Žena v živote Cirkvi

 

Prinášame vám celý rozhovor Svätého Otca Františka s generálnymi predstavenými ženských reholí. Svätý Otec František sa 12. mája 2016 stretol s vyše 800 rehoľníčkami, ktoré v tých dňoch mali v Ríme plenárne zhromaždenie Únie generálnych predstavených ženských reholí (UISG). Zhromaždenie s ústredným mottom Utkávať globálnu solidaritu pre život bolo zároveň slávením zlatého jubilea, keďže Únia len nedávno, 8. decembra 2015, zavŕšila 50 rokov svojej existencie. Pri stretnutí s pápežom Františkom, ktoré sa konalo v Aule Pavla VI., mali zástupkyne rehoľníčok možnosť položiť mu otázky, na ktoré bezprostredne odpovedal. Svätý Otec potvrdil významné miesto, aké v Cirkvi patrí zasväteným ženám, a ocenil materinský rozmer, ktorý vyjadrujú v rozličných formách svojej služby. Súhlasil so zvýšením zodpovednosti žien v rámci Cirkvi na rozličných úrovniach v prípadoch, kde nie je potrebná jurisdikcia spätá s posvätným rádom. V týchto dňoch veľa rozruchu vyvolala skutočnosť, že pápež v odpovedi na jednu otázku hovoril o komisii na skúmanie otázky diakonátu žien. Je to otázka, o ktorej sa mnoho hovorilo aj v minulosti a ktorá pramení z faktu, že v starobylej Cirkvi jestvovali ženy nazývané „diakonisy“ (diakonky), ktoré vykonávali určité služby v komunite.

Prinášame celý text otázok a odpovedí.

Prvá otázka sa týka lepšieho zapojenia žien do života Cirkvi.

Svätý Otče, povedali ste, že „ženský génius“ je potrebný vo všetkých prejavoch života Cirkvi a spoločnosti. A predsa sú ženy vylúčené z procesov rozhodovania v Cirkvi, najmä v tých najvyšších postoch, a z možnosti mať homíliu počas slávenia Eucharistie. Dôležitou prekážkou plného prijatia „ženského génia“ v Cirkvi je puto, ktoré majú procesy rozhodovania aj kázanie, s kňazskou vysviackou. Vidíte nejaký spôsob, ktorým by sa dala oddeliť od kňazskej vysviacky či už úloha vedenia alebo aj mať homíliu počas slávenia Eucharistie, aby tak naša Cirkev mohla byť otvorenejšia géniu žien vo veľmi blízkej budúcnosti?

Odpoveď Svätého Otca Františka

Tu musíme rozlíšiť viacero vecí. Otázka je spojená s funkčnosťou; áno, je silne spojená s funkčnosťou, kým úloha ženy je oveľa širšia. Odpoviem na vašu otázku… Videl som však, že sú tu aj iné otázky, ktoré sa týkajú iných vecí.

Je pravda, ženy sú vylúčené z procesov rozhodovania v Cirkvi: z Cirkvi však vylúčené nie sú, ale ich zapojenie do procesov rozhodovania je slabé. V tomto zmysle musíme urobiť nejaký ten krok dopredu. Napríklad, a ja v tom skutočne nevidím ťažkosť, na čele sekretariátu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj je žena, rehoľníčka. Bola navrhnutá aj ďalšia, ja som ju aj nominoval, ale ona povedala nie, pretože musela ísť inde a venovať sa práci vo svojej rehoľnej kongregácii. V Cirkvi však treba urobiť krok dopredu, pretože v mnohých prípadoch v procese rozhodovania kňazská vysviacka nie je potrebná. Keď sa v obnovenej apoštolskej konštitúcii Pastor bonus hovorí o dikastériách, tak sa nespomína právomoc, ktorá vyplýva z vysviacky (ide totiž o pastoračnú právomoc), a ani nie je napísané, že na ich čele nemôže byť žena… Napríklad, keď ide o Dikastérium pre migrantov, na jeho čele by mohla byť žena. A keby sa v niektorých prípadoch vyžadovala právomoc, nakoľko teraz migranti patria pod jedno z dikastérií, tak toto dovolenie udelí prefekt. V bežných záležitostiach a v procese rozhodovania na jeho čele môže stáť žena. Pre mňa je veľmi dôležité nielen vykonanie rozhodnutí, ale aj ich vypracovanie, to jest, aby ženy, či už laičky alebo zasvätené, mali účasť na reflexii o procese rozhodovania a na samotnej debate. Pretože žena sa pozerá na život vlastnými očami, a my muži sa naň tak nepozeráme. Žena na rozdiel od muža sa na problém alebo na ktorúkoľvek inú vec pozerá odlišným spôsobom. Ženy majú byť komplementárnymi a je dobré, aby boli aj pri konzultáciách.

Keď som pôsobil v Buenos Aires, mal som skúsenosť s istým problémom: zaoberali sme sa ním v kňazskej rade – boli tam teda samí muži; potom som sa naň pozrel spolu so skupinou žien a rehoľníčok, čo bolo veľkým obohatením a pomohlo mi rozhodnúť s komplementárnym pohľadom. Práve takýto prístup potrebujeme! Myslím si, že v tejto veci musíme ísť dopredu a o procese rozhodovania v tejto záležitosti sa uvidí neskôr.

