Láska nezovšednie ak…

0 Blog

Oslovila ma myšlienka od D. Rondoniho: „Milovať človeka je dlhá cesta.“ A fakt je to tak. Trvá to. Pretože skôr než začneme milovať toho druhého, musíme vystúpiť zo svojho zákulisia a vyjsť na javisko života. Kde sa láska neskúša, ale žije, daruje. Ak si vezmeme svadbu v Káne, tak to je to druhé víno, ktoré nám dáva sám Ježiš. On, ktorý premieňa vodu.

Víno darovania

Víno darovania prináša naplnenie, trvalú radosť, a nie senzácie citových chvíľok, ktoré raz tu sú a inokedy nie, alebo ktoré rýchlo vyprchajú. Vyžaduje však vyjsť zo seba, z povrchnosti vzťahov. Vyžaduje vyjsť zo strachu. Áno, tým, že začneme milovať, máme strach, že sa staneme zraniteľnými, ale bez toho láska nie je. Láska stojí, láska bolí, ale prináša neopísateľnú extázu duše. Nie umelú, nie naprogramovanú, ale skutočnú!

Lebo ak to je len hra na lásku, niečo tu nehrá! Koľko ľudí žije v sklamaní alebo sa vzdá náročnosti lásky… Keď sa akoby nevedeli uspokojiť s tým, čo majú, ale stále hľadajú „novší a novší tovar“ (asi je to tvrdé slovo, ale ako počúvam mladých, tak mi to tak pripadá).

V čom je teda sila lásky? Kto miluje, nemá strach, kto miluje, ľahšie sa mu žije, kto miluje, má krídla. Aj keď v sebe budeme stále cítiť určitú vyprahnutosť v láske, v naplnení, ktoré môže dať v tej najintenzívnejšej miere iba Boh, zároveň nás táto túžba po dokonalej láske poháňa vpred, nenechá nás stáť na jednom mieste. Pozýva nás nemať strach milovať viac. Láska sa daruje, nedá sa kúpiť ani ukradnúť, ako ani nemôžeme ukradnúť slobodu druhého a mať ho iba pre seba; a v tom je to náročné. Milovať, a nevlastniť. Milovať a dať slobodu. Na druhej strane nežiadať od toho druhého, aby ma miloval presne takým spôsobom, ako chcem ja. Lebo ten druhý to vie inak. Ako povedal aj Timothy Radcliffe: „Laici svojou odpoveďou na Božie výzvy učia aj nás rehoľníkov, ako byť slobodní a tiež ako lepšie milovať. Potrebujeme sa navzájom!“ Nejde to všetko hneď tak ľahko, do lásky dorastáme. Aby sme dozreli na víno darovania, potrebujeme ochutnať ešte iné vína.

Víno očarenia

Odborníci tvrdia, že zamilovanosť trvá tak dva roky. Potom prichádza akoby ustálenie a prebudenie či realita. Nie že by to už nebolo krásne, ale tá sila príťažlivosti akoby už nebola nutná na to, aby vzťah mohol pokračovať v iných dimenziách.

Zamilovanosť. Ako je to u nás zasvätených? Nežijeme v šere bezpečného chladu, aby sme nerozvírili emócie a nemuseli ich riešiť?

Vzťah ku Kristovi nemôže prejsť bez iskry, bez zápalu, bez farby lásky. Pasqual Chavez, bývalý hlavný predstavený saleziánov, raz na kázni pri skladaní večných sľubov povedal: „Musíme byť zaľúbení – bez toho to nejde.“ Dá sa to? Stále? Istý muž povedal: „Počas manželstva som sa zaľúbil niekoľko krát, ale vždy do tej istej, svojej manželky.“ Láska je totiž tvorivá, aktívna, nevšedná. Zároveň Boh posiela svojich poslov lásky, aby nám tlmočili do konkrétnej podoby, že nás miluje. Netrpíme „dyslexiou“ na Božie prejavy lásky?

