Hipsteri dominikáni. Žijú proti prúdu dnešnej doby

0 Kronika

Uprostred jedného z najväčších zvolenských sídlisk nájdete niečo, čo by ste dozaista nečakali. Už 20 rokov tam stojí dominikánsky kláštor. Od samotného začiatku v ňom žije aj brat Damián Mačura a o jeden rok menej brat Maroš Fintor.

Keďže okrem kňazskej činnosti majú aj svoje civilné zamestnania, nemusia byť však na prvý pohľad rozpoznateľní.  Samozrejme, ľahko ich identifikujete v habite. A možno rovnako ako ja, aj vy, keď ich náhodne stretnete na ulici, radšej odvrátite zrak a tvárite sa, že sú neviditeľní. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, ako vyzerá život v kláštore? Ako rehoľníci prežívajú život v službe pre druhých? Či ako trávia Vianoce?  Ja som sa s nimi stretla a prekvapil ma ich triezvy pohľad na život,  pokora, neskutočná múdrosť a skvelý zmysel pre humor.

Pred samotou uprednostňujú spoločný život

Dominikáni, na rozdiel od iných, najmä diecéznych kňazov, žijú spoločne v komunitách. V tej zvolenskej nájdete 11 bratov. „Základnou štruktúrou nášho dňa sú spoločné modlitby a spoločné stravovanie,“ vysvetľuje brat Damián. Ich spoločný život začína o 7-mej ráno modlitbami, nasledujú raňajky, ktoré pripravil jeden z bratov ešte pred modlitbami.

Zaujímavosťou je, že každý dominikán má aj svoje civilné alebo pastoračné zamestnanie. „Po raňajkách ide každý do svojej práce a znovu sa stretávame pri obede, kedy máme aj krátke spoločné modlitby. Potom sa ide do opäť do práce,“ dodáva Damián. Na záver dňa sa stretávajú na svätej omši a neskôr pri modlitbách o pol desiatej.

Možno sa zdá, že spoločné modlitby 4-krát do dňa dominikáni absolvujú len pre „odškrtnutie“ účasti. Opak je však pravdou. Je to pre nich veľmi dôležitá súčasť dňa. „My sa vždy modlíme za ľudí, s ktorými sa stretávame, ktorí majú problémy v rodinách, stretávajú sa s drogami či psychickými ťažkosťami,“ vysvetľuje brat Maroš a dodáva: „Síce žijeme v kláštore, ale nie sme tu preto, aby sme boli zatvorení iba s Pánom Bohom. Do veľkej miery sme tu pre ľudí. Drvivá väčšina vecí, ktoré sa nám podarili zrealizovať boli vďaka tomu, že sme nadviazali veľa priateľstiev s ľuďmi, z čoho vyplynulo množstvo ochoty potiahnuť sa a pomôcť si, keď je náročnejšie.“

Vzdelanie ako priorita

Dominikáni kladú vo svojom fungovaní veľký dôraz aj na štúdium. Všade, kde sa v minulosti objavili, vznikli skriptóriá a školy, z niektorých sa neskôr vyvinuli univerzity. Popri bezprostrednej farskej práci a starostlivosti o kostol, posielajú preto svojich bratov na štúdium. „Dávame im príležitosť, aby pôsobili v akademickej oblasti alebo sa snažíme robiť aj charitatívne projekty,“ vysvetľuje brat Maroš.

„Keď k nám do rehole príde niekto nový, je pre nás dôležité, aby sme našli jeho talenty a zistili, ako ich využiť na maximum, aby aj jeho bavila práca, ktorú robí,“ dodáva brat Damián. Mnohí dominikáni majú totiž svoju už spomínanú civilnú prácu, do ktorej chodia každý deň ako ktokoľvek iný. Najčastejšie ide o povolania vo vzdelávaní. Dvaja bratia pôsobia v Slovenskej akadémii vied, jeden ako botanik, druhý ako filozof, a mnohí ďalší prednášajú na vysokých školách.

Simona Fiabáne

Celý rozhovor si môžete prečítať na zaplotom.sk, stránke Nadácie Pontis, ktorej ďakujeme za možnosť zverejniť jeho časť ho na našom webe.