Je tu však problém kázania počas slávenia Eucharistie. Nie je žiaden problém, aby žena, či už rehoľníčka alebo laička, mala kázeň počas liturgie slova. To nie je žiaden problém. Avšak počas slávenia Eucharistie je tu liturgicko-dogmatický problém, pretože slávenie je jeden celok: liturgia slova a liturgia Eucharistie; medzi nimi je jednota a ten, kto predsedá, je Ježiš Kristus. Presbyter alebo biskup, ktorý predsedá, koná v osobe Ježiša Krista. Ide o teologicko-liturgickú skutočnosť. V tejto situácii, keďže neexistuje svätenie žien, ony nemôžu predsedať. Túto záležitosť možno viac študovať a lepšie vysvetliť to, čo som narýchlo a trochu zjednodušene teraz povedal.

Keď ide o vedenie – leadership, nie je žiaden problém: v tejto veci musíme ísť dopredu rozvážne a hľadať riešenia…

Sú tu však dve pokušenia, ktorých sa máme vystríhať.

Prvé je feminizmus: úloha ženy v Cirkvi – to nie je feminizmus, ale právo! Je to právo pokrstenej ženy s charizmami a darmi, ktorými ju obdaril Duch Svätý. Netreba upadnúť do feminizmu, pretože by zredukoval dôležitosť ženy. V tejto chvíli nevidím v tejto záležitosti medzi rehoľnými sestrami veľké nebezpečenstvo. Nevidím ho. Azda voľakedy áno, ale vo všeobecnosti teraz nie.

Druhé nebezpečenstvo, ktoré je tiež veľmi silným pokušením a už som o ňom viac ráz hovoril, je klerikalizmus. A ono je veľmi silné. Všimnime si, že dnes viac ako 60% farností (o diecézach neviem, ale predpokladám, že je to o niečo menej) nemá ekonomickú a pastoračnú radu. Čo to znamená? To, že tá či oná farnosť alebo diecéza je vedená klerikálnym duchom, vedie ju iba kňaz, ktorý neuvádza do praxe farskú alebo diecéznu synodalitu, ktorá nie je novosťou tohto pápeža. Nie! Kánonické právo hovorí, že farár je povinný mať farskú radu zloženú z laikov, pre laikov a s laikmi, z laičiek a rehoľníčok pre pastoráciu a ekonomické záležitosti. Nerobia to. V tomto dnes spočíva nebezpečenstvo klerikalizmu v Cirkvi. Musíme ísť však dopredu a  toto nebezpečenstvo odstrániť, pretože kňaz je služobníkom spoločenstva, biskup je služobníkom spoločenstva, nie je šéfom nejakého podniku. Nie! Toto je dôležité. V Južnej Amerike, napríklad, klerikalizmus je veľmi silný, veľmi víťazný… Laici nevedia, čo majú robiť, ak sa nepýtajú kňaza… Klerikalizmus je tam veľmi silný. Preto je vedomie úlohy laikov v Latinskej Amerike veľmi pozadu. Trochu sa z neho zachránilo iba v ľudovej zbožnosti: pretože protagonistom je ľud a ľud urobil veci tak, ako prichádzali; kňazov tento prvok veľmi nezaujímal a niekto nemal v láske jav ľudovej zbožnosti. Lenže klerikalizmus je negatívny postoj. On je komplicom, pretože je dvojaký, je ako tango, ktoré sa tancuje vo dvojici… To jest: kňaz chce klerikalizovať laika, laičku, rehoľníka a rehoľníčku, laik prosí o možnosť byť klerikalizovaným, pretože je to pohodlnejšie. Zvláštne! Túto skúsenosť som mal tri, štyrikrát v Buenos Aires. Príde za mnou istý dobrý farár a hovorí mi: „Viete, vo farnosti mám veľmi dobrého farníka. Angažuje sa v tomto i v tamtom, vie veci zorganizovať, všemožne sa činí, je to hodnotný muž… Urobíme ho diakonom?“ To jest „sklerikalizujeme ho“? „Nie! Nechaj tak, nech zostane laikom. Nerob ho diakonom.“ Toto je veľmi dôležité. Aj vám sa stáva, že toľko ráz vás brzdí klerikalizmus v rozvoji dovolenej veci. Požiadam Kongregáciu pre kult, aby dobre a hlbšie vysvetlila to, čo som teraz tak trochu zjednodušene povedal o kázaní počas slávenia Eucharistie. Pretože nemám dostatočné teologické poznanie a jasnosť, aby som to teraz vysvetlil. Treba však vedieť dobre rozlišovať: jedna vec je kázať počas liturgie slova, a to sa môže robiť; a iná vec je eucharistické slávenie: tu je ďalšie tajomstvo: Je to tajomstvo prítomného Krista alebo biskupa, ktorý slávi in persona Christi.

Keď ide o leadership – vedenie, tak vec je jasná… Áno, myslím si, že to môže byť vo všeobecnosti odpoveď na prvú otázku. Pozrime sa na druhú otázku.

uisg plenarka 2016

Druhá otázka – úloha zasvätených žien v Cirkvi

Zasvätené ženy mnoho pracujú s chudobnými a s tými, čo sú odsunutí na okraj spoločnosti, angažujú sa v katechéze, starajú sa o chorých a zomierajúcich, rozdávajú a roznášajú sväté prijímanie, v mnohých krajinách vedú spoločné modlitby pri absencii kňazov a za týchto okolností majú aj homíliu. V Cirkvi existuje úrad trvalého diakonátu, ale je otvorený iba mužom, či už ženatým alebo neženatým. Čo prekáža Cirkvi, aby zahrnula ženy medzi trvalých diakonov práve tak, ako sa to udialo v prvotnej Cirkvi? Prečo neustanoviť oficiálnu komisiu, ktorá by mohla preskúmať túto otázku? Môžete nám dať nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia žien a zasvätených žien do života Cirkvi?

