Zmysluplná samota II.

0 Spiritualita

Zasvätený život je povolaný nasledovať Krista na púšti. Nemožno ho nasledovať, ak si nevytvoríme chvíle ticha a samoty. Zasvätený život sa musí naučiť počúvať. Bohužiaľ existuje príliš mnoho slov a málo ticha, aby sme sa mohli jasne započúvať do Slova.

 Ticho – zuniaca samota

„A siedmy deň odpočíval“ (Gn 2, 2). Z Božieho odpočinku vzniklo ticho, nie hlas zvona, ktorý izoluje. V tomto prípade tu ide o zuniace, teda o obývané ticho. Ježišova samota je naplnená ľudskými výkrikmi, bolesťou a nádejou. Ak sa utiahneme do ticha, tak preto, aby sme vo svojom srdci boli bližšie k ľuďom, nie aby sme pred nimi utekali. Boh sa prihovára a hovorí hlasnejšie s niektorými ľuďmi, hovorí prostredníctvom utrpenia blížneho, ale hovorí aj v tvojom vnútri, tam, kde zostávaš sám so sebou.

Ježiš sa často modlieval v samote a tichu: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1, 35). Jedným uchom počúva Otca a druhým slabých a chorých. Pozdvihne oči k Otcovi, kým sa zaoberá ľuďmi. Modlí sa nielen tým, že slúži; často sa utiahne do samoty, aby sa modlil. Modlí sa sám… na púšti. Jeho spiritualita vyhľadáva intímne chvíle s Otcom a vzájomný dialóg: ide o obývanú samotu, o dialóg, ktorý sa stáva počúvaním, o ticho, v ktorom si možno, ako zamilované osoby, bez slov povedať všetko. Ticho odstraňuje bariéry, ktoré slová nemôžu prekonať. Aj evanjelium v prípade Panny Márie obsahuje málo slov a mnoho ticha. Ona nás učí objaviť v modlitbe perlu ticha. Panna Mária počúva v plodnosti ticha: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Prv ako počala Slovo vo svojom lone, počne ho vo svojom srdci.

Povolaním rehoľného života je nasledovať Ježiša na púšti. Nie je možné kráčať po Ježišovej ceste bez chvíľ ticha a samoty. Géniovia sveta a vyrovnaní ľudia si vždy vedeli nájsť chvíle ticha. Zasvätený život sa musí učiť počúvať. Existuje príliš mnoho slov a málo ticha, aby sme mohli jasne počuť Slovo. Ježišova modlitba je koherentná: my sa síce modlíme, ale zostávame takými, akými sme, a robíme to, čo chceme, ba sme z toho všetkého spokojní, pretože sme „hovorili“ s Pánom. Zhovárali sme sa s ním bez toho, aby sme ho počúvali. Počúvali sme seba samých. Medzi Bohom a nami sme postavili prekážku svojho záujmu. Slovo, ktoré máme počúvať, je však dôležitejšie než to, ktoré vyslovíme. My však meníme vetu: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva,“ na: „Počúvaj, Pane, tvoj sluha ti hovorí.“ Modlitba nás pozýva, aby sme žili ľudskými dejinami, mali na nich účasť ako Boží ľudia. Bohatstvo modlitby spočíva v tom, že nás vie obdarovať ideálmi, radosťou, nadšením, odzrkadľujúce sa v tých, ktorí ho praktizujú. Ten, kto si nachádza čas na modlitbu, vníma, že sa jeho samota stáva zuniacou samotou, prekvitá v nej nežnosť a je plná rôznych mien ľudí.

Učme sa rozprávať od ticha

Ak niekto ide do Taizé, môže zistiť, že hudba dokáže vzbudiť modlitbu, ktorá sa dotýka hĺbky ľudskej duše, spája to, čím osoba je, s tým, čo sa modlí. Vytvára priestor obývaného ticha, stáva sa miestom, kde možno nájsť životodarnú silu, pomáha osobe vrátiť sa na miesto, z ktorého uteká, a tým jej vnútorná hlbka. Ak je práca modlitbou, prvou „prácou“ v rehoľnom živote má byť modlitba. Modlitbu netreba zaplniť množstvom slov a potom ísť hneď robiť iné veci. Modlitbu treba prežívať tak, že jej dáme čas a priestor. Treba totiž dať čas Bohu, aby mohol vo mne pôsobiť, preniknúť do mňa, viesť ma, povzbudiť ma, potešiť ma. Preto je potrebné vytvoriť atmosféru, ktorá predchádza stretnutiu s Bohom. Byť v tichosti pred ním s našou vierou a láskou, aby sme sa stotožnili s tým, čo chce s nami urobiť. Jeho túžbou je urobiť z teba a zo mňa ľudí, ktorí sa čo najviac budú podobať jeho Synovi. Boh sa pozerá na nás ako na obraz svojho Syna, a nie na naše dobré alebo zlé skutky.

Modlitba nespočíva v nejakej technike, modlitba je milosť. Ona nás provokuje, povoláva k osobnému vzťahu s Kristom, ktorý sa zakladá na dôvere, priateľstve, vernosti; ona nás povoláva zaujať postoj počúvania, teda postoj učeníctva. Nemôžeme nazývať modlitbou ktorúkoľvek vec; je ňou však všetko vtedy, keď dokážeme každú vec meniť na modlitbu. V opačnom prípade každé posolstvo je ochudobnené, stáva sa nepresvedčivou rutinou. Modlitba „provokuje“ aj náš spôsob vyjadrovania, naše slová, znaky. Neexistuje plnšie, jasnejšie a silnejšie slovo ako je samotný život. Modlitba nám pomáha vyhľadávať životnú múdrosť neznámych osôb, ktoré v tichosti „posúvajú“ svet smerom k Božiemu kráľovstvu. Modlitba je aj výzvou pre naše pohnútky, ktoré ju stvárňujú. Môžeme si ňou poslúžiť ako ochranným obradom, ktorým sa usilujeme vyhnúť hrozivým Božím rozhodnutiam, alebo preto, aby uskutočnil naše túžby a potreby. V modlitbe však ide o priateľské stretnutie s niekým, o kom vieme, že nás miluje. Odborníkom modlitby môže byť iba ten, kto je odborníkom v ľudskosti, kto sa vie pozerať, cítiť, mlčať, povedať, počúvať…

