Zmysluplná samota (I.)

0 Spiritualita

Zasvätený život je povolaný nasledovať Krista na púšti. Nemožno ho nasledovať, ak si nevytvoríme chvíle ticha a samoty. Zasvätený život sa musí naučiť počúvať. Bohužiaľ, existuje príliš mnoho slov a málo ticha, aby sme sa mohli jasne započúvať do Slova.

Ak existuje určité riziko, keď analyzujeme ľudské slová, tak to platí oveľa viac, keď chceme interpretovať ticho. Existujú slová, ktoré zraňujú, a ticho, ktoré zabíja; no existuje aj ticho, ktoré uzdravuje, a slová, ktoré vzbudzujú život. Existuje prázdne ticho a mnohovravné ticho; ticho z napätia a plodné ticho. Existuje aj evanjeliové ticho: prikryť chyby blížneho plášťom ticha. Niektoré slová však vznikajú zo samoty ticha a bolesti. Ľudská bytosť, ktorá je vyzretá vo svojom utrpení, vzbudzuje obdiv, úctu a ticho. Ticho je zvyčajne najmúdrejší a najvýznamnejší postoj zoči-voči utrpeniu a obetiam. Pripomenul to aj Svätý Otec František na Filipínach: „Keď sa nás pýtajú, prečo deti trpia, našou odpoveďou nech je ticho alebo slová, ktoré vznikajú zo sĺz.“

Naše rozhovory sa zlepšia, ak dokážeme byť nakrátko ticho. Toto ticho totiž živí naše dialógy. Musíme si uvedomiť, že počas rozhovoru niekedy potrebujeme zostať v rozvážnom tichu. Netreba ho prerušovať a ak, tak len preto, aby sme ho zlepšili. Mlčať a počúvať je umením zrieknuť sa slov a preukázať, že nemáme čo povedať. Mlčíme, keď sú slová bezvýznamné, a stačí, ak priateľa po jeho dlhšej neprítomnosti na chvíľku v tichosti objímeme. Ticho… v pokojnej noci, ticho v tajomstve rodiaceho sa rána, ticho pri pohľade na vznášajúceho sa jastraba, ticho pri pohľade na nečakane zakvitnutú rastlinu, ticho pri pohľade na húsenicu, ktorá sa zmení na motýľa…

Kontakt s prírodou, ticho vrchov, rozsiahlosť mora, krásna hviezdnatá obloha, rôznorodosť a súlad krajiny… vytvárajú skúsenosť pokoja a blahodarnú príťažlivosť k tajomstvu života.

Už sme si príliš zvykli na asfalt, a preto si nepamätáme, ako znie ticho. Náš život je spojený predovšetkým s prácou, účinnosťou, s tým, čo je prechodné a povrchné… Existuje príliš veľa slov a málo ticha; veľa oáz a málo púšte, veľa zovňajška a málo vnútra. Zahlušený hektickým rytmom, ktorý nás pobáda iba konať a okráda nás o čas, počas ktorého by sme mohli prehĺbiť svoje povolanie a objaviť najlepšiu časť, ktorú v žiadnom prípade nemôžeme stratiť. Ako Marta, ktorá sa pravdepodobne chcela vyhnúť tomu, čo je podstatné, a plodnému tichu, v ktorom sa stvárňuje náš vzťah k Bohu, aby nás potom mohol poslať k našim blížnym. Možno, že si dokážeme nájsť nejakú chvíľu pokoja, ale hluk a hektická činnosť sa vkrádajú do našej mysle a srdca. Ide o vonkajšie, nie vnútorné ticho. Život nám uniká uprostred hluku ako voda v zovretej dlani.

