Čo robíte iné?

„Čo robíte iné?“ spýtala sa ma jedna moja známa. „Veď učiť, liečiť a pomáhať núdznym môžem aj ja a nemusím byť rehoľnou sestrou!“ Mala pravdu.

Poznám mnoho obetavých laikov, ktorí pôsobia v školách, sú aktívni na poli pastorácie a robia viac skutkov milosrdenstva ako zasvätení. Môžu sa dokonca aj viac modliť a viesť svätejší život. Otázka však neznie, či dokážu laici nahradiť zasvätených v evanjelizácii. Otázka je, aká by bola evanjelizácia bez zasvätených? Nechýbalo by jej niečo? Táto otázka v mojom prípade vyvoláva spomienky, z ktorých si čitateľ môže poskladať akú-takú odpoveď.

Keď sa vrátim viac ako dvadsať rokov dozadu k situácii, keď mi prvýkrát prebleskla hlavou myšlienka zasvätiť sa Bohu, musím sa priznať, že mi to bolo smiešne. „Ja a mníška?“ smiala som sa sama pred sebou. Neskôr som sa celkom oddala práci s deťmi. Zo všetkého najviac som túžila, aby našli v živote radosť zo spoločenstva s tým, kto ich nekonečne miluje. Táto činnosť však neuspokojila moju túžbu zasvätiť sa. Tušila som, že Boh môže urobiť pre ne oveľa viac ako ja. Zdalo sa mi, že len vtedy, keď sa čo najviac priblížim k jedinému Dobru, priblížia sa k nemu aj ony. Táto intuícia ma odviedla preč od všetkých predsudkov a obáv a vykročila som na neznámu a riskantnú cestu rehoľného povolania. Keď som sa lúčila so „svojimi deťmi“, nevedela som im vysvetliť, kam idem a že je to aj kvôli nim. Všetko to, kvôli čomu som odišla, bolo silnejšie ako ja sama, presahovalo ma to a zostalo nepomenované.

Mnohí vidia prínos zástupov zasvätených mužov a žien pre evanjelizáciu v radikálnosti života podľa evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti. Iní v svedectve bratského spoločenstva. Niektorí poukazujú na krásu spoločnej liturgie a posvätenia času. Môj život mi šepkal iné dôvody, zhodné so skúsenosťou svätej Kataríny Sienskej, ktorá v dialógu s Otcom spoznala, že je tá, ktorá nie je, a on je ten, ktorý je. Počas mnohých dní a mesiacov dávania života pre evanjelium som mala milosť spoznať, že to nie je moja činnosť, ktorá čosi mení, ale Boh vstupujúci do mojej činnosti. Nie sú to moje slová, ktoré niečo spôsobujú, ale Božie slovo stvárňujúce moje slová. Vlastne ani nič iné sa odo mňa nežiada, len veriť, že sila evanjelizácie sa neobmedzuje na moju osobu a činnosť, ale je dielom toho, kto je sám Evanjeliom, je Radostnou zvesťou pre tento svet. A v tomto duchu sa môže niesť všetko, čím Cirkev je a čo robí pre svet.

Raz som unavene vystupovala po schodoch z podchodu. Bolo krátko po daždi. Všimla som si, že aj tá najobyčajnejšia mláka odráža nádhernú hru svetla a modrej oblohy. Vtedy som prežila podobenstvo o mláke ako podobenstvo o evanjelizácii. V mláke nášho malého sveta sa odráža veľkosť nadprirodzena. Je tam hra rôznych odtieňov farieb a svetla… Laici, zasvätení, kňazi – všetci spolu odrážame niečo viac, ako sme. Nie je to nádherný obraz?

Dnes už ani v prípade rehoľníkov nie je rozpoznávacím znamením habit. Mnohí ho totiž často nenosia alebo ho nosia na „svoj obraz“. Rozpoznávacím znamením by však pre nich malo byť to, že prijali z Božích rúk „habitus“ – ustálený spôsob života. Nie je možné, aby sa Boží život odrážal v mláke, ktorá sa vpila do chodníka a neudržala si formu. Mojou formou je putujúca komunita, ohlasujúca Pravdu, hľadanú, študovanú, milovanú a žitú. Veritas – Pravda je slovo, na ktorom stojí a padá nielen zmysel dominikánov, ale aj zmysel môjho života.

Vnímať „habitus“ ako Boží dar môže urobiť svet bohatším. Mnohí dnes učíme, ale všetci to robíme inak. Inak učí laik a inak zasvätený kňaz, inak muž a inak žena, inak dominikánka a inak jezuita. Evanjelizácia tak môže odrážať nepredstaviteľnú pestrosť a farebnosť toho, ktorý nás povoláva a posiela. V tom je bohatstvo a plodnosť Cirkvi, keď si každý, aj pri rovnakých činnostiach, ponechá svoj vlastný „habitus“. Vtedy sa evanjelizácia nesploští len na dva-tri tóny jednoduchej melódie, ale ostane veľkolepou symfóniou harmonickej skladby.

Karola Dravecká OP