Zasvätený život v prvotnej mníšskej tradícii na Východe (I.)

Zasvätenú osobu, ale i každého kresťana by malo charakterizovať niekoľko aspektov, ktoré tvoria akýsi základ duchovného života. Skúsme si bližšie všimnúť jednotlivé aspekty dôležité pre východnú mníšsku tradíciu prvých storočí kresťanstva.

1. Neustála modlitba
2. Duchovná citlivosť
3. Zmysel pre obetu a askézu
4. Praktizovanie pôstu
5. Čítanie Svätého písma a textov duchovných otcov
6. Duchovné sprevádzanie
1. Neustála modlitba
Východná mníšska tradícia považuje neustálu modlitbu za mimoriadny prostriedok na získanie trvalého pokoja. V židovstve výraz šalom označoval spočiatku výsledok diskusie, dialógu medzi dvoma ľuďmi – napríklad obchodníkmi, ktorí sa dohodli na cene, a teda obaja z jednania odišli v pokoji. Neskôr však tento výraz označoval správny vzťah k Bohu, ktorý bol prvou podmienkou pokoja. Kresťanstvo nadviazalo na túto židovskú tradíciu. Pokoj ako výsledok správneho vzťahu k Bohu sa dosahuje modlitbou a ak má byť trvalý, je potrebné nadobudnúť stav neustálej modlitby. Pseudo-Dionýzius Areopagita rozvinul koncept modlitby mystického ticha podľa neoplatónskej línie. Táto modlitba je zdrojom mimoriadneho pokoja. „Jednoduché, absolútne a nemenné tajomstvá poznania Boha sa začínajú v tieni, ktorý osvetľuje ticho,“ povedal Pseudo-Dionýzius, ktorý bol presvedčený o tom, že žiadne slovo a nijaký koncept nemôžu vyjadriť Boha.
Izák Sýrsky to vyjadril ešte inak: „Ak sa slová zastavia v tvojich ústach, ak v tvojej duši zavládne ticho a ak sa tento stav opakuje často, tak vedz, že vstupuješ do hesychie“ – čo je stav vnútorného ticha a pokoja. Hesychia bola považovaná za najistejší prostriedok k dosiahnutiu jednoty s Bohom.
Na Východe sa kresťanské komunity usilovali prežívať rôzne udalosti dňa v neustálej modlitbe. Nikdy nepochybovali o tom, že nepretržitá modlitba je nielen možná, ale je to dokonca ich povinnosť. Origenes priniesol riešenie nepretržitej modlitby, keď zjednotil modlitbu s nevyhnutnou činnosťou a činnosť s modlitbou. Toto zjednotenie našlo svoje naplnenie v slávnom hesle benediktínov Ora et labora.
Zatiaľ čo na Západe mala modlitba charakter konkrétneho úkonu, na Východe výraz katastasis označoval trvalý stav duše, ktorá je zameraná na Boha vďaka neustálemu pamätaniu na neho. Spôsob modlitby orationis status je teda ustálený stav duše človeka, ktorý je sám osebe modlitbou. Všetko, čo sa počas dňa udeje, sa odohráva v neustálej Božej prítomnosti, ktorú si duša jasne uvedomuje. Je to síce vnútorná modlitba, ale postupne sa stáva vonkajšou – zjavnou a viditeľnou i navonok, pretože premieňa človeka na znamenie Božej prítomnosti.

