Identita formačnej komunity v dnešnej dobe (I.)

0 Formácia

„Dnešného človeka niekto nazval ‚človekom bez povolania‘. Neexistujú plány do budúcnosti. Záujmy sa sústreďujú na vlastný bezprostredný blahobyt, na uspokojenie vlastných emotívnych potrieb, na svoju istotu a slobodu.

Rozmáha sa citové, kultúrne, etické a náboženské ‚túlanie sa‘. V takomto kontexte ťažko nachádza priestor povolanie k zasvätenému životu alebo ku kňazstvu… Stačí uviesť, že mnohí mladí ľudia nežijú v manželskom zväzku; jednoducho spolunažívajú, kým im to vydrží. Je to mentalita tzv. Now Generation; sú to tí, ktorí sú presvedčení, že môžu povedať, ako dnes zmýšľajú a žijú, no nie, ako budú zmýšľať a žiť zajtra, uzatvárajúc, že budúcnosť nemôžu ‚podmieniť‘, nemôžu sa zaviazať k nejakej budúcej situácii, ktorú nepoznajú. Podľa nich príliš sa starať o budúcnosť sa neoplatí: je lepšie sa sústrediť na to, ako čo najlepšie prežívať prítomnú chvíľu. Definitívny záväzok do týchto mentálnych kategórií nepatrí, totiž ani nemá tam možnosť existovať.“