Pýtala som sa manželov, ktorí sú už 12 rokov spolu: „Ako je možné, že váš vzťah je stále taký svieži?“ – „Snažíme sa robiť všetko pre to, aby náš vzťah nezovšednel. A tak keď viem, že moja manželka miluje kvety, tak keď jej ich raz za čas prinesiem, je to obnovenie našej lásky, keď jej niečo kúpim, keď ideme spolu sami na večeru, viem, že sú to chvíle, ktoré si musíme strážiť a nedať si ich zobrať; keď si večer nájdeme chvíľu, aby sme si vypovedali, čo kto prežil, s chvíľami odpustenia a prejavmi lásky, to sú chvíle, ktoré nás držia. Ale ten, bez koho si neviem náš vzťah predstaviť a kto ho stále napĺňa a robí autentickým, je Boh.“

Víno trvalej chuti

Dať si vynikajúce víno, vo výbornej spoločnosti, ktorého vôňa, chuť zostávajú, to je ako stretnúť sa so zasvätenými, ktorí odrážajú lásku k Bohu. Či je to pre nás príliš prízemné prirovnanie? Láska je obyčajná, nehľadajme ju v extázach, ale v bežných okolnostiach života. Pozrime sa na seba a okolo seba. Ako chutí to moje víno? Alebo víno mojej komunity? To, že sme uverili Ježišovi a náš život napĺňa viera v živého Boha, malo by byť viditeľné na prvý pohľad pre všetkých, ktorí k nám prichádzajú. Je to ako so zaľúbeným človekom, ktorý akokoľvek by skrýval svoje pozitívne citové rozpoloženie, nijako sa mu to nepodarí, vždy to na ňom vidieť.

Víno, ktoré nezovšednie

Keď počujem lamentovanie, príde mi to ako neschopnosť žiť, akoby sme sa nenaučili radovať sa ani zo slnka, ktoré otvára srdce pre nádej, ani z dažďa, ktorý je potrebný pre rast. To vidíme na jednotlivcoch ako aj v živote komunity, keď sa už poznáme a nechceme sa navzájom prekvapovať niečím novým a príliš racionálne pristupujeme k sebe navzájom. A možno si povieme, že to je realita, ale realita prichádza, keď si dokážem povedať: „Je čas prestať obdivovať alebo racionalizovať vzťahy, ale je čas milovať.“ Láska k Bohu nezviera srdce, ale ho uvoľňuje. A teda náš vzťah k Bohu bude mať šťavu a kvalitu, ak …

Daj nám, Pane, nové srdce, ktoré je stále tebou vynovené. Daj nám schopnosť vyjadriť radosť z vedomia, že sme tebou milovaní a že táto skutočnosť nie je chvíľková, nie je podľa počasia, nie iba niekedy, ale je trvalá a stála. Do lásky, tej skutočnej, dorastáme. Nie je to bez zlyhaní v láske, aj keď veľmi túžime nezlyhať, ale tým, že kráčame, doba zlyhania a vstávania sa stále viac skracuje. A teda je dobre, že sme na ceste nezovšednenia lásky, ale hľadania, ako lásku k tebe a k druhým robiť stále sviežou a novou.

Aké meno sme prevzali od Boha tým, že sa náš život spojil s jeho životom? „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby LÁSKA, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26) a slová Svätého Otca Františka: „Uvedomujeme si, že Boh nie je niečo hmlisté, náš Boh nie je akoby spray, je konkrétny, nie je abstraktný, ale má meno: Boh je láska. Nie sentimentálna, emotívna láska, ale láska Otca, ktorý je pôvodcom každého života, láska Syna, ktorý zomiera na kríži a vstáva z mŕtvych, láska Ducha, ktorý obnovuje človeka a svet. Uvažovať nad tým, že Boh je láska, nám urobí veľmi dobre, pretože nás učí milovať, darovať sa iným, ako sa Ježiš daroval nám a kráča s nami. Je to Ježiš, ktorý s nami kráča po ceste života, po ceste lásky.“

 

Monika Skalová, saleziánka