 

Ticho – vitamín a pľúca ducha

Ticho obsahuje pieseň pokoja; je vitamínom ducha, rebríkom hĺbky, oporou zrelosti., zrkadlom, v ktorom možno vidieť nahotu duše a reagovať na výzvy života. Ticho je pre nás príležitosťou „byť“, nie konať; otvára dvere tajomstvu, ktoré nás čoraz viac zvádza a vedie do hĺbky. Osoba, ktorá si nedokáže vytvoriť chvíle ticha, je margarétkou na asfalte. Ticho je pľúcami ducha a vždy nám má čo povedať. Ticho nám prináša pokoj, vnútornú harmóniu, ktorá nás mení. Rozhodujúce myšlienky nevznikajú z uvažovania, ale v tichu. V tichu sme totiž pozornejší na podnety, ktoré vychádzajú na povrch z vnútra našej bytosti. Ticho sa teda rodí a vzniká v našom vnútri a svoju odozvu nachádza v našom sebadarovaní: mení náš život na dar, keď sme ochotní vyjsť zo seba a stretnúť sa s iným človekom. Najkrajšou vecou, ktorú môžeš urobiť pre milujúcu osobu, je, že jej ponúkneš priestor, aby mohla hovoriť alebo zotrvať v tvojej prítomnosti. Aj ticho je „ostré“: môže nás donútiť pozerať sa do zrkadla vlastného života a objaviť v ňom prázdno.

Potrebujeme teda vnútorné ticho, aby sme mohli brzdiť prúd myšlienok, obrazov a pocitov. Kontemplácia je jeden zo spôsobov, ktorým možno toto ticho dosiahnuť. Nejde tu o činnosť mysle, podobnej uvažovaniu o Bohu. Ide o cvičenie, ktorým sa usilujeme upokojiť myseľ a srdce, oslobodiac ich od myšlienok a citov. V kontemplácii človek ide ďalej ako je myšlienka, obraz, uvažovanie, a je pozornejší, alebo lepšie povedané, veci vníma intenzívnejšie, čo je možné iba v hlbokom tichu. „Kontemplácia v podstate znamená počúvať v tichosti,“ hovorí Thomas Merton. Skutočnosť sveta môžeme vnímať iba v dynamickom tichu. Ono nám pomáha naučiť sa „počúvať“ gestá slabých a posledných: gestá prijatia, solidarity, spoločného slávenia, vytrvalosti, vernosti. Tých, ktorí majú bližšie k chudobným, môžu evanjeliové blahoslavenstvá viac osloviť a dotknúť sa ich srdca. Ticho a samota pomáhajú žiť prítomnú chvíľu; my však často žijeme v minulosti alebo budúcnosti.

 

Stať sa tým, čím sme

Zasvätený život spočíva v modlitbe a láske. To, čo hovoríme, a to, čo robíme v našom poslaní, treba preveriť modlitbou a láskou. To, či je nás vzťah k Bohu seriózny, možno zistiť podľa toho, koľko času venujeme kontemplatívnej modlitbe a s akou intenzitou ju prežívame. Silencium je teplomerom, ktorý poukazuje na kvalitu nášho zasväteného života. Uzdravujúca milosť ticha osvetľuje hlboký význam nášho zasväteného života. Naša vnútorná premena začína, keď nasledujeme Krista na púšti. Tento krok nám pomáha vstúpiť do odlišného spôsobu komunikovania, teda naučiť sa počúvať ticho pracujúc nad tým, čo je vlastné nášmu bytiu. Zasvätená osoba je Božím človekom. Na tejto totožnosti však treba pracovať, zveľaďovať ju, pretože ak sa o ňu nestaráme, vyschne. Preto potrebujeme vychovávať sluch svojho srdca v echu ticha, ktoré je Božou rečou. Musíme si uvedomiť, že rast Božieho kráľovstva je zahalený a ticho i chudoba sú skrytým bohatstvom. Božie veci však možno objaviť iba srdcom.

 

Vstúpiť do uzdravujúcej milosti ticha

Človek svojím slovom prevyšuje zvieratá; tichom prevyšuje seba samého. Ticho a jeho ovocie – modlitba nám umožňujú kráčať dejinami ako Boží muži a Božie ženy: aj Ježiš si na svitaní ide odpočinúť k Otcovi; v samote sa venuje modlitbe; potrebuje si oddýchnuť a znovu nadobudnúť nevyhnutné sily. Čím je náš život aktívnejší, tým viac ticha a modlitby potrebujeme. Vďaka nim môžeme obnoviť svoje sily, znovu objaviť nadšenie a zmysel toho, čo konáme a čím sme.

