Odkaz blaženej Jozafaty Hordaševskej pre nás

0 História

V nedeľu 7. apríla 2019 sme si pripomenuli 100 rokov od smrti prepodobnej Matky Michaely Jozafaty Hordaševskej, spoluzakladateľky Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež svätý Ján Pavol II. 27. júna 2001 spolu so sestrou Tarzíciou. Ich životy sú školou najväčších hodnôt, ktorými sú láska k Bohu a láska k blížnemu.

Sestra Jozafata osem dní po svojom narodení prijala sviatosť krstu a myropomazania vo ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla. Rodinu Hordaševských Boh obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní kresťanskí rodičia, pracovitý stolár reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská, ich prijali v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť.

Michaela bola pekným dieťaťom. Ako šesťročnú ju zapísali do Školy svätého Antonija. Už v tomto veku prejavovala výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často hrávali na pustovníčky a jedli korienky. Po ukončení základnej školy, hoci s vyznamenaním, musela nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčila ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne, ak bolo treba, učila katechizmus a zúčastňovala sa na cirkevných bohoslužbách.

Zrod kongregácie

Keď mala Michaela devätnásť rokov, otcovia baziliáni dávali pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznala otca Jeremiáša Lomnického OSBM, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove zložila súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovila na tri roky. Otec Lomnický videl v Michaele neobyčajnú dušu a viedol ju k hlbokému spojeniu s Kristom. Bol svedkom toho, ako v mladučkej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu.

Istý čas sa zaoberala myšlienkou vstúpiť k sestrám baziliánkam. Tvorca ľudských dejín mal s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž naplnil čas pre zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela mala v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez otca Jeremiáša dostala ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou sestrou služobnicou. Ako o tom sama neskôr napísala, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v byzantskom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa naučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odišla na nejaký čas k poľským sestrám feliciánkam do Žovkvi. Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhla a ušila rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove slávnostne prijala. Zároveň dostala nové meno – Jozafata. Po obliečke odišla do domu, ktorý v Žuželi pripravil otec Selecký, jeden zo zakladateľov kongregácie, pre sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretla s kandidátkami, dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Bola im predstavenou a učiteľkou. 20. novembra 1892 verejne zložila na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom jej deväť kandidátok malo obliečku.

Sestra Jozafata sa starostlivo venovala formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštolovala a horlivo pomáhala svojmu národu. Už v roku 1893 otvorila v stodole prvú materskú školu, ktorú viedla jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arzénia. Všetky sestry spoločne dbali o duchovné povznesenie svojho národa – učili deti i ženy, starali sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia baziliáni zapaľovali, ony udržiavali a žili s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepovala sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého mali vykonávať svoju misiu. Pod múdrym a neúnavným vedením sestry Jozafaty sa kongregácia aj napriek veľkým ťažkostiam rýchlo rozrástla. Zakladala nové domy a časom posielala sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len mohla, pomáhala a organizovala sestrám duchovný život a slúžila tam, kde bola najväčšia potreba. Snažila sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. 11. mája 1909 zložila doživotné sľuby.

V roku 1914 nastúpila poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu –ochorela na tuberkulózu kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49-ročná odovzdala 7. apríla 1919 svoju svätú dušu Pánovi. Stalo sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti mala kongregácia už štyristo sestier a štyridsať domov. Aj na smrteľnej posteli vyjadrila s. Jozafata svoju túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavila aj pri smrti v poslednej modlitbe: „Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!“

Blahorečenie zakladateľky

Proces blahorečenia s. Jozafaty bol začatý v marci 1992 v eparchii Przemysl, pretože jej ostatky boli uložené v Kristinopoli (neskôr boli prenesené do Ríma), ktorý patril k tejto eparchii. Kongregácia pre správu svätých uznala najprv hrdinské čnosti sestry Jozafaty a neskôr aj zázrak, ktorý Boh vykonal na jej príhovor (uzdravenie z lupusu – nevyliečiteľnej choroby krvi). Sestra Jozafata bola človekom modlitby a veľkej horlivosti v službe blížnym. Do jedného ohňa lásky vedela spojiť hlbokú modlitbu a neúnavnú prácu pre ľudí. Takto ukázala na nový spôsob služby v našej Cirkvi: kontempláciu a činnosť – lásku k Bohu a lásku k blížnym, hlavne k trpiacim a duchovne zanedbaným. Pre ňu Boh nebol niečím abstraktným, ale reálnou osobou. Sformoval u nej hlboký a prirodzený vzťah k nemu. Boh bol jej abba, ktorý bol pre ňu silou a potechou v životných ťažkostiach. To on ju povolal do bohatej a dynamickej komunikácie s ním, čo nechcela nikdy stratiť, lebo len Boh bol Pánom jej života. Z tohto spojenia sa zrodila neúnavná a obetavá služba svojmu národu. (podľa knihy Celým srdcom)

Charizmy služobníc

Sestra Jozafata ohlasuje dnešnému človeku radikálne nový život podľa evanjelia a pripomína účasť na utrpení iných. Dnes Cirkev potrebuje ľudí, ktorý majú odvahu hovoriť s láskou pravdu. Charizmu, osobitný dar Svätého Ducha, on sám daruje zakladateľovi či zakladateľke toho ktorého spoločenstva. Tí sú povinní tento dar odovzdávať iným, a to povoláva k životu novú inštitúciu a dáva zmysel jej existencii.

