Citové dozrievanie a používanie masmédií (I. časť)

Medziľudské vzťahy sú miestom, v ktorom sa citové dozrievanie stretá s modernými nástrojmi z oblasti masmédií. Preto sa pýtame, ako sa ich používanie môže stať užitočným pre cestu dozrievania.

Afektivita alebo citový život a používanie masmédií.[1] Táto téma zahŕňa v sebe dve skutočnosti: afektivitu[2] a masmédiá. 

Je to veľmi aktuálna téma, a tak trošku na hranici, pretože ešte nedisponujeme ani konečnými alebo aspoň relatívne kompletnými syntézami, ani preverenými výchovno-formačnými projektami.

To, čo poviem, obsahuje v sebe oba nedostatky. Okrem toho nie som „native digital“ (digitálny domorodec), ale skôr diskrétny používateľ týchto moderných komunikačných prostriedkov, viac-menej „obrátený“ ich praktickou užitočnosťou pre spracovanie textu a rýchle posielanie správ. Omnoho menej som doma v tom, čo sa týka používania spôsobu komunikácia-vzťahy, ako facebook a twitter.

Naša téma dáva dokopy dve skutočnosti, ktoré tak prináležia odlišným rovinám: afektivita a masmédiá, hlavne vo verzii internetu a digitálneho prostredia. V prvej rovine sú postupy nejakým spôsobom už definované, predovšetkým ohľadne medziľudských vzťahov. Tu nachádzame spoločné miesto, v ktorom sa afektívna zrelosť stretá s modernými prostriedkami komunikácie, a teda sa pýtame na spôsob, ako ich používanie môže byť užitočným pre cestu samotného dozrievania.

Na túto vec sa pozeráme z dvoch odlišných pohľadov. Z jednej strany sa pýtam, aký význam má panenský vzťah, a potom, aký je charakter a možnosti vzťahov ponúknutých modernými masmédiami.

Štýl vzťahov zasväteného

Začneme prvým konštatovaním, ktoré je tiež pravidlom. Je to pravidlo štýlu vzťahov zasvätenej osoby. Tento štýl by mal byť dodržaný, aj keď zasvätený používa špecifické nástroje, o ktorých hovoríme. Ich používanie je teda pozitívne a môže priniesť ovocie, iba ak sa nejakým spôsobom rešpektuje toto pravidlo, pri ktorom možno treba skôr dbať na zachovanie ducha pravidla.

Mnohé vzťahy, nezameniteľný štýl

Tento princíp je určený skutočnosťou, že vzťah je prirodzeným miestom svedectva zasväteného. Ak sa mladý človek rozhodne pre zasvätenú čistotu, robí to preto, aby povedal, že Boh je prameňom lásky a tiež jeho konečným cieľom, že keď sa dve osoby majú rady, tam je Boh prítomný, že Stvoriteľ vložil do srdca tvora hlad a tiež nekonečnú schopnosť milovať, ktorú môže uspokojiť iba on… O tomto všetkom sa nemôže svedčiť iba teoreticky, alebo staticky, či pasívne, ale predovšetkým prostredníctvom vzťahu, do ktorého je človek zapojený. Bezpochyby tento štýl musí byť rešpektovaný aj vo chvíli, keď niekto žije vzťahy na internete. Preto sa dotyčný musí sám seba stále pýtať, či v toľkých kontaktoch, ktoré môže obhospodarovať, skutočne vydáva svedectvo vlastnej identity mladého zasväteného, alebo či sa jednoducho nezabáva, ba dokonca nezahráva s citmi a životom iných bez toho, aby sa predstavil vo vlastnej identite. Je nebezpečné improvizovať v tejto oblasti alebo si myslieť, že každý si z času na čas môže zvoliť to, čo sa mu zdá vhodné.

Utiahnuť sa bokom

Môžeme nadviazať mnohé vzťahy, ale bez toho, aby sa stali najdôležitejšími pre náš život, pretože v centre nášho života je Boh, to miesto patrí jemu. Zvoliť si panenstvo znamená upozorniť, ako sme povedali, na túto centrálnosť.

