Ako vstupovať do konfliktných situácií

Konfliktné situácie sa v našom každodennom živote pravidelne vyskytujú. Ak by sme si mysleli, že je možné vytvoriť také prostredie, v ktorom by neboli, mýlili by sme sa. Čo spôsobuje, že sa dostávame do konfliktov a čo je vlastne konflikt? 

Konflikt je výsledok síl (potrieb, motivácií, impulzov, hodnôt, ktoré si zvolíme) navzájom si odporujúcich alebo celkom sa vylučujúcich, ktoré súbežne pôsobia na človeka a vyvolávajú v ňom náležitú reakciu. Táto dynamika vytvára vnútorné napätie, ktoré sa často prenáša do vonkajších reakcií. Preto stres a konflikt medzi sebou úzko súvisia. Kde prežívame konflikt? Prebieha vo vedomí i v podvedomí. Ak ho vnímame vedome, prejavuje sa ako frustrácia, ktorá sa prejavuje ako ťažkosť v psychickej sfére, a veľmi často sa prenesie i do oblasti somatickej, teda telesnej.

Konflikt
Nie je iba súčasťou života – je potrebný. Súčasťou umenia komunikovať je schopnosť vložiť sa do primeraného konfliktu. Táto schopnosť spolu so schopnosťou vyriešenia konfliktu predstavuje dôležité zložky zdravého vzťahu. Vždy, keď sa ľudia pokúšajú vzájomne zblížiť, prežívajú srdečnosť i napätie zároveň. Niekedy považujeme konflikt za tragédiu. Je ňou iba vtedy, keď sa zmení na násilie. Vtedy je to už konflikt bez zábran. Zdravé konflikty môžu byť spásonosnou milosťou, prostredníctvom ktorej pôsobí Božia uzdravujúca sila. Ak ľuďom dovolíme, aby sa k nám správali úboho alebo hrubo a my nie sme dôrazní, pretože sa bojíme konfliktov, nakoniec stratíme úctu voči sebe.

Nevyhnutnosť konfliktu
Je vhodnou príležitosťou pre rast. Je výzvou, pretože nám naznačí, čomu sa treba venovať osobne i voči tomu druhému; stávame sa cez neho citlivejšími. Je dobré, ak sa k svojim konfliktom priznáme a prijmeme za ne zodpovednosť. Ak spustíme konflikt, neznamená to, že sme zlí; ide o to, že hľadáme pravdu, ktorá nás oslobodí. Konflikt nám pomáha zachovať si vlastnú identitu, aby sme neboli pohltení či ovládaní druhou osobou. Zároveň si vytvoríme zdravé hranice. Zdravý konflikt nás učí navzájom vyjednávať: každý vzťah je proces, v ktorom sa delíme o svoje myšlienky, pocity, mienky a stanoviská, musíme prebrať záležitosti a načúvať sa navzájom bez toho, žeby sme pritom zaujímali obranný postoj. Ak ho zaujmeme, zabránime dobrodeniu konštrukčného konfliktu.

Nutnosť konfliktu
Konflikt rúca múry, ktoré nás delia, uvoľňuje prekážky, otvára široké cesty komunikácie. Je síce bolestný, ale ak sa mu postavíme zoči-voči, ostaneme citovo, duševne i duchovne zdraví. Nikto sa pri konflikte necíti príjemne, ale nemôžeme dovoliť, aby strach z konfliktu ovládal naše vzťahy. Zdravý a čestný konflikt je súčasťou našej spirituality. Musíme mu dovoliť, aby mal v našich vzťahoch čestné miesto.

