Chcel som byť elektrikár a LEN elektrikár…

0 Kronika

Sestra Mária Marcela, františkánska terciárka, pripravila rozhovor s P. Antonom Kračunovským OFM. S láskavým dovolením redakcie terciárskeho časopisu Františkánska rodina ho prinášame aj vám.

Keď mi otec Anton Kračunovský OFM, výpomocný duchovný vo Fiľakovskej farnosti a zároveň duchovný asistent miestnych bratstiev v Lučenci a Detve poslal odpovede na okruhy tém, ktoré som mu poslala, tak som si úvodnú časť musela prečítať dvakrát. No už o chvíľu ma jeho zmysel pre humor a sympatický odľahčený štýl celkom dostal, pretože som si uvedomila ako ma pobavil a pritom nič neubral z bohatého príbehu radostného a usmiateho františkána, akým nepochybne brat Anton je – a akým by sme sa podľa vzoru nášho milovaného sv. Františka mali stať všetci…

Krátke CV

Narodil som sa v roku 1963 v Prešove. Vyrastal som v kresťanskej rodine a od piatich rokov sa stále „ premiestňujem“ okolo oltára. Mám ešte dve sestry, ktoré ma obliekali, lebo som bol najmladší. Keď som mal desať rokov zomrel nám otec, takže všetky mužské práce v našej bytovke ostali na mňa. Odmala som bol disident, ale som o tom nevedel. V sedemdesiatych rokoch som iba ja na škole nebol pionierom. Každý deň som ráno pred školou chodil na sv. omšu a miništroval som. Niekedy som nedošiel, lebo som stretol milého potulného psíka, alebo našiel mravenisko – už vtedy sa vo mne „ozýval“ františkánsky duch. 21. augusta 1968, keď nás „navštívili bratia Rusi“,  som bol hádam najšťastnejšie dieťa, mal som 5 rokov a pre mňa – to bola vojenská prehliadka zadarmo.

Za moju politickú neangažovanosť ma neprijali na priemyselnú školu. Chcel som byť elektrikárom a len elektrikárom. Takto si ma Pán prezieravo chránil od nástrah tohto sveta, pretože  som hodiny sedel doma nad elektronikou. Tu vlastne začala moja príprava na skutočné neskoršie povolanie –  cibril som si trpezlivosť. Spoznal som čo je učňovka, internát, potom priemyslovka, základná vojenská služba, život na stavbe… Od osemnástich rokov som bol úplne samostatný. Mal som všetko po čom hádam túži každý mladý človek. Byt, milovanú prácu (zarábal som 5 000 korún!), priateľku.

Bránil som sa…

Keďže Pán Boh má rád fígle, povolal si mňa nehodného. V roku 1988 som si dal prihlášku na bohosloveckú fakultu napriek tomu, že podmienkou bolo gymnázium, veril som, že ma príjmu. A stalo sa. Nikto z blízkych a príbuzných to ani netušil. Postavil som ich pred hotovú vec. V Pozemných stavbách v Prešove boli na mňa hrdí a hovorili: „To je náš z robotníckej triedy.“ Svoje kňazské povolanie vnímam ako „Jonášovské“. Bránil som sa. Pán prichádzal ako tichý vánok, jeho volanie stále rástlo ako morský príboj. Až som nakoniec povedal: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť.“ (Jer. 20,7) Za totality som poznal veľa rehoľníkov. So saleziánmi som hrával futbal, k jezuitom som chodil na duchovné cvičenia, k dominikánom na dovolenku a nakoniec som sa stal františkánom…

Povolanie k chudobe

Prvým podnetom bol zlý príklad kňaza – jeho lakomstvo a túžba po peniazoch. Vďaka tomu sa zrodilo moje rehoľné povolanie. Dostal som z toho ako bohoslovec krízu. Povedal som si, ak mám byť takým kňazom, radšej žiadnym. Doma som si uvedomil, že rehoľné povolanie je vlastne povolanie k chudobe. Ešte som trochu váhal, či ísť ku kapucínom alebo k františkánom, ale nakoniec som si uvedomil, že celý môj život sprevádzali bratia františkáni. Pokrstil ma františkán, kňaz Matej Murgaš, otca mi pochovával františkán otec Lukáš Vrábeľ, miništroval som vo františkánskom kostole… Keď som potichu povedal otcovi Lukášovi že chcem byť františkán a že som uvažoval o reholi františkánov alebo kapucínov, povedal hrozbu a zároveň aj prorockú reč: „Ta ja ci nohy polámem. Ta tu treba gvardiána (v Prešove za totality) a ty ku kapucínom chceš isc!“ Ale keď som mu povedal ako som sa už rozhodol, povedal: „Ta dobre chlapče. Ic do Bratislavy za P. Fidelom do Karlovej Vši. Zaklopeš a poviš – John Vaughn (generálny minister ).“ A po rokoch som sa naozaj stal gvardiánom františkánskeho kláštora v Prešove.

