Zasvätený život na ceste k svätosti: Dekalóg viery

0 Spiritualita

Hádam tento svet tuší, že aj “človek kláštorný” alebo “človek zasvätený” je ešte len na ceste k svätosti. Prinášame o tom svedectvo v podobe “Dekalógu viery v zasvätený život”. Je to krásny súhrn viery, ktorá chce prekvasiť svet.

DEKALÓG VIERY V ZASVÄTENÝ ŽIVOT 

1.Verím v zasvätený život (Anton Srholec)

Slovo zasvätený sa nám z nášho sekulárneho slovníka stráca. Ostalo v našom najhlbšom vzťahu k Tajomstvu, k Životu a ako úplné odovzdanie sa tomu Božiemu. Naše zasvätenie sa je len viditeľná, definovateľná časť Božieho ľudu, ktorý celý, každý pokrstený je zasvätený Pánovi. Každý podľa milosti, ktorú sme dostali. Oddanie sa Ježišovej veci, civilizácii, Božiemu kráľovstvu.

Pôvodne sa povolaní na toto zasvätenie sa, na krst dlho pripravovali, školili. Nekrstili sa deti. Človek mal vedome poznať, do čoho ide, a odovzdať svoje celé JA, telo, dušu, prostriedky, talent Ježišovej veci a spolu s ním sa deliť o nádej, ktorú nám dáva. Základné zasvätenie je univerzálne. Stali sme sa svedkami Ježišovej lásky. Poznajú nás podľa ovocia. Niekedy na to treba veľa odvahy. Sme hrdí, keď sa veriaci športovec pred miliónmi divákov prežehná. Vážime si veriacich lekárov, vedeckých pracovníkov, politikov. Oni prežívajú svoje zasvätenie v inom svete, v iných povolaniach a v novom prostredí. Nesmieme zabudnúť, že dnešný mier v Európe, veľký blahobyt a slobodu nám oddreli a presadili zasvätení veriaci politici – Adenauer, De Gaule, De Gasperri, Schuman. Zvykáme si na zasvätený život v nových podmienkach a povolaniach. Vo vede. V umení.

Naša kresťanská, Ježišovská viera je hlbšou dimenziou našej ľudskej existencie. Zdá sa mi, že naše rehoľné či kňazské zasvätenie by malo byť na nás viditeľné. Máme bližšie k Svätému Duchu. Veľkú tradíciu. Príklady. Máme väčšiu možnosť rozvinúť svoj talent. Viac dôvodov prekonávať aj to ťažké.

Musíme byť pripravení, že zasvätenie ponesú aj iní ľudia. Nové komunity. Už dnes máme popri starých normách aj nové kritéria. Zasvätená osoba by mala radikálne odmietať fajčenie, drogy, alkohol a prísne dodržiavať ekologické kritéria. To hlavné na našom zasvätení ostáva: „Podľa toho budú ľudia poznať, že ste mojimi učeníkmi, že sa budete navzájom milovať.“

2. Verím v zasvätený život, ktorý svedčí o Kristovi (Pascual Chavez)

„Kto objavil Krista,“ povedal Benedikt XVI. mladým na záver Svetových dní mládeže v Kolíne, „musí k nemu viesť aj druhých. Túto veľkú radosť si nesmieme nechávať pre seba, treba ju odovzdávať ďalej. Veľká časť sveta dnes zabúda na Boha, zdá sa, že veci idú aj bez neho. Zároveň však existuje pocit frustrácie a nespokojnosti všetkých so všetkým.“ Rehoľníkom z Ríma povedal toto: „Vašou prvou a najvyššou túžbou nech je svedčiť o tom, že Boha treba poslúchať a viac ako všetky veci i ľudí milovať z celého srdca, z celej duše a zo všetkých svojich síl. Nemajte strach prejaviť sa ako zasvätené osoby a akýmkoľvek spôsobom manifestovať to, že patríte Kristovi, skrytému pokladu, kvôli ktorému ste opustili všetko. (…) Cirkev potrebuje vaše svedectvo, potrebuje zasvätený život, ktorý sa s odvahou a tvorivosťou postaví zoči-voči výzvam našej doby.“