Proces a cesta nášho dozrievania
Náš vzťah so sebou samými je najdôležitejší vzťah, aký máme. Musím sa teda uistiť, kto som, milovať seba a odpustiť si. Potrebujem sa zdravo sústrediť na seba a uvedomiť si, že som jediná osoba, ktorú môžem zmeniť, a keď mám nad sebou vládu, dokážem urobiť zmeny a zvládať sa. Nedá sa to však za jediný deň a to by ani nebolo dobré. To nech nás povzbudí! V prvom rade je veľmi dobré uvedomiť si, že sme na ceste dozrievania a rastu našej osobnosti i jej afektívnej stránky; je to proces postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov voči Otcovi (porov. VC 65), ktorý nás vedie k radikálnosti darovania sa tak, ako to urobil Ježiš.
Toto dozrievanie v nás uskutočňuje Duch Svätý v spolupráci s nami v súlade s naším ľudským rozvojom, ktorý je napokon jeho dielom. Cieľom tejto našej cesty je naplnenie hlavného prikázania lásky, ktoré uskutočnil Ježiš vo svojom živote a nechal nám ho ako dedičstvo a dar: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás… Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 9. 12). Uskutočnenie tohto prikázania vidíme aj v živote Panny Márie, Ježišovej prvej a najdokonalejšej učeníčky. Čo nám chce Ježiš týmto povedať? Hovorí nám o svojej vlastnej skúsenosti s Otcom: Uskutočňujte medzi sebou takú lásku, aká je medzi Otcom a mnou, ponúknite iným tú lásku, ktorú ja dávam vám; dovoľte, aby som vás miloval tak, ako som sa ja nechal milovať mojím Otcom; nechajte sa milovať spolubratom, spolusestrou tak, ako ja som sa nechal milovať mojím Otcom. Zaujímavá výzva: nechať sa milovať! Náš každodenný komunitný život – ak chceme milovať a nechať sa milovať – je často podobný odchodu Izraela z Egypta, púti do zasľúbenej zeme, tam, kde sa zrealizuje naša plná, autentická ľudskosť a náš kresťanský život. Je to cesta, ktorou musí prejsť každý z nás, cesta v spoločenstve s inými i cesta osamote; je to cesta, ktorá paradoxne nejde známymi skratkami, ale trvá dlho, cez púšť, po neznámych miestach, tak ako to bolo u Izraela. Aj toto je tajomstvo Boha a tajomstvo človeka!
Aké sú však najčastejšie ťažkosti, s ktorými sa na tejto ceste lásky, ktorá nás zasahuje a ktorú sme povolaní dávať ďalej, stretávame? Čo robiť, aby sa niekedy prílišný batoh túžob, vášní, emocionality a bohatstvo i dar citov stali v nás a v našich vzťahoch potenciálom lásky a životnej sily, a nie iba prekážkou, bremenom či vyvolávačom konfliktov?
Pozrime sa na niektoré aspekty, ktoré charakterizujú našu antropologickú skutočnosť ľudí stvorených pre spoločenstvo a pre to, aby sme boli darom, ako aj zranenia našej schopnosti milovať. Osobitne sa pozrime na skutočnosti, ktoré charakterizujú naše srdce a vyjadrujú tajomstvo našej existencie a ľudského bytia: potreba prijatia alebo cítiť sa milovanými, potreba sebaúcty – teda vedomie vlastnej hodnoty.