Zakladatelia kongregácie sestier služobníc s veľkou horlivosťou odpovedali na výzvu sv. apoštola Pavla, ktorý hovorí: „… keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary, usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi“ (1 Kor 13, 12). A ich konkrétnou odpoveďou na toto vyzvanie sa stala služba uprostred jednoduchého ľudu. Sestry služobnice slúžia v troch oblastiach: vo výchove – v katechéze a vyučovaní detí a mládeže, v starostlivosti o chorých, starých a zomierajúcich, v starostlivosti o krásu Božích chrámov. S túžbou slúžiť tam, kde je najväčšia potreba, posväcujúc sa pri tom ustavičnou modlitbou, s očami upretými na Boha, ktorý jediný je pôvodcom a sprostredkovateľom všetkého dobra.

Sestra Jozafata spolu so svojimi sestrami žila v dedinách i mestách uprostred diania a robila to, čo bolo treba. A ony ju chcú v tomto aj naďalej nasledovať. V mestách či dedinách, tam, kde sa nachádzajú, vnímajú ťažkosti v rodine, spoločenstve, spoločnosti, národe a odpovedajú na to službou – mať otvorené oči aj uši, ale predovšetkým srdce a každému človeku prinášať Krista, milosrdného a milujúceho.

Konkrétna služba vo výchove a starostlivosti o deti a mládež sa realizuje predovšetkým cez školskú a farskú katechézu. Okrem toho, že mnohé sestry sú katechétkami a učiteľkami na základných a stredných školách, kongregácia spravuje aj Cirkevnú materskú školu sestry Jozafaty v Ľutine a Cirkevnú materskú škola bl. Tarzície v Trenčíne. Farská katechéza je založená na práci s mládežou a s rodinami (duchovné obnovy, výlety, príprava detí na prvé prijatie sviatosti zmierenia, vedenie cirkevných spevokolov).

Sestry sa však starajú aj o chorých, starých a zomierajúcich, zvlášť v Dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove, a opatrujú vlastné choré sestry a tých, ktorí to potrebujú. Okrem poskytovanej odbornej starostlivosti a služby v lekárni je všade modlitba a rozhovor – byť s chorými, vypočuť ich, pomodliť sa s nimi, čítať im Božie slovo.

Chrám je jedným zo základných náboženských pojmov: je to príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto sestry dbajú o krásu Božích chrámov, tiež na to pripravujú laikov, učia písať ikony a liturgický spev. Pracujú v sakristiách chrámov, slúžia biskupom, kňazom a celému cirkevnému spoločenstvu. Pripravujú prosforu, starajú sa o čistotu v chráme, čo je spojené s praním, žehlením a bežnými prácami, patriacimi k všednému životu. Starajú sa o obetné svietniky, v ktorých veriaci podľa dávnej tradície Cirkvi zapaľujú obetné sviece za živých i mŕtvych, „… lebo netreba šetriť topiacim sa voskom pred obrazom Boha v čase modlitby a treba mať stále na pamäti, že naše svetlá horia pred nedosiahnuteľným, pred tým, ktorý nás neustále osvetľuje svojím svetlom“. Sviece sú ako zápalná obeta Bohu. Sú darom z celého srdca. Svieca zhorí celá, čo predstavuje život kresťana, ktorý ho má celý bezo zvyšku darovať Bohu. Jej plameň symbolizuje tiež žiarivé svetlo dobrých skutkov, ktorými je oslavovaný Boh. K liturgickým sláveniam sestry pripravujú kadidlo. Svätopisec vo Veľpiesni hovorí o milej, že šíri príjemnú vôňu, ktorá sa spája s vôňami celého vesmíru. Vône sú svojou jemnosťou prostredníkmi medzi duchom a hmotou a majú vždy liturgickú a posvätnú hodnotu. Svätý Ján videl zlaté kadidlo stúpajúce pred Boha s modlitbami svätých (porov. Zjv 8, 3) a východná liturgia spojená so žalmistom spieva: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo…“ Sestry tak mnohorakým spôsobom pomáhajú blížnym na ich ceste do domu Otca.

Petra Eva Sičáková SNPM

Publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Slovo (6/2019)