Stretnutie s Ježišom mení život, kritériá, základné rozhodnutia a voľby, preferencie: usmerňuje nás k Božiemu kráľovstvu. Modlitba nám pomáha byť pohostinnými, otvorenými, milosrdnými, ochotnými poslúžiť. Jej ovocie uvidíme vtedy, keď sa necháme ponoriť do Ježišových hodnôt, do spôsobov jeho správania a prejavov lásky. V modlitbe vlastne objavujeme Božie túžby. Ona nás pobáda ísť ďalej, ako sú bezprostredné nedostatky a potreby. Naša modlitba sa má nechať stvárňovať skôr túžbou než potrebou. Mala by nás usmerniť k Božiemu kráľovstvu, aby sa naše túžby čoraz viac stotožnili s Božími túžbami. Modlitba je aj výchovnou dielňou našich túžob. Niekedy možno hľadáme poklad ďaleko od nášho poľa. Neveríme, že sa nachádza v hĺbke našej bytosti. Treba teda, aby sme objavili cesty, ktoré vedú k nášmu srdcu bez toho, aby sme ustrnuli v duchovnom citovom živote. Modlitba však potrebuje previerku, nie ospravedlnenie; ona je nezištnou láskou.

Naše poslanie: zmeniť ticho na slovo

Kvalita rehoľného a zasväteného života spočíva vo význame a poslaní. Zvyčajne tieto dva prvky idú ruka v ruke, ale niekedy sa do popredia dostáva prázdno poslania alebo nedostatočný význam poslania. Život bez poslania je bezvýznamným životom. Modlitba prestáva byť modlitbou, ak jej chýba duša. Dušou modlitby je viera a život, ktoré ju menia na modlitbu. Cieľom modlitby je hľadanie zmyslu a poslania: zistiť, čo od nás Boh žiada. V Mojžišovi môžeme objaviť naše prorocké slovo: vystúpi na vrch, aby sa stretol s Bohom, a zostúpi z neho, aby sa stretol s ľuďmi. Celý svoj život zameria na snahu vytvárať vzťah medzi Bohom a jeho ľudom.

My sa často zameriavame iba na náboženské „využitie“ evanjelia (v liturgii, Eucharistii, modlitbe, teológii…). Evanjelium však nepatrí iba tejto oblasti. Jeho cieľom je vytvárať nové vzťahy medzi ľuďmi a skupinami, teda to, čo Ježiš nazýva Božím kráľovstvom. Mnohovravné ticho existuje aj v spôsobe, akým vytvárame naše vzťahy. Môžeme tak objaviť skrytý poklad ticha, ktoré nám pomáha zachytiť zbytočnosť každého verbálneho prozelytizmu. Kontemplatívne silentium vzbudzuje ticho pre kontempláciu; osvetľuje hlboký zmysel dôležitých skutočností. Ticho však nemožno oddeliť od slova; ono je jeho hrobom i lonom. Každé s láskou vyslovené slovo musí byť pestované v tichu.

Ticho sa vo vtelení stáva Slovom. Počas deviatich mesiacov rastu v lone matky a potom počas 30 rokov skrytého života Slovo zotrváva v tichosti. Má veľa toho čo povedať, ale je ticho. Božie ticho hovorí o pokore a trpezlivosti, pochopení a prijatí, milosrdenstve a utrpení: ono nám umožňuje vnímať Božiu silu, prítomnú v každej skutočnosti, a zachytiť posolstvá zdanlivého ticha bežnej každodennosti.

Vlastné slovo rehoľného života je ticho a iba slovo vzniká z ticha. Rehoľník a rehoľníčka sú ľudia, ktorí, dotknutí Bohom, menia ticho na slovo, to, čo je ľudské, na božské. Konajú tak vtedy, keď sa ich posvätný kláštor, ich posvätný rehoľný dom stáva svetom: ich modlitba sa mieša s utrpeniami a životom ľudí; ich peniaze patria chudobným; svoje rehoľné sľuby žijú na uliciach, keď sa mnohí ľudia pýtajú na ich zmysel. Toto je slovo, ktoré stvárňuje totožnosť a poslanie zasväteného života.

Tiché svedectvo živí modlitbu a dynamizmus toho, kto cíti na sebe pohľad Lásky a všetko koná z lásky a s pokojným srdcom. Boh – Láska sa na nás obracia otázkou, ktorou odstraňuje každú indiferentnosť: „Kde je tvoj blížny?“ Modliť sa znamená vystaviť sa tejto otázke, znamená nechať sa strhnúť zanietenosťou pre Boha a pre ľudí. Stretnutie s Bohom nám umožňuje vyjsť z modlitby s novou citlivosťou: solidárnejší a schopnejší pochopiť iných a ospravedlniť ich, ochotnejší vytvoriť putá a vzťahy, mať viac odvahy ísť na menej príťažlivé miesta a situácie. Naše slovo je rečou silných znamení, ktorou dokážu hovoriť iba muži a ženy, silní priatelia Boha (Terézia z Avily).

preklad Štefan Turanský SDB

[1] Carlos del Valle: Una solitudine abitata. Rapporto vitale tra silenzio e preghiera. In Testimoni 7-8 (2015), s. 42-47.