Ak chceme vstúpiť do ticha, potrebujeme sa oslobodiť od seba samých, aby sme mohli objaviť svet a ľudskú bytosť, vnímať Boha, v ktorom sme a existujeme. Samota a ticho sú dvere, ktoré vedú k autentickejšiemu ľudskému životu. Ticho je absenciou ega. Nedovolí, aby sme sa stotožňovali s rolou, maskou, postavením… aby sme sa predstavili iným s tým, čo robíme – zvyčajne je to len pávie perie. Vzniká tak riziko, že postupne začneme veriť, že sme tým, čo robíme, mysliac si, že sme protagonistami a spasiteľmi.

Po tom, čo Ježiš rozmnožil chleby (úspech), v samote modlitby hľadá vôľu svojho Otca (Jn 6, 15). Oslobodzuje sa svojho ega. Nepodľahne pokušeniu nechať urobiť zo seba kráľa. My sa však príliš často zaoberáme svojimi úspechmi namiesto toho, aby sme od nich zaujali odstup a v tichu hľadali vôľu Otca, ktorý nás oslobodzuje od nášho ega. Polož si preto otázku, či ti tvoje ľudské skúsenosti, ktoré ti prinášajú uspokojenie, potešenie v modlitbe a pod., pomáhajú oslobodiť sa od seba samého, aby si mohol iným slúžiť, alebo v podstate ide len o tvoje egocentrické skúsenosti. Samota osoby, ktorá žije v celibáte, môže byť dvojaká: taká, ktorú pestuje v sebe izolovaná, uzavretá do seba, smutná osoba neschopná darovať sa iným; druhá je taká, ktorá pomáha osobe byť sama so sebou, spoznať seba, dosiahnuť vnútorné ticho, ktoré jej umožňuje vytvoriť si vzťah k Bohu a počúvať volanie svojich blížnych. Bez tejto samoty nevieme, kto sme, kam ideme a čo chceme.

Súčasná duchovnosť kladie dôraz na schopnosť spojiť význam života: naučiť sa vytvoriť si vzťah k sebe, iným a Bohu. Tento vzťah je možný, len ak ideme do hĺbky. Je to perspektíva kontemplácie, ktorá nám umožňuje pozerať sa do hĺbky. V kontemplácii sa nachádza význam rehoľného života. Môžeme mať skúsenosť s Bohom, ak sa venujeme kontemplácii. Iba jej prostredníctvom môžeme byť rehoľne prítomní v spoločnosti.

 

Nepodceňovať základné rozmery

Predkoncilový rehoľný život sa zameriaval na recitovanie modlitieb a dlhé obrady. V pokoncilovej dobe sa kladie dôraz na poslanie a angažovanosť: „práca je modlitba“; „veriť znamená angažovať sa“. Mali sme generáciu rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí boli mimoriadne veľkodušní a angažovali sa za spravodlivosť a ľudské práva. Lenže príliš mnoho činnosti odsunulo bokom podstatu rehoľného života. Začali sa podceňovať podstatné rozmery: ticho, modlitba, kontemplácia, slávenie viery, svedectvo Absolútna… Vo veľkodušnej činnosti čoraz viac prichádza k oslabeniu evanjeliových motivácií. Oslabená je aj charizmatická totožnosť a špecifické poslanie rehoľného života. Preto sa rehoľný život stáva čoraz menej významným a záujem oň výrazne klesá. Dnes sa rehoľný život usiluje znovu objaviť svoju charizmatickú totožnosť a prorocké poslanie.

Vďaka činnosti, zredukovanej na aktivizmus, sme síce rehoľnými osobami, no nie mystikmi; síce osobami, ktoré žijú z ideí, no nie zo skúseností; osobami schopných hovoriť o Bohu, ale nie začať od Boha; odborníkmi na posvätno, no nie svedkami. Ide o závislosť, ktorá neznáša ticho a kontempláciu. Aktivizmus je najväčšou roztržitosťou. Dokáže odpútať pozornosť od nás samých, od reality, od povedomia Boha. Aby sme sa prebudili, uvedomili si tieto veci, na to potrebujeme ticho a samotu.