 

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Táto otázka sa týka „činnosti“: zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými, robia mnohé veci – sú „činné“. A týka sa problematiky trvalého diakonátu. Niekto by mohol povedať, že „trvalé diakonky“ v živote Cirkvi sú svokry [pápež sa smeje spolu so sestrami]. Takto to skutočne bolo v staroveku, malo to počiatok… Pamätám si, že to bola téma, ktorá ma dosť zaujímala, keď som prichádzal do Ríma na rôzne stretnutia a býval som v Dome Pavla VI.; bol tam aj jeden vynikajúci sýrsky teológ, ktorý urobil kritické vydanie a preklady hymnov Efréma Sýrskeho. V jeden deň som sa ho na to spýtal a on mi vysvetlil, že v prvých storočiach Cirkvi boli niektoré „diakonky“. Avšak kto boli tieto diakonky? Boli vysvätené za diakonky alebo nie? Hovorí o tom Chalcedónsky koncil (451), ale v tejto veci je trochu nejasný. Aká bola úloha diakoniek v tom čase? Zdá sa – hovoril mi ten človek, ktorý už zomrel a bol úžasným, múdrym a vzdelaným profesorom – zdá sa, že úlohou diakoniek bolo pomáhať pri krste žien, keď ich ponorením krstili ony kvôli úctivosti a tiež v rámci krstu pomazávali ženy na tele. A ešte jeden zaujímavý poznatok: keď prebiehal manželský súd, lebo muž bil svoju ženu a tá sa išla za biskupom sťažovať, úlohou diakoniek bolo prezrieť modriny na tele ženy spôsobené manželovou bitkou a informovať o tom biskupa. Toto si pamätám. Existujú nejaké publikácie o diakonáte v Cirkvi, avšak nie je zrejmé, ako to bolo. Myslím, že požiadam Kongregáciu pre náuku viery, aby mi poreferovala ohľadom štúdií na túto tému, lebo ja som vám odpovedal len na základe toho, čo som o trvalom diakonáte počul od toho kňaza, ktorý bol vzdelaným a zdatným bádateľom. A navyše by som chcel vytvoriť oficiálnu komisiu, ktorá by študovala túto otázku: myslím, že bude pre Cirkev dobré, ak sa tento bod objasní; súhlasím a budem o tom hovoriť, aby sa urobilo niečo v tomto zmysle.

Ďalej hovoríte: „Súhlasíme s vami, Svätý Otec, že ste viackrát poukázali na potrebu výraznejšej roly žien na rozhodovacích pozíciách v Cirkvi.“ Toto je jasné. Pýtate sa: „Mohli by ste [Svätý Otec] uviesť nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia sa žien celkovo a zasvätených žien do života Cirkvi?“ Jednu vec poviem neskôr, lebo som si všimol, že je tu všeobecnejšia otázka. Na konzultácie Kongregácie pre rehoľníkov, na tieto stretnutia musia zasvätené ženy ísť: to je jasné. Aj na konzultácie o toľkých problémoch, ktoré sa predkladajú, musia zasvätené ženy ísť. Ďalšia vec: treba pracovať na ich lepšom zapojení. V tejto chvíli mi neprichádzajú na myseľ konkrétne veci, avšak vždy tak, ako som už predtým povedal: [treba] počuť úsudok zasvätenej ženy, lebo žena vidí veci s originalitou odlišujúcou sa od tej mužskej a tá je veľkým obohatením či už pri konzultácii, pri rozhodovaní, alebo v konkrétnych veciach.

Prácu, ktorú vykonávate medzi chudobnými, s ľuďmi na okraji spoločnosti, keď vyučujete náboženstvo, sprevádzate chorých i umierajúcich… to všetko je práca mimoriadne „materská“, v ktorej sa materinskosť Cirkvi môže ešte viac prejaviť. Avšak sú tu aj muži, ktorí robia to isté a [robia to] dobre: zasvätení muži, nemocničné rády… Toto všetko je dôležité.

Takže čo sa týka diakonátu, áno, uznávam a zdá sa mi, že je potrebná komisia, ktorá by túto tému, najmä prvotné obdobie Cirkvi, dobre ujasnila.

Keď ide o lepšie zapojenie, opakujem to, čo som už povedal predtým.

Ak tu treba niečo skonkretizovať, spýtajte sa teraz: ohľadom toho, čo som povedal, je tu ešte nejaká ďalšia otázka, ktorá by mi pomohla premýšľať? Nech sa páči…“

 UISG 2016

Tretia otázka – Medzinárodná únia generálnych predstavených

 

Akú úlohu by mala mať Medzinárodná únia generálnych predstavených ženských reholí, aby mohla mať slovo v myslení Cirkvi, slovo, ktoré bude vypočuté, nakoľko je hlasom dvetisíc ženských rehoľných inštitútov? Ako je možné, že sa na ňu veľmi často zabúda, napríklad keď nie sú povolané k účasti na generálnom zhromaždení Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, tam, kde sa hovorí o zasvätenom živote? Môže si Cirkev dovoliť aj naďalej hovoriť o nás namiesto toho, aby hovorila s nami?