Veľkou výzvou, ktorá pred nami na počiatku iba nedávno začatého nového tisícročia leží, je práve toto: „Urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva.“ Nesmierne dôležitou úlohou novej evanjelizácie, ktorá je zverená zasvätenému životu, je svedčiť o spoločenstve, ktoré je „znamením pre svet, príťažlivou silou, ktorá vedie k viere v Krista,“ a je prežívané „najmä v ich vnútri, potom aj v cirkevnom spoločenstve a mimo neho; majú ju šíriť nadväzovaním alebo stále novým začínaním dialógu lásky so svetom, zvlášť tam, kde je plný etnických konfliktov alebo kde šalie smrtonosné násilie“. Viac ako naše diela, domy a štruktúry potrebuje Cirkev našu prítomnosť, náš zasvätený život, radikálnosť v nasledovaní Krista.

3. Verím v zasvätený život, ktorý je dôveryhodný (Oľga, členka sekulárneho inštitútu)

V každom živote je prítomný Život. Jeho prejavy závisia od našej disponovanosti a Božej vôle. Preto aj zasvätený život (v mojom prípade sekulárne zasvätenie) sa odohráva vždy v rovine otvorenosti životu ako takému a Životu, ktorým je Kristus. Či je dôveryhodný? Neviem sama posúdiť. Chcem, aby taký bol, a verím, že Boh môže dať môjmu životu túto pečať. Sekulárne zasvätení o svojom povolaní nehovoria. Cirkev ich posiela tak ako všetkých ostatných pokrstených, aby vydávali svedectvo Životu. Pri spolupráci s mladým kňazom, s ktorým sme tvorili dobrý tandem, ma okolnosti prinútili povedať mu, že som zasvätená. Jeho odpoveď: „Bože! A ja som si myslel, že konečne jedna normálna kresťanka!“ Sklamanie sa prejavilo aj našich ďalších vzťahoch. Uvedomila som si, že dôveryhodnosť nie je cieľ. Cieľom je autentickosť. Žiť svoj zasvätený život opravdivo a naplno, bez ohľadu na to, ako sme vnímaní a hodnotení. Iste, že sme zodpovední za vydávané svedectvo, ale kto sa veľmi snaží vydávať svedectvo, tak sa môže zamotať do seba, lebo je stále v strehu, aby bol dôveryhodný. Žiť s Kristom medzi ľuďmi a pre ľudí. Objavovať v nich krásu Otcovho obrazu. Znášať spolu s nimi ich neistoty a žiale. Nemať na všetko pripravené lacné náboženské odpovede, ale spolu s nimi zápasiť o kúsok pravdy. Zasvätený život žiada odo mňa byť normálnou kresťankou, ktorá si je vedomá svojich obmedzení  i obmedzení všetkého stvoreného i svojich predstáv o zasvätenom živote. Kresťankou, ktorá túži a verí, že v nej napriek všetkému žije Boh, že môže obnoviť tvárnosť našej zeme a dokonca aj tvárnosť našej Cirkvi. A že si pri tom všetkom môže poslúžiť aj mnou. Teda verím v zasvätený život, lebo verím v Život.

4. Verím v zasvätený život, ktorý má odvahu začať evanjelizáciu od seba (Michal Zamkovský)

Práve som sa vrátil z duchovných cvičení pre kňazov, kde sme pár dní počúvali P. Raniera Cantalamessu, a upevnil som sa v tom, ako je potrebná nová evanjelizácia v tomto „postkresťanskom“ svete. Viac ako stodvadsať kňazov sme s úžasom sledovali, ako tento staručký kapucín stále s nadšením a ľahučko hovorí o svojom vzťahu k Ježišovi, lebo s ním denne žije. Možno keby nám niekto iný povedal takú jednoduchú vetu: „Kňazi, Boh vás miluje!“, považovali by sme to aj za malú provokáciu. Ale tu som vnímal, ako sa jeho slová dotýkajú nášho srdca. Bolo krásne vidieť, ako sa postupne dvíha nádej a radosť z kňazstva pri jeho slovách. To preto, že on týmto slovám verí a hovorí ako Kristov svedok. Keď komentoval 24. žalm s výzvou: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy,“ povedal, že „možno u nás je potrebné otvoriť brány, aby Ježiš mohol vyjsť k ľuďom, aby nezostal uzavretý niekde v zákutí nášho srdca. Dovoľte mu preniknúť celý váš život, lebo život s Ježišom je naplnený radosťou, nádejou a odvahou hlásať evanjelium“.