Potreba prijatia
Táto potreba sa prejavuje už od počatia. Spolu so strachom a obavou z jej straty je asi prvou citovou skúsenosťou, ktorá v nás prebýva. Táto túžba-potreba sa veľmi silno prejavuje u malého dieťaťa v potrebe byť kolísané, nežne objímané, byť blízko mamy, potreba byť v objatí maminých rúk, ktoré poskytujú ochranu, nežnosť, lásku, istotu, prijatie. Postupným rozvojom osobnosti táto potreba nadobúda iné formy, špecifickejšie a osobitejšie, ale nikdy nestratí svojráznosť požiadavky lásky. V období dospievania je významné a osobitne dôležité cítiť sa prijatý priateľmi v skupine a predovšetkým mať priateľa, s ktorým si môžeme povedať všetko. V dospelosti sa potreba prijatia postupne pretransformuje na schopnosť prijať zrelú lásku iného človeka, na schopnosť vzájomnosti, takže sa staneme viac rozdávateľmi lásky, schopnými obdarovať iných. Často sa hovorí, že zrelosť zasvätených osôb spočíva v tom, že by nemali mať potrebu prijatia inými, akoby métou našej cesty bola úplná nezávislosť, úplná autonómia. Rast schopnosti lásky, schopnosť darovať ju a prijať ju kráča spolu s rozvojom správne ju usmerniť, i keď niekedy musí prejsť cez úseky, ktoré sa môžu zdať regresívne či zablokované.
Cirkevné dokumenty a iné inštrukcie o formácii povolaní zdôrazňujú potrebu afektívnej zrelosti a integráciu schopností ľudskej osoby. Afektívna zrelosť je motorom psychického rozvoja a správania osoby. Zároveň napomáha orientovať celé bytie k cieľom, ktoré sú pre nás dôležité a ktoré chceme dosiahnuť. Osoba afektívne zrelá ja taká, ktorá je schopná, podľa možnosti, integrovať vlastné emócie a rozum, a to tak, že rozum poskytne svetlo, načrtne cestu, a pocity – na druhej strane – dajú silu konať, a tak urobia človeka schopným kráčať po ceste vybraných hodnôt. Afektívna nezrelosť sa prejavuje ako blok v darovaní sa v našom kresťanskom živote. Inými slovami: sme síce dospelými, ale prejavujeme sa infantilným správaním. Preto je dôležité pozrieť sa do seba a možno objaviť, ako sa prejavuje táto naša potreba a či o nej vieme.
Aký kontakt máme s touto oblasťou svojho života?
Ako ju vyjadrujeme a ako sa prejavuje v našich rozhodnutiach?
Niektoré naše postoje sa v každodennom živote stávajú kanálmi, ktorými bežne túto potrebu viac či menej vedome vyjadrujeme.
Ak naša potreba prijatia je zranená, toto zranenie sa prenáša i do našich vzťahov a spôsob ich prežívania sa stane negatívnym, egoistickým, to znamená, že nám ide predovšetkým o uspokojovanie vlastných potrieb citového prijatia, opäť opakujem, neuvedomených, bez veľkodušnej reciprocity, teda vzájomnosti. Človek je v takom prípade zahľadený do seba a má ťažkosť vytvárať ozajstné vzťahy, ťažšie prežíva vzťahy, nechtiac vyvoláva konflikty alebo vníma objektívnu skutočnosť ako konflikt. Znaky takéhoto správania môžu byť napríklad, ak robíme rozdiely v našom správaní sa k ľuďom, ak sa správame tvrdo voči tým, ktorých nepovažujeme za priateľov.
Uvedomujeme si vôbec svoju potrebu prijatia? Niektoré naše postoje v neverbálnej komunikácii prezradia našu potrebu afektu, či už vedomú alebo nevedomú. Uveďme si niekoľko takých postojov za pomoci obrazov:
 kalimerov syndróm: postoj malého, úbohého a odmietaného kuriatka, ktoré si vyžaduje súcit a starostlivosť;
 plyšový medvedík: detské správanie, vyvolávajúce v druhých nehu, postoj pomoci a ochrany;
 hypochonder: manifestuje svoju potrebu prijatia rozprávaním o svojich chorobách a ťažkostiach, niekedy zveličených a aj domyslených;
 klaun: prejavuje sa najmä priťahovaním pozornosti v skupine, robí šou, zabáva;
 zmrazovač: vo vzťahoch vystupuje extrémne chladný a s veľkým odstupom;
 žiarlivec: vyhľadáva osoby len pre seba, túži po exkluzívnych vzťahoch; v skupine nie je rád, drží sa bokom; niekedy reaguje utiahnuto, inokedy agresívne;
 jojo: je precitlivený; vyžaduje si prijatie, bojí sa ho však prijať, pretože sa bojí odmietnutia; zo strachu riskovať sa radšej uzavrie do seba;
 pomocník: rozdáva prijatie a pomáha, jeho úmysel je však zištný – dáva, aby dostal.