Áno, niekedy v nás badať prehnanú túžbu po duchovnosti a kontemplácii… No existuje vážne nebezpečenstvo, že ich hľadáme v teórii bez toho, aby sme sa stali mužmi a ženami modlitby. Sú takí, čo chcú schudnúť a informujú sa o všetkých možných diétach bez toho, aby si niektorú zvolili. Dnes už existuje viac dialógu, ale často sa nevieme deliť so skúsenosťou s Bohom; existuje mnoho činnosti zredukovanej na aktivizmus; mnoho modlitbových metód, no málo Božích mužov a žien. Chýba radosť z vlastného povolania, ten vírus, ktorý rozhrýza tvrdý obal nášho duchovného života.

Svet nepotrebuje, aby sme sa stali pracovnou silou alebo nejakou dobrovoľnou nevládnou organizáciou, ktorá veľkodušne a zdarma poskytuje svoje služby, ale aby sme boli hlasom Ducha Svätého, znakom, ktorí spochybní prevládajúce hodnoty zisku. Svet dnes potrebuje svedkov, ktorí komunikujú silu evanjelia, túžbu Boha po hojnejšom ľudskom živote. Je oveľa ľahšie poskytnúť a ponúknuť budovy, ako chvíle srdečnosti a počúvania; organizované veci a služby, ako chvíle vzájomného stretania a spoločnej modlitby. To, čo môže zmeniť zasvätený život a stať sa preň požehnaním, je úsilie pozorne si všímať skutočnosť okolo seba a v tichosti počúvať Božie slovo. Modlitba je práve týmto priestorom, do ktorého vkladáme svoj život, svoje túžby a v ktorom sa nechávame stvárňovať Božím slovom. Bohužiaľ, my sa často nachádzame na viacerých frontoch zavalení množstvom problémov: nespokojní, rozbehaní, nesvoji, vnútorne rozdelení a roztrieštení ako Marta… V takomto vnútornom ovzduší sa modlitba stáva ďalšou komplikáciou… Avšak naše posvätenie sa uskutočňuje v poslaní. Ale aj z neho pochádzajú viaceré pokušenia: nechávame sa nakaziť svetáckou spiritualitou.

Charizmatická skúsenosť a prorocké poslanie tvoria podstatu zasväteného života. Charizmatická skúsenosť si však vyžaduje ticho, v ktorom možno počúvať Božie slovo, ale aj rozpoznávať, pozerať sa na skutočnosť z Božieho pohľadu, byť kontemplatívnym v živote. Ticho a modlitba nám pomáhajú nadobudnúť pokojný a otvorený postoj, ktorým prijímame Svätého Ducha. Byť zasvätenou osobou znamená cvičiť sa vo vonkajšom a vnútornom tichu. Obývaná samota, teda schopnosť zostúpiť do svojho vnútra si vyžaduje snahu cvičiť sa v kontemplácii. Rehoľný život nemôže splniť svoje prorocké poslanie, ak neživí svoje charizmatické poslanie: vytvárať si priestory ticha a počúvať Boží hlas. Kontemplovať – to je výzva pozerať sa do hĺbky a s radosťou obdivovať život.

Schopnosť zostať v tichosti, v obývanej samote, v hlbokom vnútri svojho bytia nám umožňuje intenzívnejšie komunikovať s ľuďmi i Bohom. Prví eremiti v Egypte a Sýrii odišli na púšť hľadať Boha. Ich prvou snahou bola esychia – ticho srdca, pokoj, samota. Ideál nemá za cieľ účinnosť činnosti, ale koherentnosť života. Rehoľné osoby sú povolané žiť koherentne a v harmónii. Mária z Betánie nás vedie do tichého kúta života a do srdca, aby sme mohli prijať Slovo. Toto je prvok, ktorý nám umožní zjednotiť našu roztrieštenosť a žiť v harmónii.

Obývaná samota (I.) Životodarný vzťah ticha a modlitby

Carlos del Valle[1]

preklad Štefan Turanský

[1] Carlos del Valle: Una solitudine abitata. Rapporto vitale tra silenzio e preghiera. In Testimoni 7 – 8 (2015), s. 42 – 47.