Internet ponúka nevídané a neuveriteľné možnosti vzťahov, ale aj tu je dôležité pýtať sa, z akého dôvodu ich niekto žije. Či preto, aby poukázal na takú centrálnosť, alebo kvôli tomu, aby pritiahol k sebe, alebo aby nežil samotu, alebo aby skúsil niečo nezvyčajné, alebo aby sa zabavil četovaním (chat – angl., kecať – slov.). Je kľúčové vždy si dávať túto základnú otázku týkajúcu sa motivácií, ktoré tlačia ku konaniu, mysliac na to, že nič nie je neutrálne alebo bez dôsledkov.

Práve z tejto otázky sa rodí ďalšia, ktorá sa týka spôsobu – „ako“. Ak skutočne žijem vzťah, v ktorom svedčím o centrálnosti Božej lásky, tak prijímam postoj, že vo všetkom, čo robím, keď žijem vzťahy cez internet (v slovách, gestách, spôsobe, ako vysielam svoju láskavosť, vo frekvencii kontaktov, v štýle vzťahov…), vskutku svedčím o svojej príslušnosti k Bohu a o svojej túžbe, aby aj druhá osoba zakúsila takú príslušnosť. Treba vedieť, že často je internet miestom stretnutia osôb, ktoré sa cítia samé, a preto, bohužiaľ, náchylné nalepiť sa na toho, kto im preukáže určité prijatie. Sú to osoby „trpiace úzkosťou pripojenia“: je zvlášť dôležité, aby predovšetkým zasvätený nepatril do takejto kategórie (to by bola šlamastika) a, po druhé, aby mal odvahu a slobodu posielať jasné a primerané posolstvá tým, kto by v stretnutí sa s ním mal takéto sklony. Je to kvôli tomu, aby sa vyhlo akejkoľvek autoreferenčnosti.

Dotknúť sa bez preniknutia

Pre zasväteného nie je miestom či motívom stretnutia telo, ale Božia láska, ktorú chce zasvätený ohlasovať a urobiť ju prítomnou aj prostredníctvom svojej prítomnosti na internete.

Je tu ešte otázka štýlu, ktorý môže byť hlboko osvetlený týmto princípom, ktorý mladý zasvätený musí mať v hlave veľmi jasný. Toto „dotknutie“ znamená v konečnej analýze určitú súdnosť vo vzťahu, nevtieravosť do života iných, nehrať sa s citmi, znamená tiež schopnosť prenášať city originálnym spôsobom, bez zamerania sa na telesnú bezprostrednosť. Konkrétnejšie a s preložením do jazyka internetu by to mohlo znamenať schopnosť diskrétne používať tento typ komunikácie bez tlaku na množstvo a rýchlosť odpovedí, alebo frustrácie z očakávania neprichádzajúcich odpovedí, bez nutkavej potreby komunikovať emócie ako podmienku pre možnosť ich plného spoznania a prežívania. Niekto meria zmysel svojho ja alebo svoju hodnotu podľa množstva hovorov, ktoré uskutočnil, alebo od svojich aktivovaných kontaktov. Ďalší meria zmysel svojho ja alebo svoju hodnotu tým, že žije v predvádzaní svojho vnútorného života (statusy a fotky na facebooku a iných sociálnych sieťach) a rozvíja potrebu, viac-menej nutkavú, aby bol stále s niekým v kontakte. Takýto človek odmieta samotu alebo nie je pripravený prežívať ju ako miesto formácie, ako miesto skúsenosti, miesto odlišnej prítomnosti, možno prítomnosti Boha.

Dôsledkom toho je, že jedinec v tomto zmysle nie je schopný žiť ani vzťah (pretože je príliš zameraný na seba, na svoje potreby), ani samotu (pretože ju odmieta). Je to istý druh „individualizmu, ktorý je zapojený sám v sebe“, a ten je veľmi odlišný od vzťahu a taktiež vzdialený od plodnej samoty.

Takto sa kyberintimita stáva kybersamotou.