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Sestra Terezina, prosím vás o trochu trpezlivosti, pretože mi napadlo to, čo mi uniklo pri predošlej otázke, teda, čo môže urobiť ženský zasvätený život. Ide o kritérium, ktoré musíte prehodnotiť a musí ho prehodnotiť aj Cirkev. Vaša práca, moja práca a práca nás všetkých je službou. Ja však mnoho ráz nachádzam zasvätené ženy, ktoré vykonávajú prácu slúžok, a nie prácu služby. Je to ťažké vysvetliť, pretože by som nechcel, aby sa myslelo na konkrétne prípady, čo by bolo zlou myšlienkou, pretože nikto dobre nepozná okolnosti. Ale predstavme si nejakého pána farára: „Nie, nie, moja fara je v rukách dvoch rehoľných sestier.“ – „Sú to ony, ktoré ju riadia?“ – Áno, áno!“ – „Majú nejaký apoštolát, katechézu?“ – „No nie, iba faru!“ – Nie! Toto je služobníctvo! Povedzte mi, pán farár, existujú vo vašom meste ženy, ktoré hľadajú prácu? Zoberte jednu alebo dve, ktoré by vykonávali tieto služby. Tieto dve rehoľné sestry nech idú do škôl, na sídliská, ku chorým, chudobným. Toto je kritérium: práca služby, a nie služobníctvo! A keď vás, generálne predstavené, žiadajú o nejakú vec, ktorá zaváňa skôr služobníctvom ako službou, buďte odvážne a odmietnite ju. Toto kritérium veľmi pomáha, pretože keď sa chce, aby zasvätená osoba vykonávala prácu služobníctva, znehodnocuje sa život a dôstojnosť tejto ženy. Jej povolaním je služba: služba Cirkvi, kdekoľvek sa nachádza – nie povolaním k služobníctvu!

A teraz odpoviem sestre Terezine: „Aké miesto, podľa vás, zastáva ženský apoštolský rehoľný život v rámci Cirkvi? Čo by chýbalo Cirkvi, keby neexistovali rehoľné sestry?“ Chýbala by Panna Mária v deň Turíc! Cirkev bez Márie neexistuje! Turíce bez Panny Márie neexistujú! Mária tam bola, možno nehovorila… Už som to povedal, ale páči sa mi to znovu zopakovať. Zasvätená žena je ikonou Cirkvi, je ikonou Panny Márie. Kňaz, presbyter nie je ikonou Cirkvi; nie je ikonou Panny Márie: je ikonou apoštolov, učeníkov, ktorí sú poslaní ohlasovať. On nie je ikonou Cirkvi a Panny Márie. Keď vám toto hovorím, chcem, aby ste uvažovali o skutočnosti, že Cirkev je ženského rodu; Cirkev je žena: nie je „ten“ Cirkev, ale „tá“ Cirkev. Ona je však nevestou Ježiša Krista, má svojho ženícha, ktorým je Ježiš Kristus. A keď je pre nejakú diecézu vybraný biskup, vtedy sa biskup v mene Krista zosobáši s partikulárnou cirkvou. Cirkev je žena! Vďaka zasväteniu žena sa stáva práve ikonou Cirkvi a ikonou Panny Márie. My muži to nemôžeme urobiť. Tento aspekt, alebo lepšie, vychádzajúc z tohto teologického koreňa možno prehĺbiť vašu veľkú úlohu v Cirkvi. Chcem by som, aby vám tento prvok neunikol.

Úplne súhlasím [so záverom tretej otázky]. Cirkev: vy všetky ste Cirkev, všetci sme Cirkev. Hierarchia Cirkvi – povedzme to – musí hovoriť o vás, ale ešte predtým musí hovoriť s vami! To je isté! Počas generálneho zhromaždenia Kongregácie pre zasvätený život a spoločnosti apoštolského života musíte byť prítomné. Áno, áno! Poviem to prefektovi: na generálnom zhromaždení musíte byť prítomné! Je to jasné, pretože hovoriť o tom, kto je neprítomný, je neevanjeliové: treba ho vypočuť, čo si myslí, a potom sa spoločne pracuje. Súhlasím s vami. Netušil som, že existuje až taký odstup. Naozaj. A ďakujem, že ste to mali odvahu povedať a že ste to povedali s úsmevom.

Dovolím si ešte jednu malú poznámku. Vy ste to urobili s takým úsmevom, ktorý sa v Piemonte nazýva mugna quacia [teda s naivnou tvárou]. Výborne! Áno, v tomto máte pravdu. Myslím, že túto vec možno zmeniť, poviem to prefektovi. „Toto zhromaždenie však nebude hovoriť o rehoľných sestrách, bude hovoriť o iných veciach…“ – „Treba si však rehoľné sestry vypočuť, pretože ich pohľad na vec je iný.“ To som aj ja predtým povedal: dôležité je, aby ste vždy boli zapojené… Ďakujem vám za otázku.

Treba ohľadom tejto veci ešte niečo ujasniť? Povedať niečo naviac? Všetko je jasné?