Je potrebné rozpoznať, kde sa nachádzame. Čo robiť, ak sa nájdeme v niektorých z uvedených postojov? Potreba prijatia je vlastne konštitutívnym rozmerom nášho života, pretože sme stvorení pre spoločenstvo a pre stretnutie sa s iným človekom. Potreba prijatia akoby bola výkrikom našej obmedzenosti a nedostatočnosti. Je pôdou, z ktorej vychádzajú naše vzťahy priateľstva a sesterstva a v konečnom dôsledku je prameňom nami prežívanej závislosti na Bohu. Potrebujeme ho ako Pána nášho života. V nej sa prejavuje rozdvojenosť nášho srdca, ten paradox, ktorý z nás robí ľudské bytia, stvorené z hliny, ale povolané k spoločenstvu s Bohom, pretože máme poklad, hoci v hlinených nádobách. V nej naše najhlbšie egoistické túžby prebývajú spolu s veľkodušnou, darujúcou sa láskou. Teda čo robiť s našou potrebou závislosti a prijatia?
Predovšetkým je dôležité:
 počúvať seba;
 pripustiť, že určité potreby, emócie a túžby môžu existovať a že nás môžu robiť krehkými, pretože sa stáva, že čím viac prijmeme svoje limity, tým schopnejšími sa staneme čeliť im v našej existencii. Cítiť sa krehkými ešte neznamená krehkými byť. To všetko nás učí pokore, ktorú veľmi potrebujeme; ona vedie do Božej slávy;
 prijať svoju ohraničenosť;
 nebáť sa a učiť sa ju vyjadriť v otvorenosti a úprimnosti; naučiť sa dôverovať ľuďom, ktoré nám môžu pomôcť na našej ceste; hľadať pravé vzťahy priateľstva, plné úcty a dôvery, schopnosť dialógu a úprimnej konfrontácie, predovšetkým s ľuďmi, s ktorými žijeme. Spomeňme si na Pannu Máriu po Zvestovaní: vybrala sa na návštevu k Alžbete. Tá návšteva nám môže manifestovať Máriinu potrebu byť prijatá a pochopená tou, ktorá je schopná vnímať veľkosť a úžas tajomstva, ktorý prežíva Božia Matka, pretože aj Alžbeta chráni pod srdcom zázrak života, ktorý vznikol Božím zásahom;
 učiť sa prijať a prežívať osamelosť, ktorú vo svojom živote prežívame. Osamelosťou však nemyslíme akúsi ťažkú izoláciu, neschopnosť komunikácie, opustenosť, hoci i to niekedy musíme prežiť. Samota je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli vnímať vánok Božej prítomnosti, pretože Pán hovorí v našom srdci;
 spomenúť si na lásku a prijatie, ktorých sa nám dostalo a dostáva a vážiť si ich. Je veľa ľudí, ktorí nariekajú nad tým, že sa im v detstve nedostalo dosť nehy a prijatia, ktoré potrebovali. Táto skutočnosť môže byť objektívna a môžu po nej zostať mnohé rany. Hľadieť však celý život iba na poloprázdny pohár a nariekať nad ním nezodpovedá skutočnosti. Je dobré naučiť sa oceňovať plnú polovicu pohára, pretože tak sa náš pohľad stane objektívnejším a autentickejším. Každé prijatie a láska nám zjavuje lásku a prijatie Boha, pretože ním sme boli chcení a milovaní ešte skôr, ako sme si to mohli uvedomiť.