2. Duchovná citlivosť
Keď svätý Efrém Sýrsky uvažuje nad úlohou citu v našom duchovnom živote, uvádza spomínaný výraz hesychia, čo znamená stav vnútorného pokoja a priľnutie k Bohu. Ide o akési spočinutie v jeho náručí. K tomu treba dosiahnuť istý stupeň amerimnie, čo znamená vzdať sa a zabudnúť na všetko, čo kresťana odvádza od hlbokého vzťahu k Bohu. Svätý Efrém Sýrsky popisuje i stav akejsi duchovnej anestézie (anaisthesis), keď človek nie je schopný alebo nechce nadviazať vzťah s Bohom. Hovorí o zabudnutí, nezáujme alebo nechuti pre duchovné veci. Upozorňuje, že toto patrí k ôsmim pokušeniam, ktoré podľa tradície pochádzajú od Zlého. Ak srdce nie je schopné duchovného citu, začne byť tvrdé a nechápavé (sklerokardia). Najhlbšie pravdy viery poznávame iba srdcom, očiam a rozumu sú zastreté. Človek, ktorý nie je nikdy schopný takéhoto citu, ba dokonca sĺz, je podľa niektorých autorov duchovne chorý. Slzy boli podľa nich ukazovateľom hĺbky duchovného života a nezriedka sa modlili za dar sĺz. Keď hovoríme o dare sĺz, nachádzame sa na rozhraní duchovných a duševných daností človeka. Táto hranica bola istým problémom, s ktorým sa stretávame v celých dejinách spirituality. Nie je ľahké dostatočne zodpovedať na otázku, do akej miery sú citové a psychické prežívania indikátormi duchovného stavu človeka. Určenie ich vzájomného vzťahu je pre duchovné rozlišovanie veľmi dôležité. Duchovný stav osoby má dopad i na jej duševnú, teda psychickú stránku a dokonca, podľa niektorých autorov, i na jej telesnú stránku. V dejinách Cirkvi nájdeme majstrov duchovného rozlišovania, ktorí boli veľmi citliví a mali mimoriadnu pozorovaciu schopnosť. Boli schopní odhaliť duchovný stav osoby na základe gest, pohybov a jej správania. Týmto ľuďom sa prisudzoval dar kardiognosie, teda poznania srdca druhého človeka.
Je pozoruhodné, ako sa na základe nášho vonkajšieho správania dá postrehnúť, čo je v hierarchii hodnôt nášho života na prvom mieste, čo nosíme vo svojom srdci. Ak je v ňom hlboký a trvalý vzťah k Bohu, všetko naše myslenie a konanie bude ním ovplyvnené. Srdce nás prezradí. Citové prežívanie alebo priľnutie k pravdám viery nie je jediným kritériom duchovného života, ale k jeho dôležitým elementom celkom isto patrí. Teofan Zatvornik má teda pravdu, keď tvrdí, že „cítiť sa dobre alebo zle nie je matériou pre duchovné rozlišovanie“. Ak však človek počas dlhého obdobia necíti žiadnu pozitívnu rezonanciu svojho vnútra, žiadnu radosť zo zasväteného života, toto signalizuje podľa Teofana Zatvornika a iných majstrov duchovného života istú duchovnú chorobu.

3. Zmysel pre obetu a askézu
Podľa svätého Efréma Sýrskeho, ako aj iných majstrov duchovného života, odpočinok v Bohu – anapausis – nie je v protiklade s každodennou námahou – kopos. Odpočinok sa v starej asketickej tradícii považoval za niečo, čo k životu zasvätených osôb patrí len obmedzene. Zdôrazňovala sa najmä námaha, ktorú tieto osoby dobrovoľne prijímali na seba. Jej prostredníctvom nastúpili na cestu, ktorá paradoxne viedla k odpočinku, k spočinutiu v Bohu. Dominovala totiž predstava, že to, čo nás oberá o pokoj a odpočinok, sú cudzie prvky v nás samotných, ale nie fyzická činnosť, ktorú neraz predstavovala i namáhavá práca.
Popri namáhavej práci bola predmetom askézy aj amerimnia, čo znamená odstup od všetkých vecí. Zasvätený život, tak ako ho praktizovali mnísi, bol charakterizovaný slovom monos – sám, čo zachytáva skutočnosť samoty človeka, ktorý žije iba s Bohom. Táto samota s Bohom je pre zasvätenú osobu najdôležitejšou vecou a všetko ostatné je druhoradé. Avšak nie vždy bolo jednoduché ustrážiť si túto samotu s Bohom, ba dokonca v niektorých prípadoch sa bez istej disciplíny a askézy nedala dosiahnuť. Bolo potrebné zbaviť sa prílišnej pripútanosti na materiálne veci, ktoré dotyčný pre zasvätený život opustil. Na túto odpútanosť od materiálnych dobier nadväzoval náročnejší stupeň askézy, a to odpútanosť od vzťahov. Prílišná pripútanosť na predošlé vzťahy alebo prílišné spomienky na bývalých priateľov prinášali obyčajne so sebou smútok. Smútok, ktorý vyplýval z opustenia materiálnych dobier alebo predošlých vzťahov, sa v gréčtine nazýval lype a patril medzi osem zlých myšlienok, ktoré pochádzajú od diabla. Keď sa človek žijúci v kláštore nechal týmto smútkom viesť, bolo len otázkou času, kedy ho opustí. Preto duchovní autori navrhovali pestovať pentos, čo je ľútosť nad vlastnou hriešnosťou. Ľútosťou sa bránili proti smútku, ktorý pochádzal od Zlého a súvisel so zanechanou minulosťou.

Peter Dufka