Formácia pre zasvätený život a v zasvätenom živote dnes

„Ten, ktorý začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí, a to až do dňa Krista Ježiša.“ (Flp 1, 6)

  Dnešné podmienky zasväteného života sú ovplyvnené, ako píše Enrica Rosanna  v článku o Vývoji rehoľného života v Európe, zlyhaním nádeje slobody, ktorá ignoruje Boha, zlyhaním humanizmu charakterizovaného vytrhnutím „vnútra“ človeka a „vnútra“ kultúry, zlyhaním, ktoré priniesla spoločnosť charakteristická slovom „mať“ a v ktorom „byť“ sa mení na „mať sa dobre“.

V týchto podmienkach zaujíma formátorov a formátorky základná otázka: ako vytvoriť prostredie nielen vonkajšie, ale najmä vnútorné, osobné, aby osoba rástla nie do pripravenej formy, ktorá sa môže časom zdeformovať, ale do dôstojnosti a krásy prežívania povolania? Ako vytvoriť prostredie, aby formovaná osoba mohla povedať: „Viem, komu som uveril“ (2 Tim 1, 12).

 

Kvalita zdrojov, kvalita života

Na základe tohto presvedčenia, ktoré je skalou viery a motivácií, vie, prečo prijíma určité záväzky, vie, ako ich žiť, a vie i to, že v osobnom úsilí, v odhodlanosti ju nikto nenahradí. To je osobná zodpovednosť za vlastnú formáciu a rast.

Máme pred sebou výzvy, ktoré sa zameriavajú nielen na kvalitu zdrojov, ale v ich aplikácii na kvalitu života. Znovu hľadáme, ako vychovávať a vychovávať sa k zasvätenému životu podľa nových modelov, aby bol autentickejší, flexibilnejší, zodpovednejší.

Orientačná línia formácie, ako uvádza Pina del Core v článku Formácia dnes, je „zachovať si jasnú identitu zasvätených osôb a vedieť čítať a odvážne reflektovať znamenia čias, aby sme dali primeranú a významnú odpoveď pre život zasvätených dnes“. To si vyžaduje veľkú otvorenosť, zanietenosť, odhodlanie, aby sme znovu objavili zmysel a kvalitu zasväteného života (porov. dokument Znovu začať u Krista). Chce to aj odvahu pozrieť sa na modely z minulosti a zhodnotiť, ktoré zodpovedajú, resp. nezodpovedajú potrebám, otázkam formácie mladých dnes.

Rastúca citlivosť pre formáciu a formačné procesy interpeluje formačnú prax a vyžaduje si rozlišovanie a premýšľanie, hľadanie, prieskum nových ciest, nové projektovanie.

Apoštolská exhortácia Vita consecrata hovorí o „harmonickom spájaní, ktoré sa ma dotýkať všetkých oblastí kresťanského a zasväteného života“.

 

Primeraná odpoveď – dynamika zasväteného života

Aby sme lepšie pochopili hodnotu formácie v súčasnom kontexte, musíme si byť vedomí aktuálnej situácie, v ktorej sa zasvätený život nachádza a ako sa Cirkev prostredníctvom Svätého Otca pozerá na realitu a ukazuje na cestu, ktorou treba prejsť, aby sme vedeli odpovedať na výzvy, s ktorými sa dennodenne stretávame.

Pápež Benedikt XVI. pri stretnutí s vyššími predstavenými dňa 22. 5. 2006 zdôraznil naliehavosť znovu potvrdiť identitu zasväteného života, byť svedkami premieňajúcej prítomnosti Boha vo svete. Je potrebné vyjadriť svojím životom príslušnosť ku Kristovi, teda lásku praktizovanú a obrátenú smerom k druhým, zaviazať sa prijať ten istý štýl života, ako viedol Ježiš Kristus, ktorý bol chudobný, čistý a poslušný.