A o to vlastne ide, aby som vyšiel s odvahou hlásať radostnú zvesť o zmŕtvychvstalom Kristovi, lebo práve toto ľudia aj dnes najviac potrebujú. Uvedomujem si to na misiách, lebo nemám utrápeným a beznádejným ľuďom iné čo ponúknuť, ako stretnutie so živým Kristom. Znovu a znovu potrebujem uveriť, že toto je viac ako všetky sociálne či psychologické riešenia. Ešte viac som si uvedomil, že potrebujem sa stretávať s Ježišom v evanjeliu, vo sviatostiach a pri stretnutí s ľuďmi. Aby tomu tak bolo, chcem ešte viac času venovať adorácii a kontemplácii, čiže prebývaniu s Ježišom. Môže sa zdať, že to je strata času, keď sú dnes také naliehavé pastoračné potreby. No P. Raniero použil príklad požiarnikov, ktorým je nahlásený požiar. Oni hneď vyrazia do terénu a rozbehnú sa hasiť, ale zistia, že nemajú ani kvapku vody. Tak môže vyzerať moja aktivita v evanjelizácii, ak nebudem čerpať živú vodu z prameňa, ktorým je Kristus. Evanjelizácia, ktorá vychádza z prebývania s Kristom – to je znovu moje odvážne rozhodnutie. Vlastne ani nemám inú možnosť, lebo „beda by mi bolo, keby som nehlásal evanjelium“.

5. Verím v zasvätený život, ktorý je oázou stretnutí (I. O. Haburajová)

„Sestrička, pri vás je mi tak dobre!“ povzdychlo si mladé dievča, ktoré po takmer dvojhodinovej návšteve len veľmi nerado opúšťalo milú a priateľskú rehoľnú sestru, aby sa znova vrátilo do svojej reality. Po chvíľke malého „osvieženia“ v rozhovore s touto milou sestrou, znova do reality svojej rodiny, z ktorej by najradšej ušlo, ak by to bolo možné. Prečo je nám pri niekom tak dobre? Prečo stretnutie s niekým nás tak povzbudí, „nakopne“ či osvieži? Prečo sa s niekým stretnem tak rád a stretnutie s ním priam vyhľadávam?

Prečo uprostred nehostinnej púšte iba určité malé územie oplýva krásou zelene a životom? Tajomstvom je prítomnosť prameňa. Oáza je miestom, v ktorého strede vyviera prameň. Svoju krásu má vďaka prameňu. A každý, kto tam vstúpi, si môže načrieť z jeho osviežujúcej vody.

Niekedy sa nás zasvätených ľudia opýtajú: „Ako to robíš, že z teba vyžaruje taký pokoj? Veď aj ty máš nejaké starosti a problémy…“ Tajomstvom je práve prítomnosť PRAMEŇA uprostred srdca zasvätenej osoby. Ona ho dala do centra svojho života a on jej zas dáva ten skutočný život, pokoj, radosť a sviežosť i uprostred problémov. A práve preto každý, kto sa k nemu priblíži, zažije stretnutie, ktoré je osviežením. Osviežením preto, že sa dotkne prítomnosti Prameňa – prítomnosti Boha. Nie ja ako zasvätená osoba som tým, kto priťahuje iných, ale Boh vo mne. Vo mne sa s ním môžu iní stretnúť. Ak postavím ten božský Prameň do centra svojho života, moje srdce sa stane oázou, kde iní stretnú Boha.

