Korčule a kláštor

Sestra Mária Pavla Hudáčeková dokorčuľovala až k sestrám uršulínkam. O jej ceste k Bohu, ktorý si získal jej srdce viac ako korčuľovanie a zmenil jej život svojou milosrdnou LÁSKOU, vám porozpráva vo svojom svedectve.  

Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny. Mám staršiu sestru. Už od malička sme žili športom, ku ktorému nás viedli naši rodičia. Keďže voľné chvíle v lete sme trávili na tenisových dvorcoch a v zime na štadióne, nemali sme čas na „flákanie“.

Veľmi som si obľúbila krasokorčuľovanie, a preto som prestúpila na športové gymnázium do iného mesta, kde boli lepšie podmienky. Môj denný program poväčšine začínal vstávaním pred piatou, tréningom, pokračoval školou, učením sa a končil večerným tréningom, z ktorého som prichádzala na internát okolo pol jedenástej. Prázdniny či sviatky boli časom intenzívnejšej prípravy a súťaží. Pri tom všetkom sa Pán Boh dostal na vedľajšiu koľaj, prestala som sa modliť či chodiť do kostola.

V maturitnom ročníku a neskôr na vysokej škole som mala príležitosť vystupovať v muzikáloch na ľade a spoznať umelecký život. Reflektory, kostýmy, masky, standing ovation, nočné oslavy… Čo viac by si mladý človek mohol priať? No keď reflektory zhasli, potlesk utíchol, musela som sa vrátiť do reality života, kde ma čakalo naháňanie prednášok, písanie zápočtových písomiek či skúšky. Nemala som čas na spolužiakov, kamarátov, rodinu, a tak sa moje vzťahy rúcali, priateľstvá rozpadali. Radosť z vystúpení veľmi rýchlo vyprchala a v srdci ostalo prázdno, ktoré som sa snažila vyplniť vzťahmi ku chlapcom. Vo chvíli, keď som už nerozumela sama sebe a ani tomu, čo robím, Pán využil moju náklonnosť k jednému chlapcovi. Spieval v mládežníckom zbore a pozval ma na mládežnícku svätú omšu. Po mnohých výhovorkách som asi po desiatich rokoch opäť vstúpila do kostola s jedinou túžbou uvidieť ho. Na moje prekvapenie som zažila iné stretnutie. Pri slovách modlitby Otče náš som začala veľmi plakať. Nerozumela som tomu, čo sa so mnou deje, ale bolo mi dobre, akoby som sa vrátila domov. Neskôr som pochopila, že otvorená náruč, ktorú som hľadala vo vzťahoch, ma čakala tu. Náš milosrdný Otec je veľmi trpezlivý a má nekonečne veľa spôsobov, ako si priviesť stratené dieťa k sebe.

Prešlo veľa mesiacov, stretnutia s ľuďmi, ktorí žili svoju vieru, seminár v UPC a najmä odpustenie a milosrdná LÁSKA Boha, ktorá nepozerá na výsledky v škole, výkony v športe, vzhľad či úspech, ale miluje bezpodmienečne, zmenila moje srdce a nasmerovala môj život na neho. V mojom srdci rástla túžba poznať toho, kto ma tak nekonečne miluje, a hovoriť o tejto LÁSKE druhým, aby ho poznali a zažili skutočnú radosť. Po čase hľadania, rozhovorov a zápasov som sa pri spätnom pohľade na svoj život rozhodla urobiť odvážny krok na ceste s ním. Krok do neznáma, ale s ním! Vstúpila som k sestrám uršulínkam.

Pri mojich predstavách o rehoľnom živote som si myslela, že budem musieť zavesiť korčule na klinec. No mám ich vo svojej izbe a keď Pán chce, tak si ich obujem. J Napríklad, paradoxne, v noviciáte, v čase veľmi intenzívnej formácie a istého odlúčenia, prišla ponuka viesť katechézy pre hokejistov na hokejovom kempe, ktorý viedli bývalí hráči NHL. Neskôr som mala možnosť viesť krúžok korčuľovania v škole alebo jednoducho počas korčuľovania pre verejnosť učiť prekladanie, brzdenie a iné prvky ľudí, ktorí o to poprosili, či modliť sa za svojich bratrancov hokejistov spolu so sestrami počas majstrovstiev sveta v hokeji.

Spoznala som, že dar, ktorý mi Boh dal, očistil a premenil, môžem využiť na jeho oslavu. Naučil ma, že tak ako bola nevyhnutná vytrvalosť či mnohé pády a vstávania, aby som sa naučila nejaký skok v krasokorčuľovaní, je potrebné denne prosiť o odpustenie a silu na nový začiatok po každej chybe či zlyhaní vo vzťahu k druhým, aby došlo k zmiereniu a obnoveniu lásky k nemu a k blížnym. A čo je najdôležitejšie, jeho LÁSKA je neprekonateľne najväčším darom, ktorý si nijako nemôžeme zaslúžiť, je úplne „zdarma“, stačí otvoriť svoje srdce a prijať ju. Skús tak urobiť v tejto chvíli.

Mária Pavla Hudáčeková OSU