Zasvätený život v prvotnej mníšskej tradícii na Východe (II.)

Zasvätenú osobu, ale i každého kresťana by malo charakterizovať niekoľko aspektov, ktoré tvoria akýsi základ duchovného života. Pokračujeme štvrtým aspektom.

4. Praktizovanie pôstu
Pôst mal svoju dlhoročnú tradíciu aj v dejinách izraelského národa, ktorý odstránil jeho magickú interpretáciu a pôst nadobudol charakter ľútosti i pokánia. Význam pôstu bol obnovený v kresťanstve, kde pôst nadobudol nový zmysel vo vzťahu k osobe Ježiša Krista. Už v prvých storočiach sa táto prax udomácnila v živote bežných kresťanov, ale v kláštorných komunitách sa výrazne rozvinula. Ako základ pre prax pôstu sa v niektorých komunitách používali napomenutia alebo povzbudenia, ktoré Jozef Volokolamský (1439 – 1515) neskôr vyjadril v štyroch bodoch:

1. Každé zrieknutie sa, každé umŕtvovanie a pôst povznáša dušu k nebu a umožňuje Duchu Svätému zahrnúť ju svojou milosťou.
2. Pôst napomáha čistote. Vedie k bdelosti a k ostražitosti pred telesnými i duševnými pokušeniami.
3. Proroci, apoštoli a samotný Ježiš Kristus nám dali príklad pôstu, preto musí byť súčasťou aj nášho zasväteného života.
4. Telesná striedmosť by bola nedostatočná, keby sa s ňou nezjednotilo pokorné a ľutujúce srdce spolu s neustálou modlitbou a skutkami lásky.
V životoch niektorých svätých nájdeme príklady až hrdinských pôstov. Hovorí sa o pôstoch mystikov, kde išlo o zdržovanie sa akéhokoľvek pokrmu dlhé obdobie. Nemožno negovať túto historickú skutočnosť, ale pre jej pravdivé zhodnotenie je potrebné brať do úvahy duchovné a historické aspekty tej doby.

5. Čítanie Svätého písma a textov duchovných otcov
V zasvätenom živote najdôležitejšie momenty života sprevádzalo silentium – ticho. Bolo prítomné počas lectio divina, počas duchovného čítania a počas celého liturgického ofícia. Biblia pozýva zasvätenú osobu k tichému počúvaniu Božieho slova: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 9). Lectio divina počínajúc Origenom a tak, ako sa praktizuje až dodnes, bolo ovplyvnené židovstvom. Kresťanský Východ ho začal pomerne rýchlo a citlivo praktizovať. Čítanie tu však zasvätené osoby prehĺbili a išlo skôr akoby o prežúvanie, meditovanie slov Svätého písma. Písmo a Eucharistia sa stali takto veľmi úzko prepojené. Biblia, Božie slovo, má preto dodnes svoje miesto na oltári.
Všetci duchovní autori sa zhodujú v tom, že je potrebné mať vlastnú skúsenosť s pravdou, ktorá sa nachádza vo svätých knihách. Na vyjadrenie dôležitosti čítania Biblie alebo iných duchovných textov exegéti používali úryvok z Knihy Genezis o Jakubových studniach. Tieto Jakubom vykopané studne (Gn 26, 15) zasypali Filištínci. Bolo ich treba opäť prekopať a vyčistiť, aby sa v nich objavila čistá voda.
Pre svätého Bazila a Origena bola duša človeka ako studňa živej vody, z ktorej hovorí Duch Svätý. Človek ho však nepočuje, pokiaľ je zasypaná hriechom, podobne ako Jakubove studne hlinou a špinou. Lectio divina je podľa svätého Bazila liek, ktorý túto zranenú, zasypanú dušu lieči a očisťuje. Keď je duša vyliečená (studne sú vyčistené), tak človek opäť počuje Boží hlas vo vlastnom svedomí.

6. Duchovné sprevádzanie
Dôležitosť duchovného vedenia alebo duchovného otca v živote zasvätenej osoby vychádza z ľudskej i duchovnej skúsenosti prvých komunít. Pre dobre prežívaný duchovný život sú potrební ľudia, ktorí sú schopní načúvať a rozumieť duši zasvätenej osoby, a takto jej byť nápomocní pri hľadaní Božej vôle. Za duchovných otcov boli považovaní ľudia, ktorí spĺňali isté kritériá:

1. Duchovný otec sa nikdy neobmedzí len na sprostredkovanie učenia, ale záleží mu predovšetkým na duchovnom živote. Keď svätý Pavol píše svojim „deťom“ a keď hovorí: „Opäť vás rodím v bolestiach“ (Gal 4, 19), myslí na reálne duchovné otcovstvo, ktorým má duchovný otec účasť na Božom otcovstve (Ef 3, 14 – 15), na ktoré sa viaže starostlivosť, bdelosť, pozornosť a láskavosť voči jemu zvereným osobám.
2. Duchovný otec nemusí byť nevyhnutne kňaz. Jeho hlavnou úlohou je prijať vyjadrené myšlienky (exagoreusis), a nie nutne vysluhovať sviatosť zmierenia. Samotné kňazstvo nestačí na to, aby sa niekto stal duchovným otcom. V dejinách Cirkvi sa stretávame i s duchovnými matkami.
3. Duchovný otec má byť nápomocný v oblasti rozlišovania myšlienok. Na Východe sa za skutočného duchovného otca považoval ten, kto mal dar kardiognozie, čo je dar poznania sŕdc jemu zverených osôb.
4. Duchovný otec má i dar slova. Charizma rozlišovania by bola neúčinná, keby nebola vyjadrená správnym spôsobom a v správnom čase.
Toto boli a sú požiadavky kladené na duchovných otcov. Ale i učeníci, teda zasvätené osoby, majú podľa tradície svoje povinnosti. Je to predovšetkým vernosť, úprimnosť a poslušnosť. Duchovného vodcu, ktorého si zasvätená osoba slobodne vyberá, nemôže každú chvíľu meniť, inak sa cieľ duchovného vedenia nedostaví. Ak chýba úprimnosť, potom sa duchovný otec nedostane ku koreňu problému a rozhovory sa kĺžu len po povrchu. A poslušnosť je potrebná na to, aby sa dosiahol cieľ duchovného vedenia, čo je oslobodenie sa od egoistických predstáv a aby zasvätená osoba pokročila na ceste hľadania a plnenia Božej vôle. Je dôležité, aby na ceste duchovného života človek nekráčal sám. Osobitne v oblasti rozlišovania myšlienok, čo je podľa Gregora Veľkého umenie umení, potrebuje viesť otvorený a hlboký dialóg s duchovným otcom.

Peter Dufka