Homília Mons. Stanislava Zvolenského z Dňa zasväteného života 2019 v Bratislave

0 Správy

Milí zasvätení bratia a sestry, milí bratia a sestry,

sviatkom Obetovania Pána v chráme slávime tajomstvo zo života Pána Ježiša, ktoré je spojené s predpisom Mojžišovho zákona, ktorý predpisoval rodičom, aby po štyridsiatich dňoch od narodenia prvorodeného syna išli do chrámu v Jeruzaleme a obetovali svojho syna Pánovi a aby uskutočnili rituálne očisťovanie matky (porov. Ex 13,1-2.11-16; Lv 12,1-8). Aj Mária s Jozefom uskutočnili tento obrad a obetovali podľa zákona pár hrdličiek alebo holubov. Keď však čítame text do hĺbky, tak si uvedomíme, že v tom momente sám Boh predstavil svojho jednorodeného Syna ľuďom prostredníctvom slov starého Simeona a prorokyne Anny. Simeon totiž označil Ježiša za „spásu” ľudstva, ako „svetlo” pre všetky národy a „znak protirečenia”, lebo odhalí zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2,29-35).

V súvislosti s týmto sviatkom svätý pápež Ján Pavol II. počnúc rokom 1997 chcel, aby sa slávil v celej Cirkvi ako osobitný deň zasväteného života. Obetovanie Božieho Syna, ktoré je reprezentované aj jeho obetovaním v chráme, je vzorom pre každého muža a ženu, ktorí zasväcujú celý svoj život Pánovi. Zmysel dňa zasvätených je trojaký: na prvom mieste, aby sme chválili Boha a ďakovali mu za dar zasväteného života; na druhom mieste, aby sme prehlbovali poznanie a úctu zo strany celého Božieho ľudu voči zasvätenému životu; a konečne, aby sme pozvali tých, ktorí úplne zasvätili svoj život službe Evanjeliu, aby obdivovali a ďakovali za podivuhodné veci, ktoré Boh spôsobil v ich živote. Som vďačný vám, milí zasvätení bratia a sestry, ktorí ste prišli v tento váš osobitný deň do katedrály a srdečne vás každého pozdravujem a chcem vyjadriť aj duchovnú blízkosť a poďakovanie za dobro, ktoré konáte v službe Božiemu ľudu.

Krátky úryvok z Listu Hebrejom, ktorý sme počuli pred malou chvíľou, dobre dáva do súvisu motívy, ktoré sú pri zdroji tejto významnej a peknej slávnosti a ponúka nám podnety na zamyslenie. Tento text, ide v podstate o dva verše veľmi obsažné, otvára druhú časť Listu Hebrejom a uvádza ústrednú tému Krista Veľkňaza. „Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.” (Hebr 2,17). V tomto verši je vyjadrené, že Ježiš sa pripodobnil bratom a sestrám, čiže on zostúpil, aby bol ako ľudskí bratia a sestry a zároveň odčinil hriechy a smeroval naspäť k Otcovi. Ježiš je teda pravý prostredník, je pravým Bohom a pravým človekom, čiže patrí úplne aj k Božiemu svetu a patrí úplne aj k svetu pozemského života.

Keď vychádzame z tejto viery, z vyznania viery v Ježiša Krista, jediného a definitívneho prostredníka, tak v Cirkvi má zmysel aj zasvätený život, čiže život zasvätený Bohu prostredníctvom Krista. Má zmysel len vtedy, keď On je skutočným prostredníkom medzi Bohom a nami, inak by išlo len o určitú formu prenesenia základných náklonností do inej oblasti, o sublimáciu alebo o únik od reality. Ak by Kristus nebol Bohom a nebol by zároveň aj človekom, stratil by sa základ kresťanského života ako taký, ale osobitným spôsobom by sa stratil aj základ každého kresťanského zasvätenia muža či ženy. Zasvätený život totiž svedčí a vyjadruje „silným“ spôsobom práve vzájomné hľadanie sa Boha a človeka, lásky, ktorá ich priťahuje. Zasvätená osoba, zo samotnej skutočnosti duchovného povolania, predstavuje určitý most smerom k Bohu pre tých, ktorí ju stretajú, predstavuje podnet, poukaz na Boha. A toto všetko sa deje v duchovnej sile prostredníka Ježiša Krista, plne zasväteného Otcovi. Základom je On. On, ktorý mal podiel na našej krehkosti, aby sme my mohli mať podiel na jeho Božej prirodzenosti.

V našom úryvku nachádzame aj slová „aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.“ Myslím, že v týchto slovách nachádzame veľkú pravdu a zároveň aj veľké posilnenie pre všetkých, ktorí dostali dar a záväzok osobitného zasvätenia sa v Cirkvi.