Úlohy a poslanie formačnej komunity

Čo máme robiť zoči-voči tejto situácie? Aký má byť profil tímu formátoriek, aby mohli odpovedať na dané výzvy?
Aby sme mohli zadefinovať úlohy a poslanie formačnej komunity, ešte predtým si musíme postaviť základnú a podstatnú otázku: V čom spočíva rehoľná formácia? Aký je jej cieľ?
Podľa exhortácie Vita consacrata hlavným cieľom formačného procesu je „príprava človeka na úplné odovzdanie sa Bohu nasledovaním Krista v službe poslania“, kým itinerár, ktorý k nemu konkrétne vedie, je „proces postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov voči Otcovi“ (VC 65).
Môžeme teda povedať, že „nie je úplná ani evanjeliová tá formácia, ktorá sa nedotkne a neočistí, nezmení a neevanjelizuje nielen otvorene proklamované hodnoty alebo vonkajšie správanie, ale aj pocity, túžby, vnútorné dispozície, plány, sympatie, chute, nevypovedané sny, príťažlivosti, spomienky, vnútorné i vonkajšie zmysly… jedným slovom, všetko na obraz Syna, ktorý sa obetuje z lásky. Malo by to byť aspoň na úrovni ideálneho smerovania u mladého človeka a u formátora ako jasne stanovený projekt“. Ak v minulosti v zasvätenom živote prevládali iné modely, ako je napríklad model kultu, alebo model apoštolskej odbornosti, alebo osobnej dokonalosti (tak ako tomu bolo v nedávnej minulosti a so všetkými falošnými problémami „o prednosti“ pred inými povolaniami), tak teraz je to model vteleného Syna. Treba však povedať, že to nie všeobecná, aj keď klasická cesta „nasledovania Krista“, ale „osobitný spôsob nasledovania Ježiša, spôsob kenózy, interpretačný symbol a kód života a smrti z lásky; je to spôsob, ktorý nič pre seba žiarlivo nedrží, ba ani lásku, ktorú nám Otec daroval, je to spôsob, ktorým zmýšľame o sebe v zmysle daru, darovania vlastného života“.
Položme si konečne otázku, ktorou sa zaoberáme: Aká je teda úloha a poslanie formačnej komunity?
Hlavnou úlohou formačnej komunity nie je v prvom rade odpovedať na hore uvedené výzvy našej doby. Jej prvoradou úlohou je – ako hovorí základný dokument o formácii Potissimum institutioni – „rozlíšiť v počiatočnej fáze formácie opravdivosť povolania k rehoľnému životu a pomôcť rehoľníkom správne viesť osobný dialóg s Bohom a súčasne im pomôcť objaviť cesty, po ktorých, ako sa zdá, ich chce Boh viesť“ (PI 30).
Formačná komunita a každá formátorka má formáciu vnímať ako ministérium, ako sesterskú či bratskú službu poskytovanú hneď na začiatku tomu, kto objaví Boží plán o sebe, ktorý prichádza zhora a netýka sa iba konkrétnej osoby, ale majú na ňom účasť aj iní. Formácia je však aj tajomstvom, Božou činnosťou, ktorú vedie Boh Otec v sile Svätého Ducha, aby v tých, ktorých volá, stvárňoval obraz vlastného Syna. Teda prvou formačnou komunitou je Najsvätejšia Trojica; formátorka a formačná komunita je službách tajomstva Božieho pôsobenia. A preto sa musí nechávať Bohom formovať aj formačná komunita, v opačnom prípade vzniká vážne riziko a pokušenie iných formovať na svoju tvár a podobu.
Musíme si teda uvedomiť, že formácia k zasvätenému životu nie je jednoduchá alebo automatická. V nej treba mať na zreteli viaceré aspekty a aktívne pôsobenie viacerých subjektov. Je to dielo Boha a človeka, toho, kto predkladá, a toho, kto „prijíma“ počas určitej formačnej etapy a potom po celý život. Preto má formátorka k tejto téme treba pristupovať citlivo a rozumne, pokorne a diskrétne, pretože si je vedomá, že sa nachádza pred tajomstvom Boha, ktorý tvorí a stvárňuje, ako aj pred bytosťou, ktorá sa slobodne a zodpovedne necháva alebo nenecháva ňou formovať.
Aby sa formácia nezredukovala iba na odovzdávanie informácií, začlenenie do štruktúr a pracovného nasadenia rehoľného inštitútu či zachovávanie denného programu, musí sa riadiť troma základnými výchovnými postojmi: vychovávať, formovať a sprevádzať.
Latinské slovo e-ducere (vychovávať) znamená vytiahnuť von alebo priviesť k povedomiu to, čím osoba je, aby sa osoba realizovala vo svojich maximálnych možnostiach. Z tohto zorného uhla výchovná činnosť vedie k poznaniu a plnej realizácii ľudského ja.
Avšak formovať znamená mať presný model, formu alebo spôsob bytia, ktorý jednotlivec ešte nevlastní, a ktorý musí postupne nadobudnúť a ktorý sa stal jeho novou totožnosťou. V tomto zmysle formácia nie je natoľko dynamizmom sebarealizácie, ale sebapresahovaním; nie je iba sebapoznaním, ale aj objavením nového a pravdivejšieho, stvárňovaného podľa pravdy-krásy-dobroty ideálu.
A nakoniec sprevádzať znamená nielen byť pri niekom počas určitého úseku cesty, ale prejsť ho s ním spolu, zdieľať „pocestný chlieb“ k viere, skúsenosti s Bohom, múdrosti Svätého Ducha. V tomto zmysle celkový formačný proces vôbec nespočíva len v odovzdávaní formúl, ktoré treba vysvetliť, alebo v údajoch o trase cesty, ktorú treba uskutočniť, ale aj v skúsenosti, do ktorých sa vkladá sám formátor-formátorka.
Toto sú teda tri základné úlohy formačnej komunity.
Vráťme sa však k vplyvu súčasnej postmodernej doby. Či chceme alebo nechceme, neistota a roztrieštenosť postmoderného zmýšľania má dopad aj na nás, na dnešného človeka (predovšetkým toho mladého).
Alessando Manenti, odborník na uvedenú tematiku, takto vníma súčasného mladého človeka: „Pravým problémom mladých ľudí nie je ich malá disponovanosť, ale vytrvalosť a úplné stotožnenie sa s požiadavkami povolania. Nie sú menej veľkodušní ako mladí z predošlých generácií: dnes ich treba vychovávať, aby svoju veľkodušnosť stavali na základe realizmu a kontinuity.
Tri prvky hovoria o tom, že formácii treba venovať viac pozornosti.
V prvom rade psychologické bádanie hovorí, že psychologická štruktúra dnešného človeka je značne rozkolísaná: psychologické potreby ľudí sú dnes čoraz viac a čoraz hlbšie v kontraste s objektívnymi hodnotami povolania, ako sú spojenie s Bohom, nasledovanie Krista, apoštolát a pod.
Po druhé, sila hodnôt je slabšia, no zosilneli potreby osoby, ktoré nie vždy sú v súlade s nasledovaním Krista, a tak je veľmi pravdepodobné, že aj vstup do povolania je sčasti ohrozený práve týmito psychologickými potrebami, a preto ak sa osobe primerane nepomáha, vytvorí si ireálne ideály.
Po tretie, vplyv výchovných štruktúr sa dnes umenšil. Viac sa kladie dôraz na experimentovanie rolí povolania, čím vzniká riziko, že sa rehoľné a kňazské povolanie vníma skôr v tom, čo osoba ‚robí‘, než v tom, čím ‚je‘.“
Dnes teda existujú ťažkosti, ktoré sme v minulosti nevnímali ako naliehavé. Dnešný mladý človek – ako sme už povedali – „je typicky životaschopný a veľkodušný, no niekedy nestály, čo ho dokáže zablokovať sa. Ťažko dokáže svoj život usmerniť, zamerať na presný cieľ, rozhodnúť sa pre taký záväzok, ktorý dá zmysel celému jeho životu. Vyzrievanie dnešného človeka prebieha v procese, ktorý je pomalší a nevyváženejší než tomu bolo v minulosti: v ňom častejšie badať slabosť, krehkosť, neistotu, pocit prázdna, zmätku, pocit, že nevie, k akej budúcnosti smeruje alebo ktorým smerom by chcel vykročiť“ .
Niekedy k tomu prispieva aj nedostatok „učiteľov“ a vzorov, zrelých a pripravených formátorov, ochotných sprevádzať tých, ktorí sa vydávajú cestou angažovaného povolania, teda formátorov, schopných ukázať, že veria a žijú podľa určitých hodnôt. Teda mladí potrebujú vidieť konkrétne osoby, ktoré dokážu uskutočniť to, čo hovoria a veria, a potrebujú najmä primerané formačné spoločenstvo. Negatívny dopad na nich má dospelá osoba, ktorú predtým obdivovali, no ktorá teraz žije priemerným životom.

Štefan Turanský

foto: archív zz