Byť tvorcom krásy

Zasvätený je tvorcom krásy, pretože zasvätil svoj život Bohu alebo objavil jeho krásu ako najvyššiu krásu. Rozhodol sa aj pre možnosť povedať nie najkrajšej ľudskej tvári. A toto znamená zrieknutie, umŕtvovanie, ale s pozitívnym vzrušujúcim cieľom: hovorí nie najkrajšej tvári, aby mohol povedať áno najškaredšej tvári (príklad stretnutia Františka s malomocným). Alebo hovorí nie praktizovaniu ľudského inštinktu, aby sa mohol naučiť milovať so srdcom a citmi Boha! Toto je pri správnom uvažovaní cieľom života, zasväteného v panenstve. Aké dôsledky a súvislosti to môže mať v používaní masmédií? Jeden jasný efekt: schopnosť prenášať zmysel krásy, komunikovať vlastnú vieru ako atraktívnu skutočnosť, strhujúcou rečou, slovami, obrazmi, podobenstvami, symbolmi… ktoré prídu do srdca toho, kto číta alebo sa pozerá. Možno, že toto je aspekt, ktorý nie je dostatočne zdôraznený, teda aby sa tieto moderné prostriedky chápali v misijnej perspektíve, v perspektíve ohlasovania, aby sa ono stalo krajším a presvedčivejším.

Zasvätený je ten, kto by mal mať zušľachtené srdce, zmysly a citlivosť v súlade s krásou. A mal by sa teda cvičiť v používaní týchto prostriedkov komunikácie práve preto, aby vyjadril vášeň svojho srdca, aby jazykom krásy hovoril o tom, ktorý je najkrajší! Tieto nástroje nechápeme iba v obrannej perspektíve, ako pokušenia, ktoré treba premôcť, ako keby sme ich mali len obmedziť a byť k nim zdržanlivý. Sú veľkou príležitosťou, pre ktorú je vhodné byť múdro a prezieravo formovaný v pozitívnom a proaktívnom zmysle.

Internet: nie len „masmédiá“

Tú istú operáciu môžeme podniknúť z pohľadu masmédií. Operáciu vyjasnenia ich prirodzenosti, aby sme videli, aký typ vzťahu si s nimi zasvätený môže (a možno musí) stanoviť. Pozrime sa na spôsoby chápania internetu, ktoré sa navzájom nemusia nevyhnutne vylučovať. Budeme sledovať jednu cestu, historickú, od začiatkov.

Internet ako hrozba

Možno že toto je prvotná perspektíva. Na začiatku internet vytváral problémy v našom prostredí. Pozeralo sa naň s určitým podozrievaním ako na niečo nebezpečné alebo niečo mimo reality a falošné (bol by to prvý význam slova virtuálny). Stále sú medzi nami ľudia stelesňujúci túto pozíciu, ktorá je – povedzme to jasne – zastaralá a ktorá by nás odrezala od sveta internetu a jeho kontaktov. Ale kto môže poprieť, veľmi realisticky, nevyhnutnosť prijať v istých limitoch postoj opatrnosti a osobnej ochrany vzhľadom na tento „prostriedok“?

Toto sa stane zvlášť pochopiteľným, ak hovoríme o argumente, ako je tento náš: o živote mladého človeka, ktorý si zvolil panenstvo pre nebeské kráľovstvo. Počítač má v sebe veľkú moc pre kontakty, ktoré umožňuje, nielen s ľuďmi, ale aj s prameňmi informácií, a nielen vo vzťahu k správam, ale tiež o poznaní alebo o domnelom poznaní života.

Bolo by naivné s týmto nepočítať. Bolo by hlúpe neuvedomiť si subtílny vplyv, ktorý môže v človeku vyvolať nerozvážne používanie internetu. Vplyv na mladého človeka, ktorý urobil určitý typ rozhodnutia, ale ktorý môže medzi toľkými možnosťami nájsť na internete aj tisíce ciest, ktoré by ho mohli priviesť veľmi ďaleko od jeho rozhodnutia. Ide to zvyčajnou cestou: zaujatie zmyslov (hlavne zraku), zvykové navštevovanie určitých prostredí na sieti (portály, stránky), opakovanie a zvyk, stále väčšia potreba určitých typov kontaktov až do bodu vytvorenia automatickej činnosti a závislosti. Tá v tom prípade podmieňuje myseľ, chute, city, citlivosti a zameriava ich určitým smerom, ktorý potom znemožňuje urobiť životnú voľbu pre zasvätený život. Žiaľ, je to príbeh nejedného človeka!