Zapamätajte si: Čo by chýbalo Cirkvi, keby neexistovali rehoľné sestry? Chýbala by Panna Mária v deň Turíc. Rehoľná sestra je ikonou Cirkvi a Panny Márie; a Cirkev je ženského rodu, je nevestou Ježiša Krista.

uisa 3

Štvrtá otázka – prekážky, s ktorými sa ako zasvätené ženy stretávate v rámci Cirkvi

 

Drahý Svätý Otec, mnohé rehoľné inštitúty čelia výzve vniesť novosť do formy života a do štruktúr obnoviac svoje Stanovy. Je to veľmi ťažké, pretože nás blokuje kánonické právo. Predpokladáte, že príde k zmenám v kánonickom práve, aby bolo možné ľahšie túto novosť uviesť do praxe?

Okrem toho mladí ľudia ťažko prijímajú trvalý, celoživotný záväzok, či už v manželstve alebo v rehoľnom živote. Mohli by sme byť otvorené dočasnej angažovanosti?

 

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Po prvé: zmeny, ktoré treba urobiť, aby bolo možné čeliť novým výzvam. Vy hovoríte o novosti v pozitívnom zmysle, ak som dobre pochopil, o nových veciach, ktoré prichádzajú… A Cirkev je v tomto učiteľkou, pretože musela mnoho, mnoho toho zmeniť vo svojich dejinách. Lenže pri každej zmene je potrebné rozlišovanie a rozlišovanie bez modlitby nemožno robiť. Ako sa robí rozlišovanie? Modlitba, dialóg a potom spoločné rozlišovanie. Treba prosiť o dar rozlišovania, o dar vedieť rozlišovať. Napríklad, vezmime si podnikateľa, ktorý musí urobiť zmeny vo svojom podniku: on konkrétne hodnotí a to, čo mu svedomie hovorí, to aj urobí. Do nášho života však vstupuje jedna osobnosť: Duch Svätý. Aby prišlo ku zmene, musíme hodnotiť všetky konkrétne okolnosti – a to je pravda, ale na to, aby sme vstúpili do procesu rozlišovania spolu s Duchom Svätým, potrebná je modlitba, dialóg a spoločné rozlišovanie. Som presvedčený, že v tejto veci (myslím na rozlišovanie situácií) nie sme až tak dobre formovaní. Keď hovorím „nie sme“, hovorím aj o kňazoch. Musíme sa usilovať nadobudnúť v tejto záležitosti skúsenosť a hľadať človeka, ktorý by nám dobre vysvetlil, ako sa rozlišovanie koná: vyhľadať dobrého duchovného otca, ktorý tieto veci pozná a vysvetlí nám, že tu nejde iba o jednoduché „za a proti“, že netreba iba zosumarizovať a poďme ďalej. Nie! Tu ide o niečo oveľa viac. Každá vec, ktorá sa musí vykonať, má prejsť procesom rozlišovania. Vďaka tomuto prístupu budete slobodnejšie, áno, slobodnejšie! Pokiaľ ide o kánonické právo, tak nevidím žiaden problém. Kánonické právo, ak sa nemýlim, bolo v minulom storočí dva razy zmenené: v roku 1917 a potom za pontifikátu Ján Pavla II. Malé zmeny možno urobiť, ba sa aj robia. Tieto dve udalosti však boli zmenami celého Kódexu. Kódex [kánonického práva] je pomocou v disciplíne Cirkvi, pomoc pri spáse duší: je právnou pomocou Cirkvi pri procesoch a iných veciach, ktorý bol však v minulom storočí úplne dva razy zmenený, obnovený. Môžu sa zmeniť aj jednotlivé časti. Pred dvoma mesiacmi prišla žiadosť zmeniť jeden kánon, nepamätám sa presne ktorý… Dal som záležitosť preštudovať a Štátny sekretariát urobil potrebné konzultácie a všetci súhlasia, že kánon možno zmeniť pre väčšie dobro… a bol zmenený. Kódex je dôležitý prostriedok. No nástojím na jednej veci: nikdy netreba robiť žiadnu zmenu bez procesu osobného a komunitného rozlišovania. Takýto prístup vám dá slobodu, pretože do zmeny prizývate Ducha Svätého. To isté urobil svätý Pavol, sám svätý Peter, keď počul, že Pán ho pobádal krstiť pohanov. Keď čítame Skutky apoštolov, divíme sa toľkým zmenám, ba mnohým zmenám… Je to dielo Ducha Svätého! Zaujímavé! V Skutkoch apoštolov protagonistami nie sú apoštoli, ale Duch Svätý. „Duch Svätý ho donútil konať“; „Duch svätý povedal Filipovi: choď tam i tam, nájdi ministra ekonomiky a pokrsti ho“; „Duch Svätý koná“; „Duch Svätý hovorí: nie, tam nechoďte“… Je to Duch Svätý, ktorý dal apoštolom odvahu urobiť túto revolučnú zmenu – krstiť pohanov bez toho, aby museli prejsť židovskou katechézou alebo praxou. Zaujímavé: na začiatku Skutkov nájdeme list, ktorý apoštoli po Jeruzalemskom koncile pošlú pohanom. Vyrozprávajú, čo všetko urobili: „Duch Svätý a my sme toto rozhodli.“ Toto je príklad rozlišovania, ktoré urobili. Spolu s Duchom Svätým takto robte každú zmenu, to jest: rozlišovať, modliť sa a konkrétne hodnotiť situácie.

Teda, keď ide o Kódex, žiaden problém, on je jedným z prostriedkov.