Osobitne sa to vzťahuje na vás, milí zasvätení bratia a sestry. Vy ste osobitnými svedkami Božieho milosrdenstva a Božej vernosti. Každý z vás sa priblížil najprv sám k tomu zdroju Božieho milosrdenstva a Božej vernosti, ktorá sa prejavuje v Ježišovi Kristovi a odovzdali ste mu svoje život v zasvätení.

Zasvätené osoby sú povolané osobitným spôsobom, aby vo svete vydávali svedectvo o Božom milosrdenstve a o Božej vernosti, v ktorých nachádza človek záchranu. Oni nám prinášajú skúsenosť Božieho odpustenia, lebo zasvätení sa na prvom mieste sami cítia, že sú zachránení Božím milosrdenstvom a vernosťou, uvedomujú si, že ich objíma Božia svätosť, keď v pokore priznávajú svoje previnenia. Kvôli tomu aj pre dnešného človeka je zasvätený život osobitnou školou „skrúšenosti srdca“, skromného priznania vlastnej slabosti, ale zároveň je aj privilegovanou školou dôvery v Božie milosrdenstvo, lebo je svedectvom o vernej Božej láske, ktorá nikdy neopúšťa človeka. V skutočnosti, čím viac sa priblížime k Bohu, tým viac sme blízki Kristovi a tým viac sme užitoční pre ostatných.

Milí zasvätení bratia a sestry, spoločne chváľme Pána a ďakujme mu za dar samotného zasväteného života. Ak by nebolo zasvätených, svet by bol ochudobnený. Zanechajme povrchné hodnotenia efektivity zasväteného života, on je darom práve pre svoj rozmer lásky a nezaslúženosti a to tým viac, čím spoločnosti hrozí, že ju udusí vír pominuteľných vecí a snaha o efektivitu (porov. posynodálna exhortácia Vita consacrata, 105).[1] Zasvätený život vydáva svedectvo o prekypujúcej Božej láske, ktorá pohýna človeka, aby „stratil“ svoj vlastný život a dal ho ako odpoveď na tú prekypujúcu Božiu lásku v Kristovi, ktorý ako prvý obetoval svoj život za nás. V tejto chvíli si spomeňme osobitne aj na zasvätené osoby, ktoré nesú ťarchu každodenných povinností a nachádzajú iba malú ľudskú vďačnosť, myslime na zasvätených bratov a sestry, ktorí sú oslabení vekom, alebo chorobami, alebo ktorí prežívajú ťažkosti v apoštoláte… Nikto z nich nie je neužitočným, lebo Pán ich vidí ako svedkov Božieho milosrdenstva a Božej vernosti, sú cenným darom pre Cirkev a pre celý svet, ktorý túži po Bohu a po jeho slove.

Naplnení dôverou a vďačnosťou, obnovme aj my svoje osobné úplné odovzdanie sa Bohu, keď sme teraz v Pánov chráme. Rozhodnime sa znova pokračovať na ceste posväcovania sa. Urobme tieto vnútorné úkony v dôvernom spojení s Božou Matkou Máriou, keď dnes na ňu pozeráme, ako ona prinášala svojho Syna do chrámu. Hľaďme na ňu, ktorá sa ako prvá a dokonalým spôsobom zasvätila Bohu a v chráme niesla Boha, ktorý sa stal človekom, na svojich rukách. Ona je prvá Zasvätená, pokorná, chudobná a úplne poslušná, patrí úplne aj každému z nás, lebo ona úplne patrí Bohu. Pohľadom na jej príklad a s prosbou o jej materský príhovor obnovme v sebe aj my každý z nás to naše osobné: Hľa, som Pánov služobník, som Pánova služobnica, nech sa mi stane podľa Tvojho slova. Amen.

Mons. Stanislav Zvolenský


[1] “Čo by sa stalo so svetom, keby v ňom nebolo rehoľníkov?” Zasvätený život – napriek všetkým povrchným mienkam o jeho prospešnosti- má veľký význam práve preto, že vyjadruje neohraničenú nezištnosť a lásku, čo má osobitný význam najmä vo svete, ohrozenom záplavou nedôležitých a pomíňajúcich vecí. “Bez tohto konkrétneho znaku by v sekularizovanom svete ochladla láska, ktorá oživuje Cirkev, spásonosný paradox evanjelia by stratil svoju ostrosť, »soľ« viery by zvetrala.” V živote Cirkvi a samotnej spoločnosti potrební sú ľudia, schopní úplne sa zasvätiť Bohu a blížnym pre Božiu lásku.