Na ceste závratnou rýchlosťou

V roku 1989 som začal postulát v Bratislave a mal som začať noviciát a tu nečakane prišla tzv. Nežná revolúcia. Prerušil som štúdia na CMBF a vstúpil oficiálne do prvého noviciátu po revolúcii –  k františkánom. Na začiatku nás bolo štrnásť a z nášho noviciátu som zostal len sám. Ďalej išlo všetko závratnou rýchlosťou. V Ríme si asi zvlášť otvorili fascikel s mojim menom kvôli udeľovaniu dišpenzov. Bol som vysvätený za kňaza, zvolený za gvardiána, správcu kostola, ekonóma, definitoara, submagistra postulantov a tiež národného duchovného asistenta OFS (1994 – 2001). Popri tom som opravoval kostol, prerábal kláštor, učil na gymnáziu a na učňovke a pokračoval v štúdiách v Poľsku. Pôsobil som a žil som v kláštoroch na Slovensku: v Bratislave, v Trnave, v Trstenej, v Prešove a v súčasnosti pôsobím vo Fiľakove. V rokoch 2001 – 2014 som pôsobil na misiách:  v Kazachstane (2001 – 2008), v Rusku (2008 – 2011) a na Ukrajine (2012 – 2014). Na misie som išiel presne 21. augusta 2001 – vrátiť „návštevu“ Rusom…

V súčasnosti slúžim ako výpomocný duchovný vo Fiľakove a funkcie som prenechal iným. Som duchovným asistentom pre miestne bratstvá v Lučenci a v Detve a tiež koordinátorom ľudových misií OFM na Slovensku. Keď som bol Národným duchovným asistentom, usilovali sme sa po revolúcii dať dokopy štruktúry OFS a snažili sa zmapovať a oživiť staré bratstvá v utajení. Bratstvá sa postupne vytvárali. Bolo potrebné prekladať mnohé právne normy pre ich život a zároveň sme sa učili žiť v slobode ako katolícke hnutia. V tom čase pre OFS veľa urobil Národný minister OFS Juraj Mrocek.  Pomaly na kolene pripravoval časopis Serafínsky Svet a iné texty. Bolo, a stále je ťažké prilákať mladých do OFS, lebo je veľký výber rôznych katolíckych spoločenstiev, v ktorých nie sú trvalé záväzky a sú pre mladého človeka atraktívnejšie, dynamickejšie. Kedysi ma upokojil otec Cyril Brázda OFM, keď povedal: „Aj oni zostárnu a prídu k nám.“

S terciármi v Alma Aty v Kazachstane.

Neustále oživovať Svätého Ducha

V službe duchovného asistenta som pôsobil aj v Alma-Ate v Kazachstane, ale aj tam sme prežívali všetko to, čo terciári na Slovensku. Niekedy je ťažké udržať vrúcny a živý vzťah k profesii a ja som si potvrdil, aké je dôležité pre trvalé oživenie ducha sv. Františka denne pracovať s Písmom svätým a mať odvahu zažiť mnohé veci s Bohom. Za dôležité pokladám nájsť si aj voľný čas pre seba. Ja rád opravujem „čokoľvek“. Viem sa pohrať s počítačom, občas robím prezentácie (www.tahanovce.rimkat.sk) – pozor skrytá reklama! Stále som ešte zamilovaný do sv. Františka a sv. Antona Paduánskeho. Za najlepšie knihy, ktoré formovali môj duchovný život,  pokladám: „Svätý Pavol“ od Jozefa Holznera a „Život Ježiša Krista“ od Giussepe Riccottiho (tieto „vykopávky“ už mládež nepozná – a to je škoda). Stále – už od čias nežnej revolúcie je pre mňa inšpirátorom Elias Vella, OFM Conv. 

Najdôležitejšia je poslušnosť

Dnes už nemám žiadne túžby, okrem tej najdôležitejšej – získať nebeské kráľovstvo. Boh ma už cez všeličo vychoval. Naučil som sa viac dôverovať Jemu a očakávať prekvapenia od Neho. Na svojom primičnom obrázku som mal heslo: „Nohami na zemi; rukami pri práci; a srdcom pri Bohu.“ Toto je to, čomu by som chcel naďalej zostať verný. Najťažšie pre mňa je to tretie. Pre nás rehoľníkov najdôležitejšia a najťažšia je poslušnosť. V nej sú skryté všetky cnosti ktoré mal svätý František, ona je vrcholom (aj Golgotou). Nie som vždy pokojný, viem sa aj „rozzúriť“, keď ide o spásu človeka. V živote som prešiel všeličím, ale nikdy som neoľutoval, že som vykročil za Kristom a stal sa kňazom a františkánom.

Ďakujem za rozhovor pre Františkánsku rodinu.
sr. Mária Marcela