Druhá indikácia podčiarkuje nevyhnutnosť odvážnych rozhodnutí na úrovni osobnej, komunitnej a na úrovni inštitútov, čo privádza na svetlo aj výzvu k inkulturácii formácie. Aké sú nové cesty hľadania a synergie, aby sme aktualizovali formáciu? Aké modely formácie najlepšie zodpovedajú obnoveniu zasväteného života a formácii nových generácii? Je to problém obsahov? Je to otázka metodológie a organizácie? Ako formovať formátorov a formátorky? Aká služba čaká predstavených vo vzťahu k tejto výzve?

Svätý Otec na margo poslednej otázky jasne potvrdzuje: „Služba predstavených si vyžaduje konštantnú prítomnosť, schopnú animovať a navrhovať, pripomínať zmysel existencie zasväteného života, pomáhať osobám im zvereným, aby odpovedali neustále obnovovanou vernosťou na volanie Duchom Svätým. Pre kvalifikovanie formácie dnes je nevyhnutné vychádzať z formácie tých, ktorí už naplno žijú zasvätený život, a najmä tých, ktorým je zverená služba animácie a formácie.“

Ponúkaná aktuálna stratégia vychádza z permanentnej formácie. „Seriózna permanentná formácia, vytvorená v rámci nového radikálneho zvažovania problému formácie v inštitútoch zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, pomôže osvetliť autentickú cestu obnovy: táto skutočne v prvom rade závisí od formácie členov“ (Znovu začať u Krista, 14).

V článku Formácia dnes Pina del Core konštatuje: „Nové urgentné potreby formácie sú výzvou objavovať a spracovať návrhy nových možností, vytušiť perspektívy a pracovať na odvážnych a zbiehavých rozhodnutiach. S reflektujúcim a projektovým úsilím je potrebné vnímať dynamiku zmien, ktorými prechádza spoločnosť i kultúra a ktoré hlboko vplývajú alebo sa dotýkajú identity osôb a inštitúcií vzhľadom na zasvätený život. Je potrebné nachádzať formy, ktoré sú stále lepšie prispôsobené osobám a charizme. Zatiaľ čo pomenovávame výzvy, zároveň hľadáme primerané a kvalifikované odpovede na potreby formácie.“

Stojí za to roztriediť predovšetkým nové naliehavosti a kritické body, ktoré treba reflektovať, či vo vzťahu k novým generáciám, ktoré vstupujú do zasväteného života, alebo vo vzťahu k obnove a dôvere tých, ktorí už žijú roky svoje zasvätenie.

Roztriedením kľúčových bodov a premyslením formačných a organizačných modelov, vychádzajúc z kategórie dnešnej kultúry a poznatkov, nachádzame konkrétne kroky, ktoré nám umožnia prejsť od stagnácie k dynamike rehoľného života, v ktorom prúdi živá miazga Božej milosti, pretože „bez Boha nemôžeme nič urobiť“.

 

Profil formátora

 Každý inštitút, kongregácia má svoje línie, ktoré pomáhajú, sprevádzajú a zjednocujú formáciu so špecifickým odtieňom charizmy.

Je teda potrebné „poznať vlastný terén formácie, všetko, čo ho obklopuje, čo obsahuje, ale i ohrozuje, ďalej starať sa o kvalitný terén formátora a byť pripravený na spracovanie rôznych typov pôdy, ktorú máme alebo budeme mať pred sebou. To nás bude viesť ku kultivácii pôdy rôznymi spôsobmi a ku konfrontácii s rozličnými skúsenosťami“ (porov. Anna Bissi: Peccatori amati, str. 30 – 31).

V dokumente Smernice pre formáciu v rehoľných inštitútoch (30 – 31) je verbalizované poslanie formátorov. Majú viesť k osobnému dialógu s Bohom, pomáhať objavovať cesty a sprevádzať ich na nej, čo predpokladá pravidelné rozhovory, vedenie, duchovné sprevádzanie a podľa fáz, v ktorej sa nachádzajú, poskytovať solídny a starostlivo vybraný obsah. Formátori musia postupne preskúmať a ohodnotiť vo svetle Ducha Svätého vývoj tých, za ktorých sú zodpovední, a posúdiť, či povolaný má skutočne potrebné schopnosti, ktoré v danom momente Cirkev a rehoľný inštitút vyžadujú.

