Žeby Ježiš mal rád pikošky?!

0 Nedeľné zamyslenia

Komu z nás sa nestalo to, že sme poohovárali alebo aspoň popočúvali, čo sa hovorí o tom či takom človeku? A musíme si priznať, že ak ide o slávneho človeka, hneď dodáme, že sme sa s ním stretli alebo niečo podobné. Čo hovoria o mne ľudia, pýta sa Ježiš učeníkov a oni mu povedia to, čo im najviac polichotilo, za čo ho obdivujú a čo im dovoľuje byť hrdými na to, že patria k nemu; ale je tu aj iná skutočnosť. Veď Ježiš má už za sebou aj nejaké tie strety z farizejmi, ktoré ani nespomenú a s ktorými vo svojom vnútri bojujú. No Ježiš ide ďalej do sŕdc učeníkov: „Za koho ma pokladáte vy?“ A myslím si, že nastalo ticho. Aj toto ticho pozná každý z nás a to zvlášť vtedy, ak máme hovoriť o Ježišovi, no sme pohádaní alebo máme krízu. Keď vo svojom srdci nosíme nejaké tie „za i proti“.

Ježiš položil otázku a čaká. To čakanie je dôkazom toho, že to nie je rečnícka otázka, na ktorú si i tak odpovie sám. Odpovedá Peter: „Ty si Mesiáš.“ No a čudná Ježišova reakcia. Prísne im uložil, aby o tom nikomu nehovorili. Potom ich začal poučovať. Tí znalci zákona a veľkňazi, farizeji, ktorých ste ani nespomenuli, ma zavrhnú a zabijú. Ježišu, to sa ti nesmie stať – znova Peter. Táto reakcia poukazuje na to, čo sám Ježiš povedal: „Nemáš zmysel pre Božie veci, iba pre ľudské.“ Poukazuje na tvrdý zápas medzi tým, akého Mesiáša čakajú, a tým, aký s nimi žije. Aj tieto boje poznáme a poznáme bolesť: Ak vyznávam Ježiša ako svojho Pána, Stvoriteľa, Vykupiteľa…, tak prečo je môj život poznačený neposlušnosťou viery?

Teraz by som vám chcela pripomenúť inú predpoveď Ježišovho utrpenia, v ktorej je podčiarknuté, že sa ho báli pýtať, a tak sa pohádali, kto je medzi nimi prvý. Tu je koreň problému. Báli sa ho pýtať!!! Zmysel pre Božie veci sa rodí tu. Je jedna krásna otázka, ktorú dáva človek Bohu: „A ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

Ten, kto dôveruje, sa nebojí pýtať, nebojí sa povedať: „Nerozumiem tomu.“ Aký krásny dialóg! Výzva Boha – otázka človeka – odpoveď Boha – slobodné rozhodnutie človeka – zjednotenie Boha s človekom. Ani jeden z nás nie je automatický poslušný, milujúci, múdry… Keby sa učeníci priznali k svojim limitom, neporozumeniam, bojom, koľko krásnych premien mohli zažiť. Apoštol Ján vo svojom liste hovorí, že každý, kto verí v Ježiša, má svedectvo o ňom v sebe. Blahoslavený si, Peter, lebo si sa to nedozvedel z tela a krvi, ale zjavil ti to môj Otec.

Povzbudzujem vás i seba, aby sme sa so zjavujúcim sa Bohom rozprávali až tak, že dôvera a poslušnosť v nás budú jedno, ako v Panne Márii.

Anna Selveková, OSsR