našu kultúru bez lietadla a uvedomíme si jeho skutočný vplyv. Presne ten istý postup môžeme použiť na akékoľvek médium. Odporúčam to, bez ktorého by som si už nevedel predstaviť, ako by som písal tento článok.

Tento „druhoradý“, ale priamy vplyv médií, ich samotná prítomnosť je vážnejším posolstvom než ich obsahy. A ich dlho trvajúci priamy vplyv prináša novú kultúru. Toto je aj pohľad Cirkvi. Písal o tom už Ján Pavol II. v januári 2005: „Táto kultúra sa rodí skôr zo samotného faktu existencie nových spôsobov komunikácie s doteraz nevídanými technikami a vyjadrovacími prostriedkami, než z dajakého konkrétneho obsahového posolstva“ (Rýchly rozvoj 3). A dnešný Svätý Otec Benedikt XVI. hovorí už priamo o novom digitálnom svete, o digitálnom kontinente, v ktorom mnoho ľudí prežíva časť života.

Toto je to naša doba a my sme povolaní v nej žiť svoj zasvätený život. Už sa nezaobídeme bez médií. Môžeme sa však v pravidelných intervaloch zastaviť a uvedomiť si, že tieto skvelé veci sú Božím darom. No Božie médium, ktoré aj prináša posolstvá, aj samo osebe jediné má moc samo nás premieňať, je ticho. Ticho pred Pánom, ticho s Pánom. Ticho so sebou. Sú to momenty našej modlitby pred Chlebom či nad Slovom. Vtedy nás ovplyvňuje a premieňa nielen samotný obsah, ale predovšetkým samotné „Médium“, ten jediný Prostredník, živé Slovo, Ježiš. Toto „Médium“ je prítomné v hĺbke duše, v tichu, stále. A z neho, z Božieho ticha pramení naše povolanie. Z Božieho ticha vyviera i naše poslanie. Z Božieho ticha sa zrodia aj spôsoby novej evanjelizácie na novom, digitálnom kontinente.

Rastislav Hamráček

(foto: pastormattblog.com)