Kniha mesiaca: Zasvätený život a duchovné zosvetštenie
Pápež František často provokuje svojimi slovami. Autor knihy zozbieral Františkove provokácie do knihy, ktorá môže byť nádherným nástrojom duchovnej obnovy pre kňazov, zasvätených i laikov.
Mnohotvárna korupcia
Svätý Otec František hovorí o duchovnom zosvetštení predovšetkým keď ide o Cirkev a jej poslanie, ale viac ráz o nej hovoril priamo aj zasväteným osobám. Počas jedného svojho stretnutia s rehoľníkmi, potom, čo poznamenal, že Pán povoláva k obráteniu, no nie vždy nás nájde ochotných sa meniť, pokračoval:
„Obávame sa, že Boh nás vyšle na cesty, ktoré nemôžeme kontrolovať […]. Duša sa začne uspokojovať s výrobkami, ktoré jej ponúka supermarket rehoľného konzumizmu. Predovšetkým začne prežívať zasvätený život nie ako nadprirodzenú, ale prirodzenú skutočnosť svojej osobnosti. Pre mnohých táto realizácia bude spočívať v uspokojení odbornosti, pre iných v úspechu diel, pre ďalších v záľube v sebe z dôvodu úcty, ktorej sú predmetom. Iní budú v dokonalosti moderných prostriedkov hľadať spôsob, ako by mohli vyplniť prázdno, ktoré duša vníma vo vzťahu k cieľu, ktorý predtým hľadala a ktorým sa nechala hľadať. Iní budú žiť intenzívnym spoločenským životom: budú sa tešiť výjazdom, dovolenkám s ‚priateľmi‘, veľkým hostinám a sviatkom; budú sa usilovať, aby boli braní do úvahy pri všetkých okolnostiach, na ktorých budú mať účasť. Mohol by som pokračovať citujúc prípady korupcie, ale zjednodušene povediac, toto všetko nie je nič iné ako niečo, čo je oveľa hlbšie: ja som to nazval ‚duchovným zosvetštením‘: duchovné zosvetštenie ako pohanstvo v cirkevnom rúchu.“[1]
Sú to veľmi silné slová a sú významným zhrnutím mnohých prejavov, v ktorých sa odzrkadľuje duchovné zosvetštenie v živote Cirkvi alebo aj v živote zasvätených osôb. Stretneme sa s nimi, ale aj s ďalšími na našej ceste spolu s usmerneniami, ktoré nám pomôžu urobiť konkrétne rozlišovanie.
- Nie len morálne správanie
Existuje mnoho tvárí, v ktorých sa toto zosvetštenie prejavuje, ale skutočný problém nespočíva len v správaní; problém je oveľa hlbší a týka sa priestorov srdca, presvedčenia a zmýšľania. Ide o životné nasmerovanie a životné štýly, vďaka ktorým sa možno cítiť „v poriadku“, ale to je len zdanie. Nie je dôležitý obsah pravej náboženskosti, ale skôr to, čo môže ponúknuť vlastnému prospechu, najmä keď ide o dôveryhodnosť, ktorú si možno zadovážiť zoči-voči iným vo vlastnom životnom kontexte. Zdanie je tu a venuje sa mu veľká pozornosť, ale v prípade kňazov a rehoľníkov to nie je nič iné ako „pohanstvo v cirkevnom rúchu“.
Keby to bola iba otázka nemorálneho správania, ktoré aj iní pokladajú za také, tak by záležitosť nebola až taká vážna: obrátiť sa by bolo ľahšie. Tu však život, ktorým sa žije, stráca svoj kredit a nakoniec človek stratí schopnosť rozpoznať vlastnú situáciu podobne ako zákonníci a farizeji, ktorí čistia „čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plní lúpeže a nečistoty“, „obielené hroby a slepí vodcovia“, ktorí stratili cestu dobra a iným prekážajú, aby ju našli (porov. Mt 23, 13 – 31).
Keď ide o tému duchovného zosvetštenia, Svätý Otec František sa inšpiruje veľkým teológom Henri de Lubacom – cituje ho v exhortácii Evangelii gaudium v článku 93 a oveľa širšie vo svojom príspevku na synode o zasvätenom živote. Podľa tohto teológa duchovné zosvetštenie je „najväčšie nebezpečenstvo, najťažšie pokušenie, to, ktoré vždy nanovo nebezpečne vzniká, keď už ostatné boli porazené, a nadobudne novú silu práve z týchto porážok […]. Ak by toto duchovné zosvetštenie zaplavilo Cirkev a pokúšalo sa ju skorumpovať zaútočiac na jej samotný princíp, bola by to nekonečne hroznejšia morálna svetáckosť než akákoľvek iná“. Ide o štýl života, ktorý „sa navonok prezentuje ako odpútanosť od iného zosvetštenia“, avšak ktorého „morálny a aj duchovný ideál nie je Pánova sláva, ale človek a jeho dokonalosť“. Ide o „radikálne antropocentrický prístup“, ktorý sa stáva „neodpustiteľným v prípade – predpokladajme, že je to možné – človeka, ktorý je obdarený všetkými duchovnými dokonalosťami, tie však nie sú zamerané na Boha“.[2]
Je to pestovanie seba samých a vlastného obrazu, ktorý dominuje nad všetkým, spolu s náboženskosťou a rehoľnou praxou používaných de facto na tento cieľ. Nikto nie je proti takémuto prístupu imúnny, hovorí de Lubac. Ide o jemný „humanizmus, ktorého nepriateľom nie je len živý Boh, ale aj človek, ktorý môže potichu preniknúť do nás tisícmi rôznymi spôsobmi“.
Bergoglio sa stotožní s týmito myšlienkami de Lubaca a radikálne ich prehĺbi. Stačilo by uviesť jeho už citovanú vierohodnú „výzvu zanechať inštitucionálne argumentácie“[3]. To, čo má cenu, nachádza sa inde, opakuje Svätý Otec, je oveľa hlbšie. To, čo potrebujeme, nie sú nové regule, stanovy – tu sa myslí na svätého Františka z Assisi –, ale evanjelium sine glossa, teda žité evanjelium. Iba evanjelium, ktoré sa žije konkrétnym spôsobom – a „ak je to potrebné, ohlasované aj slovom“, ako hovoril svätý František –, môže niečo povedať súčasnému svetu.
úryvok z knihy Luigi Guccini: ZASVÄTENÝ ŽIVOT A DUCHOVNÉ ZOSVETŠTENIE. Provokácie Svätého Otca Františka, redemptoristi, Bratislava 2016.
(ak máte záujem o knihu, napíšte nám na casopis@kvrp.sk)
[1] J. M. BERGOGLIO: Guarire dalla corruzione. Bologna: EMI, 2013, s. 40.
[2] H. DE LUBAC: Meditazione sulla Chiesa. Milano: Jaca Book, 1978, s. 269.
[3] Rallegratevi 1.