Keď ide o trvalý záväzok mladých. Žijeme v „kultúre provizória“. Istý biskup mi nedávno povedal že za ním prišiel mladík, ktorý už skončil vysokoškolské štúdiá, mal asi 23-24 rokov a povedal mu: „Chcem by som sa stať kňazom, ale iba na desať rokov.“ Je to kultúra provizória. Aj prípade manželstva je to isté. „Zoberiem si ťa, kým trvá láska, a potom čau.“ Ide o manželstvo v hedonistickom zmysle, v zmysle súčasnej kultúry. Samozrejme, tieto manželstvá sú neplatné. Nemajú vedomie o trvalom záväzku. S manželstvami je to tak. Prečítajte si o tejto problematike v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, nájdete ju v prvých kapitolách a čítajte, ako treba robiť prípravy na manželstvo. Táto osoba mi povedala: „Ja tomu nerozumiem: aby ste sa mohli stať kňazom, musíte študovať, viac menej pripravovať sa naň asi osem rokov. A potom, ak sa vec nepodarí alebo sa zamiluješ do pekného dievčaťa, Cirkev ti dá dovolenie: iď, ožeň sa a začni nový život.“ Na to, aby sa niekto mohol zosobášiť – čo znamená na celý život – v niektorých diecézach príprava spočíva v troch alebo štyroch prednáškach… Tak to nejde! Ako môže nejaký správca farnosti podpísať, že títo sú pripravení na manželstvo s touto kultúrou provizória, s iba štyrmi vysvetleniami? Ide o veľmi vážny problém. V zasvätenom živote ma vždy pozitívne oslovila intuícia svätého Vincenta de Paul: videl, že sestry lásky mali vykonávať takú náročnú a „nebezpečnú“ prácu práve v hraničných situáciách, a ta ustanovil, že majú obnovovať svoje sľuby iba na jeden rok. No on to urobil v rámci svojej charizmy, nie v rámci kultúry provizória: aby im dal slobodu. Verím, že v zasvätenom živote dočasné sľuby toto uľahčujú. Neviem, ale pozrite sa na to vy, ja by som bol prípadne za predĺženie dočasných sľubov z dôvodu kultúry provizória, v ktorej dnes mladí žijú: urobiť zásnuby dlhšími prv, ako sa vstúpi do manželstva! Je to veľmi dôležité.

Otázka: Kým sa venujeme svojej službe, zostávame solidárne s chudobnými a odsunutými na okraj spoločnosti, často sme neprávom označované za sociálne aktivistky alebo akoby sme zastávali nejaké politické postoje. Niektorí cirkevní predstavitelia sa negatívne pozerajú na našu službu a zdôrazňujú, žeby sme sa mali viac zamerať na nejakú formu mystického života. Ako môžeme v takýchto okolnostiach žiť svoje prorocké povolanie…“

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Áno, všetky rehoľné sestry, všetky zasvätené osoby majú žiť mysticky, pretože váš život je svadbou; vaše povolanie je povolaním k materstvu, je povolaním byť na mieste Matky Cirkvi a Matky Panny Márie. Tí, čo vám tieto veci hovoria, si myslia, že byť mystikom znamená byť múmiou, stáť nehybne a stále sa modliť… Nie, nie. Treba sa modliť a pracovať podľa vlastnej charizmy; a keď ťa charizma privedie k tomu, aby si aj naďalej pracovala s emigrantmi, s chudobnými, tak ty v tej práci musíš pokračovať, aj keď ti povedia, že si „komunistka“: to je to najmenej, čo ti povedia. Ty však pokračuj v práci, pretože ťa k nej vedie charizma. V Argentíne si spomínam na istú rehoľnú sestru: bola provinciálkou svojej kongregácie. Vynikajúca žena a ešte stále pracuje… je stará asi ako ja. Pracuje proti pašerákom mladých ľudí. Pamätám sa, že počas vojenskej vlády v Argentíne ju chceli poslať do väzenia, robili nátlak na arcibiskupa, ale aj na provinciálnu predstavenú prv, než sa ona sama stala provinciálkou, „pretože táto žena je komunistka“. Táto žena zachránila mnoho dievčat, viaceré dievčatá! Áno, to je kríž. O Ježišovi čo hovorili? Že bol Belzebulom, že mal moc Belzebula. Lož… Buďte na ňu pripravené. Ak konáte dobro, s modlitbou, pred Bohom, stotožniac sa so všetkými dôsledkami svojej charizmy, choďte vpred, ale buďte pripravené na ohováranie a lož, pretože aj Pán si zvolil túto cestu. A my biskupi máme chrániť tieto ženy, ktoré sú ikonou Cirkvi, keď sa venujú ťažkej práci: sú ohovárané a prenasledované. Byť prenasledovanými je posledné z blahoslavenstiev. Pán nám povedal: „Blahoslavení ste, keď vás budú prenasledovať, všetko zlé na vás hovoriť“ a aj všetky ostatné veci. Môže sa vás však zmocniť nasledovné pokušenie: „Urobím si po svojom.“ – Nie, nie: prenasledujú ťa, tak hovor o tom… so svojou komunitou, so svojou predstavenou, so všetkými, hľadaj radu, usiluj sa veci rozpoznať. Tú rehoľníčku, o ktorej som teraz hovoril, som našiel jedného dňa plakať. Hovorila mi: „Pozrite sa na list, ktorý som dostala z Ríma (nepoviem presne odkiaľ)… Čo mám robiť?“ – „Si dcéra Cirkvi?“ – „Áno!“ – „Odpovedz, že budeš poslušná Cirkvi, a potom choď za svojou predstavenou, za svojou komunitou, za svojím biskupom – a tým som bol ja – a Cirkev ti povie, čo máš urobiť. Neriaď sa listom, ktorý prišiel z 12.000 km diaľky.“ Pretože tam istý priateľ nepriateľov rehoľnej sestry napísal list, v ktorom ju dobre poohováral.