Ale zároveň nedá sa absolútne ospravedlniť ani odmietnutie tejto skutočnosti, ani prijatie jednoznačne obranného postoja v súvislosti s ňou, a to ani zo strany inštitúcie (ktorá v týchto prípadoch skôr o nich nehovorí alebo ak o nich hovorí, tak len vo význame podozrenia – ochrany).

Internet ako nástroj

Pojem „masmédiá“ doslovne znamená nástroje sociálnej komunikácie. Je to najaktuálnejší a najviac zdieľaný tradičný, a predsa moderný pohľad, ktorý otvára k pozitívnemu vzťahu, ale ešte nie vo všetkom. Stojí za to poukázať na obrovskú možnosť komunikácie, ktorú nám tieto prostriedky ponúkajú a ktoré sa iba učíme používať. Tu objavíme – medziiným – stále viac túto možnosť, ktorá pred nami otvára tisíce ciest.

Ale v tejto perspektíve sme vzhľadom na internet, okrem vonkajšieho zdania, akoby v pozícii podradenosti. Internet sa nejakým spôsobom natláča do nášho života ako nejaký druh moderného totemu (boh techniky), ktorý sa bojazlivo snažíme spoznávať a robiť ho zhovievavým voči nám. Ešte stále sa mu bránime kvôli obrovskej moci, ktorú má (predovšetkým informácie a tiež podmieňovanie používateľa) tento trochu posvätný symbol, ktorý nechceme úplne stratiť, ale stále viac objavovať jeho tajomstvá a používať ich v náš prospech. Chceme si ho takmer domestikovať alebo sa ho snažíme ovládnuť.

Možno tu pôsobí niečo zdedené po našich predkoch, dávny strach zo všetkého, čo je technologické. Ale je to nepochybne výstraha, viac či menej vedomá, že sa jedná o zvláštny nástroj, práve kvôli moci, o ktorej sme tu hovorili, kvôli zmyslu pre tajomstvo, ktoré vzbudzuje, ktoré iba niektorí, podľa tejto perspektívy, vedia ovládať (technici, alebo počítačoví mágovia, ktorých vzácna prítomnosť v komunitách spôsobuje, že keď počítač nefunguje, tak sa na nich obraciame ako k Panne Márii, ktorá robí zázraky).

Internet ako skúsenosť a prostredie

Ale je dôvod pýtať sa, či internet a to, čo k nemu patrí, symbolizuje iba nástrojovú skutočnosť. Podľa odborníka otca A. Spadara SJ je „internet predovšetkým skúsenosť. Pokiaľ sa bude uvažovať v inštrumentálnych pojmoch, nič sa z internetu a z jeho významu nepochopí. Internet je skúsenosť, ktorá sa spolu s káblami, prístrojmi, optickými káblami stáva možnou. Samotný učiteľský úrad Cirkvi ohľadne sociálnej komunikácii už opustil pojem ‚nástroj‘, aby prijal iný pojem – ‚prostredie‘. Internet je priestor skúsenosti, ktorá sa stále viac stáva integrujúcou časťou, prúdiacou do každodenného života. Je to nový existenčný kontext. Teda nie len špecifické ‚miesto‘, do ktorého sa v niektorých chvíľach vchádza, aby sa žilo online, a z ktorého sa vychádza, aby sa žil život offline. Internet, ktorý je na dosah ruky, začína mať vplyv na schopnosť žiť a myslieť. Od jeho vplyvu v istom zmysle závisí spôsob vnímania seba, vnímania druhých a sveta, ktorý nás obklopuje, a tiež toho, čo ešte nepoznáme“.[3]

Vskutku vieme, že niektorí ľudia majú prvý kontakt s vierou, s povolaním alebo s náboženskými témami cez internet. Takmer každý z nás môže povedať, že jeho počítač je skutočne osobný, pretože vo vnútri je tak trochu náš vlastný život, teda to, čo chceme uchovať z toho, čo sme čítali alebo napísali, sú tam naše najdôležitejšie kontakty, naši priatelia a možnosť byť s nimi v kontakte, zahrňujúc aj najvzdialenejších. Je osobný, ale tiež sa nejakým spôsobom vzťahuje aj na vlastnú komunitu.

Benedikt XVI., v Posolstve ku Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov v roku 2013 používa metaforu dverí a priestoru. A tak sme znovu pri myšlienke siete ako „priestoru skúsenosti“, kde priestor nie je jednoduchá nádoba skúsenosti, ale otvorenosť nejakého rozsahu.