Preto sa okrem teologickej prípravy formátora žiada, aby mal aj tieto primerané schopnosti:

•   ľudské schopnosti, akými sú intuícia a prívetivosť
•   prehĺbená skúsenosť s Bohom a skúsenosť modlitby
•   múdrosť, ktorá pochádza z pozorného, dlhotrvajúceho počúvania Božieho slova
•   láska k liturgii a pochopenie jej úlohy v duchovnej a cirkevnej formácii
•   potrebná kultúrna kompetencia
•   časová pohotovosť a dobrá vôľa chcieť sa venovať nielen skupine, ale aj osobnej starostlivosti o jednotlivých kandidátov.

Tieto úlohy si vyžadujú vnútorný pokoj, ochotu, trpezlivosť, porozumenie a úprimnú sympatiu a fandenie.

Josu Mirena Alday v článku Profilo del formatore hovorí o podmienkach pre úlohu formátora. Prvou podmienkou, ktorú uvádza, je chcieť ním byť. Druhá je disponibilita a záujem formovať sa vo všetkých oblastiach: ľudská, duchovná, vieroučná, atď. Tretia je úprimný a pokorný postoj vo vedomí, že som užitočným nástrojom iba v rukách jediného Učiteľa, Ducha Svätého, pravého formátora (Potissimum Institutioni, 19). Hovorí aj o dispozíciách formátora. Dobrý formátor je ovocím dvoch základných komponentov: daru a umenia. Dobrí formátori sú ovocím prirodzenosti a milosti, osobnej slobody, skúsenosti, ale aj dobrej formácie. Táto sa získa cez reflexiu a štúdium, nástroje pre poznanie reality, hodnôt a problémov, v ktorých a pre ktoré sú volaní pracovať. Dôležitá je systematická príprava pre tých, čo začínajú. A pre tých, ktorí túto úlohu vykonávajú niekoľko rokov, je dôležitá aktualizácia a zdokonaľovanie.

Formátora nemôžeme idealizovať, predstaviť obraz, ktorý neexistuje a ani by sa nedal dosiahnuť. Alessandro Manenti podčiarkuje, že „nie je nevyhnutné byť dokonalý, ale zdokonaľovať sa“. Osoby, za ktoré sme zodpovední, nás potrebujú vidieť ako ľudí na ceste k Bohu, zdokonaľujúcich sa, pracujúcich na sebe. Nepotrebujú nás vidieť už ako tých, ktorí dosiahli vrchol, ktorí sú svätí; potom by nás videli veľmi vzdialených a nedostupných. Vychovávatelia alebo formátori sa musia vyhýbať postoju pýchy, neprijímania vlastných obmedzení a na strane druhej zbabelosti a strachu zo zodpovednosti a svojej neschopnosti. Pokojné prijímanie seba, zdravé povedomie vlastných možností a vlastných limitov, dôvera v pôsobenie Boha v nich a cez nich im pomôže žiť zodpovedne a pokojne svoju úlohu. Kvality viac ako „obdržané dary“ odrážajú kvalitu osoby. A toto je najdôležitejšia vec, prečo hovoríme, že formátorom treba byť, a nie to robiť.

 

Vízia budúcnosti, realita prítomnosti – práca v sieti

Pre zreálnenie načrtnutých oblastí je potrebné pozrieť sa v budúcich číslach na formáciu ako rast osoby, ako osobnú syntézu a elaboráciu skúseností života, ako na skúsenosť povolania v dialógu s realitou zmien. Pozrieť sa na formáciu ako rozlišovanie a sprevádzanie a pozrieť sa aj na zodpovednosť ako „metódu“.

Práca v sieti rehoľnej a medzirehoľnej, v ktorej prebieha synergia dobier založených na hlbokej skúsenosti viery a života, na poznatkoch, nás môže posunúť a verím, že už posúva ku konkrétnym krokom pre formáciu dnes.

Zakončím názvom jednej knihy, ktorú napísal José Maria Arnaiz, ako želanie všetkým nám, aby v zasvätenom živote dnes bolo „viac života a viac zasvätenia“.

Monika Skalová