Úcta k sebe
Ďalším charakteristickým prvkom nášho ľudského bytia je úcta k sebe či, ináč povedané, sebaúcta, ktorá, ak nie je správne prežívaná, sa môže stať prameňom konfliktných situácií. Aby sme ju mohli dobre prežívať, je dobré, aby sme rozpoznali a boli si vedomí svojich schopností a darov či, inými slovami, videli sa v pozitívnom svetle. Ak je naša sebaúcta zranená, narušená, môže byť podnetom pre konflikty: napr. porovnávanie sa s inými, domýšľavosť, zatrpknutosť, neodpustenie, agresivita atď. Úcta voči sebe nie je iba akýmsi sebavedomím či dôverou v seba. Môžeme sa poznať a hodnotiť sa na intelektuálnej úrovni, môžeme sa vnímať ako hodnotní či bezcenní; toto poznanie je zároveň ovplyvnené i emóciami a podvedomými podnetmi. Úcta voči sebe je poznanie vlastnej hodnoty, ktorú mám ako originálna bytosť. Potrebujeme úctu voči sebe, aby sme mohli plodne žiť. Ak nám chýba alebo je zranená, vytvárame si obranné mechanizmy.
Tie sa prejavujú takto:
o sklon k perfekcionizmu: často je prejavom zranenej úcty voči sebe. Perfekcionista si nedovolí žiadnu chybu, nikdy nepoužíva ľudské právo robiť chyby. Alebo je dokonalý, alebo nestojí za nič! Každá chyba, každá nedostatočnosť v ňom rozjatruje hlbokú ranu, ktorú taký človek stále vníma ako potvrdenie vlastnej neschopnosti;
o exhibicionista: tiež má extrémnu potrebu chváliť sa vlastnými úspechmi a danosťami, a to preto, lebo vo vnútri ukrýva veľkú pochybnosť o vlastnej hodnote. Odtiaľ pochádza potreba byť nad inými, cítiť sa viac ako oni. Neustále vyhľadáva chválu a uznanie, pretože to jediné môže potvrdiť jeho hodnotu. Zároveň je ľahko zraniteľný kritikou a neúspechmi, často reaguje agresívne, a aj preto má problémy vo vzťahoch;.
o postoje rigidity a dominantnosti často vyjadria, že ich nositeľ má v sebe vnútornú neistotu, a preto potrebuje mať všetko pod kontrolou – kvôli strachu. Kontroluje všetko vo svojich vzťahoch, v práci, potrebuje byť o všetkom informovaný, najviac sa snaží mať pod kontrolou vlastné pocity a ich prejavy;
o sklon k pasivite – neustála utiahnutosť, vždy nechá konať tých druhých, nikdy neriskuje, veľmi sa bojí zlyhania. Takýto postoj často vedie k priemernosti, k apatii, k zatlačeniu vlastných schopností;
o hyperaktivita – pohotovosť k službe a veľkodušnosť sú iste veľmi žiadané a hodnotné vlastnosti. Na druhej strane, ich prehnanosť vyjadruje neschopnosť zastaviť sa, sú vnímané ako extrémna potreba byť užitočnými pre iných, ktorá má prekryť hlboký pocit vlastnej nepotrebnosti.

Čo môžeme robiť s týmito postojmi?
Opäť je dôležité počúvať a vnímať seba samých, hlas svojich pocitov, dovoliť si cítiť pochybnosť či bolesť z vlastnej „nehodnoty“, dovoliť si prežiť a vnímať zranenú úctu k sebe.
Otvoriť srdce: zdôveriť sa človeku, ktorý ma sprevádza, aby mi pomohol vidieť sa objektívnejšie, realistickejšie a dať týmto veciam pravú váhu a pravé meno. Postupne sa naučíme prijímať: „Nie všetko je vo mne silné a nie všetko je vo mne slabé.“
Pozrieť sa na seba s úsmevom, nebrať sa priveľmi vážne: to nám pomôže zmieriť sa s našou ľudskosťou.
Naša cesta je tiež otázkou viery: nečakajme, kým budeme dokonalé, aby sme mohli začať milovať či prijímať lásku. Naopak, práve prijatím skutočnosti, že sme zranené stvorenia a že máme nestále srdce, začneme rásť v láske. Priznajme, že keď milujeme druhého, hľadáme i niečo pre seba, a toto priznanie nám pomôže otvoriť sa Božej milosti.
Takto slobodné sa staneme darom pre iných, hoci nie za jeden deň, ale každým dňom v našej krehkosti a obmedzenosti na našej ceste.

Agnesa Jenčíková