uisg 4

[Svätý Otec potom odpovedá na určitú časť istej otázky, ktorá nebola čítaná, ale iba napísaná]

Požiadavka peňazí v našich miestnych cirkvách. Problém peňazí je veľmi dôležitým problémom, či už v zasvätenom živote alebo v živote diecéznej Cirkvi. Nezabúdajme nikdy, že diabol vstupuje „cez vrecká“: či už cez vrecká biskupa, alebo cez vrecká [rehoľnej] kongregácie. Týka sa to problému chudoby, o chvíľu budem o tom hovoriť. Ale lakomstvo peňazí je prvým schodíkom ku skaze farnosti, diecézy, kongregácie zasväteného života. Ono je prvým schodíkom. Asi sa týka platenia za sviatosti: pozrite sa, ak vás niekto o to žiada, tak túto vec udajte. Spása je nám daná zdarma. Boh nám ju zadarmo dal; spása je akoby „nadmierou veľkodušnosti“. Za spásu sa neplatí, za sviatosti sa neplatí. Je to jasné? Poznám, ba videl som vo svojom živote korupciu v tejto oblasti. Pamätám si jeden prípad, hneď, ako som bol menovaný za biskupa. Mal som na starosti najchudobnejšiu časť v Buenos Aires: mesto je rozdelené na štyri dekanáty. Bývali v nich mnohí emigranti z Južnej Ameriky a stávalo sa, že sa títo prichádzali zosobášiť. Správcovia farností hovorili: „Títo ľudia nemajú krstný list.“ A keď si ho žiadali vo vlastnej krajine, tak dostali odpoveď: „Áno, najprv mi pošli sto dolárov“ – dobre si pamätám tento prípad – „a potom ti ho pošlem.“ Porozprával som sa s kardinálom a kardinál zase s miestnym biskupom… Medzitým sa ľudia mohli zosobášiť bez krstného listu, stačila prísaha rodičov alebo krstných rodičov. Tu šlo o platenie nielen za sviatosť, ale aj za krstné listy. Pamätám si, že raz v Buenos Aires šiel istý mladík na faru a žiadal dovolenie – nulla osta, aby sa mohol zosobášiť v inej farnosti – šlo o jednoduchý úkon. Sekretárka mu povedala: „Áno, príďte zajtra, pripravím vám ho, treba zaplatiť toľko a toľko“ – bola to pekná suma. Ale tu šlo o službu: bolo sa treba iba pozrieť na údaje a vyplniť formulár. A tento mladík bol mladým advokátom, šikovný, horlivý, veľmi dobrý katolík – prišiel za mnou: „Čo mám urobiť?“ – „Zajtra sa tam vráť a povedz jej, že si šek poslal arcibiskupovi a že ja jej ho odovzdám.“ Bol to obchod s peniazmi!

No, tu sa však dotýkame vážneho problému. Je to problém chudoby. Poviem vám jednu vec: keď nejaký rehoľný inštitút – a to platí aj pre iné situácie –, teda keď nejaký rehoľný inštitút vníma, že zomiera, cíti, že nedokáže pritiahnuť nových členov; cíti, že azda už prešiel čas, keď si Pán vybral túto kongregáciu. Pokušenie spočíva v žiadostivosti. Prečo? Pretože si myslia: „Aspoň máme peniaze na našu starobu.“ To je vážne! Aké riešenie ponúka Cirkev? Spojiť inštitúty, ktorých charizmy sa podobajú, a ísť dopredu. No peniaze nikdy, nikdy nemajú byť riešením duchovných problémov. Ide o potrebnú pomoc, ale vždy s mierou. Svätý Ignác o chudobe hovorieval, že je „matkou“ a „murovanou ohradou“ rehoľného života. Umožňuje nám rásť v rehoľnom živote ako matka, no súčasne ho aj chráni. Úpadok vzniká vtedy, keď chýba chudoba. Pamätám si, bolo to v inej diecéze, keď isté veľmi dôležité kolégium rehoľných sestier malo obnoviť vlastný dom, pretože už bol starý. Urobili peknú prácu. V tej dobe hovorili (hovorím viac-menej o rokoch 1993 – 1994): „Urobme izby pohodlnejšie, so všetkým príslušenstvom, osobnou kúpeľňou, ba aj s televízorom…“ V tom kolégiu, ktoré bolo veľmi dôležité, od 14.00 do 16.00 poobede nebolo možné nájsť žiadnu rehoľnú sestru: všetky boli na izbách a pozerali telenovelu! Chýbala chudoba. Ak nechýba chudoba, tak ťa privedie k pohodlnému životu, k fantáziám… Ide o príklad, možno je to jediný prípad na svete, no slúži na to, aby sme mohli pochopiť nebezpečenstvo prílišnej pohodlnosti, nedostatku chudoby či určitej náročnosti a prísnosti.

uisg 5

[Iná časť otázky, ktorá nebola čítaná, ale iba napísaná]

 

Rehoľné sestry neprijímajú štipendium za služby, ktoré vykonávajú, tak ako ich prijímajú kňazi. Ako môžeme prejaviť príťažlivú tvár nášho materiálneho zabezpečenia? Ako nájsť potrebné finančné zdroje, aby sme mohli plniť svoje poslanie?