A tak postoj, ktorý sa z toho zrodí, nie je už iba nevyhnutne a exkluzívne obranný, ako sme videli vyššie, ale vychádza z neho pozvanie rozšíriť naše horizonty, počúvať hlboké ľudské túžby, ktoré človek dnes veľmi dobre vyjadrí aj cez sieť. Technológia sa kloní k tomu, aby sa stala spojovacou látkou mnohých ľudských skúseností, ako sú vzťah a poslanie. Kvôli tomu je dnes nevyhnutné môcť prezentovať evanjelium ako miesto, v ktorom skutočné otázky človeka dostávajú tvar, posolstvo, ktoré vyjadrí otázky zmyslu a viery, ktoré si aj na sieti razia cestu.

Teda kultúra kyberpriestoru kladie nové výzvy našej schopnosti formulovať a počúvať symbolický jazyk, ktorý hovorí o možnosti a znakoch transcendencie nášho života. Odtiaľto je potreba tejto kyberteológie alebo nejakej kybersprirituality, teda inteligencie viery v čase internetu.

Radikálne sa teda mení postoj k internetu u mladých, ktorí sa cítia povolaní vniesť do siete svoju vieru, nádej, svoje rozhodnutie sa pre panenstvo. To všetko tlmočia do jazyka internetu v čase, v ktorom logika internetu znamená spôsob myslenia, poznávania, komunikovania, žitia, milovania.

Nestačí sa brániť pred internetom alebo obraňovať pred ním vlastné rozhodnutie sa pre panenstvo, ale je vhodné nechať vojsť vlastné rozhodnutie sa pre Krista do nekonečných diaľnic digitálnej komunikácie, tak cez medziľudské kontakty (posolstvá alebo vzťahy, ktoré sa na sieti žijú medzi osobami), ako aj cez mnoho rozličných spôsobov, ako obhájiť vlastnú nádej vyrozprávaním vlastnej skúsenosti. Zároveň je však dôležité nechať sa vyprovokovať tým, čo sa vynára z internetu, prijať otázku, vysvetliť vlastné rozhodnutie pred otáznikmi pochybností, podozrievaním, predsudkami, čiastkovými alebo pomýlenými pohľadmi ( na Cirkev a sexualitu… atď.). Ako dobre by nám mohlo poslúžiť, keby sme zachytili toto všetko a vzali to seriózne do úvahy, a to nielen kvôli odpovedi, ale aby to dalo zdravo do krízy náš vlastný spôsob prežívania zasvätenia.

Hovoríme o odvahe ísť na trh s našou schopnosťou obývať a humanizovať tento obrovský priestor internetu, urobiac z neho miesto, ktoré je antropologicky a spirituálne nabité. Nemal by byť internet, s príspevkom evanjelia a našich chariziem, extrémnou hranicou evanjelizácie?

Toto vytvára trochu paradoxnú situáciu, pretože na jednej strane musíme so zápalom a múdrosťou byť tvorivo prítomní na webe; ale na druhej strane záleží, či na to, aby sme mohli priniesť svetlo pre osvietenie aj tohto prostredia vzťahov, vieme čerpať odinakiaľ. To sa podarí o to viac, o čo menej bude internet pre nás jediným zdrojom, z ktorého čerpáme. To odinakiaľ je naša láska k Pánovi Ježišovi, to odinakiaľ je presne to, čo by sme chceli preložiť do jazyka prístupného pre všetkých na internete. Na webe, ale nie z webu (vo svete, ale nie zo sveta).

Amedeo Cencini

Preklad Jozef Skala; foto: Luis Rodriguez, www.flickr.com

[1] Článok prevzatý z časopisu Testimoni č. 9 (2014), str. 39 – 45. Krátené redakciou.

[2] Slovo „afektivita“ je používané v oblasti psychológie na pomenovanie skupiny pocitov jednotlivca, idúcich ponad rámec vytvorený nejakým osobitným psychickým stavom (pozn. prekl.).

[3]    Spadaro A.: Úvod k Cangiá C.: I consacrati e la rete. Abitare internet con sapienza, Roma 2013, s. 10.