 

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Poviem vám dve veci: treba vidieť, aká je vaša charizma, teda vnútro vašej charizmy (každý má vlastnú), a aké miesto má v nej chudoba, pretože existujú kongregácie, ktoré vyžadujú náročnú, veľmi náročnú chudobu, iné menej náročnú a obe skupiny schválila Cirkev. Treba hľadať chudobu podľa charizmy. Ďalej: úspory. Mať nejaké úspory je prejav rozvážnosti; mať dobrú administráciu je tiež prejav rozvážnosti, azda s nejakou malou investíciou, aj to je prejav rozvážnosti: týmto spôsobom sa podporuje formačné domy, chudobné diela, školy pre chudobných a apoštolské projekty… Je tiež možnosť nadácie pre vlastnú kongregáciu: treba ju založiť. Ak bohatstvo môže ublížiť a znehodnotiť povolanie, podobne to môže spôsobiť aj bieda. Ak sa chudoba zmení na biedu, mizériu, tak aj to je zlo. Duchovnú rozvážnosť komunity vidno pri spoločnom rozpoznávaní: ekonómka všetky sestry informuje, všetky sa vyjadria, či je to mnoho alebo málo… Potrebná je potom aj materská rozvážnosť. Prosím vás, nenechajte sa oklamať tzv. priateľmi kongregácie, ktorí vás potom „ošklbú“ a všetko vezmú. Videl som mnohé domy rehoľných sestier, alebo mi o nich hovorili, ktoré stratili všetko, pretože „niekomu“ dôverovali, pretože bol „veľkým priateľom kongregácie“! Existuje veľké množstvo chytrákov. Je znakom rozvážnosti, ak nekonzultujeme iba s jedným človekom: keď potrebujete, konzultujte sa s viacerými a rozličnými ľuďmi. V rehoľnom živote je administrácia dobier veľmi veľkou zodpovednosťou. Ak nemáte na živobytie, povedzte to biskupovi. Povedzte to aj Bohu: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes,“ ten pravý. Treba teda hovoriť s biskupom, s generálnou predstavenou, s Kongregáciou pre zasvätený život. Prosíme o to, čo je potrebné, pretože rehoľný život je síce cestou chudoby, no nie je samovraždou! Toto je zdravá rozvážnosť. Je to dostatočne jasné? A tam, kde sú konflikty ohľadom toho, čo od vás žiadajú miestne cirkvi, treba sa modliť, rozpoznať a mať odvahu (keď je to potrebné) povedať aj „nie“; a byť veľkodušné, keď treba povedať „áno“. Vidíte, ako je v každom prípade dôležité rozlišovanie?!…

Záver

„Mohli by ste povedať jedno slovo povzbudenia pre nás, vodcov, ktorí znášame ťarchu dňa?

Odpoveď Svätého Otca Františka:

Usilujte sa aj oddychovať! Áno, oddychovať, pretože toľké choroby sú nedostatkom zdravého oddychu, oddychu v rodine… Tento prvok je dôležitý, aby ste mohli znášať ťarchu dňa.

Spomenuli ste aj staré a choré sestry. Lenže tieto sestry sú pamäťou inštitútu, tieto sestry sú tie, ktoré rozsievali, pracovali a teraz sú nepohyblivé, veľmi choré alebo už nie sú aktívne. Tieto sestry sa modlia za inštitút. Je veľmi dôležité, aby sa cítili byť zapojené do modlitby za inštitút. Tieto sestry majú aj veľmi veľkú skúsenosť: kto viac, kto menej. Treba si ich vypočuť! Ísť za nimi: „Povedzte mi, sestra, čo si myslíte o tomto a o tomto?“ Nech cítia, že s nimi konzultujete a z ich múdrosti vyplynie dobrá rada. Uvidíte.

Toto som vám chcel povedať. Viem, že sa vždy opakujem a hovorím tie isté veci, ale taký je život… Mne sa páči počúvať otázky, pretože mi pomáhajú rozmýšľať a cítiť sa byť ako brankár, ktorý stojí v bránke a čaká, odkiaľ príde lopta… Je to správne a robte to aj vy v dialógu.

Tie veci, ktoré som vám sľúbil, urobím. A modlite sa za mňa, ja sa modlím za vás. A vpred! Náš život je pre Pána, pre Cirkev a pre ľudí, ktorí mnoho trpia a potrebujú nehu vašim prostredníctvom. Nehu Boha Otca! Ďakujem!

Mám jeden návrh pre vás: zakončime s našou Matkou. Každá z vás nech sa vo vlastnej rečí modlí Zdravasʼ, Mária. Ja sa ho budem modliť po španielsky.

Zdravasʼ, Mária

[Požehnanie] A modlite sa za mňa, aby som mohol dobre slúžiť Cirkvi.

 

Le donne nella vita della Chiesa. Nel colloquio di Papa Francesco con le superiore generali. In: L´Osservatore Romano 14. mája (2016), s. 4 – 5. Preklad Štefan Turanský SDB

Foto zo zasadania UISG: www.flickr.com

-jp-