A potom tak, ako oáza zjednotí ľudí, ktorí sa v nej náhodou stretnú; a tí, ktorí sa nikdy predtým nevideli, sa odrazu na seba radi srdečne usmejú a poslúžia si možno len podaním pohára, tak opravdivo zasvätený život zjednocuje ľudí, ktorí by si na základe vonkajšej sympatie možno nikdy nevybrali vzájomné priateľstvo. Spája ich však Prameň – Boh.

Preto verím v zasvätený život, ktorý je naozaj oázou stretnutí. Stretnutí ľudí s Bohom i medzi sebou navzájom.

6. Verím v zasvätený život, ktorý je otvorený pre nové areopágy ľudstva (Františka Čačková)

Zasvätený život je plne evanjeliový a evanjelizačný. Synoda o novej evanjelizácii pozvala rehoľníkov, aby vykročili smerom k novým misijným areopágom. Sú to miesta, kde sa premelie „kopec“ ľudí, ktorí hľadajú, a nie vždy tam aj nájdu, čo hľadajú a čo im v živote chýba. Preto zasvätení prichádzajú medzi nich. Na sídliská, do rómskych osád, medzi inteligenciu, tam, kde sú mladí (fyzicky či virtuálne). Doslova rozhadzujú siete na sociálnych sieťach a lovia ľudí pre Krista. Prinášajú Ježiša všade tam, kde ľudia tejto doby „stavajú oltáre svojmu neznámemu bohu“. Pred niekoľkými rokmi to vystihol aj pápež Benedikt XVI.: „Najdrahší mladí, cíťte sa zodpovední za to, aby ste do kultúry tohto nového komunikačného a informačného prostredia uvádzali hodnoty, na ktorých spočíva váš život!“ (Posolstvo k 43. svetovému dňu masmédií, 2009).

Verím, že zasvätený život už len dáva do fyzickej podoby zasväteného človeka a do jeho skutkov, slov a myšlienok svedectvo života mnohých verných Kristovi a jeho Cirkvi. Má každému čo povedať, pretože zdrojom, kde čerpá, je sám Ježiš Kristus. Svojím životom píše a hovorí o tom, ako sa býva v dome Otca, a pozýva späť domov tých, čo sa vydali na vandrovku po svete.

Tak ako samotný spôsob zasväteného života pre zasvätenú osobu nie je cieľom, ale prostriedkom, aj internet je len interaktívnym pozvaním – využíva spôsoby a formy, ktoré ponúka tento svet, aby človeku priniesol to, čo ponúka Boh. Žiada odpoveď. Prijatie či odmietnutie, ale vždy žiada nejakú odpoveď. Vždy si môžeš vybrať. Zasvätený život hovorí, že si vybral Ježiša. On je Cesta, Pravda a Život. Aj preto verím v zasvätený život. Lebo nie je len „zasvätený“, ale aj „život“.

7. Verím v zasvätený život, ktorý je službou (Ernest Valovič)

Zasvätený život chápem ako službu blížnym, pričom sa darujem Bohu. S dôverou v Boha prežívam svoje povolanie. Božiemu volaniu treba dôverovať, vnímať ho, uvažovať nad ním, radiť sa a znovu dôverovať. Zasvätenie sa dá žiť vtedy, keď mu predchádza odovzdanie sa. Denne prežívam, že život je dar a že som povolaný ku vzťahu, k zdieľaniu sa v spoločenstve. Moje povolanie vychádza z horlivosti pre apoštolát a snahy svojím životom vydávať svedectvo zasväteného života, najmä mladým, ktorým sa stále venujem. Cítim, že vekom horlivosť ochabuje, preto sa snažím stále meniť, najmä v niektorých postojoch i maličkostiach.

8. Verím v zasvätený život, ktorý aj dnes verí (Vierka, členka sekulárneho inštitútu)

Vedela som, že sa niečo v mojom živote zmení. Nevedela som čo ani ako sa to stane. Najprv ma do spoločenstva „vtiahli“ iní. Potom sa ukázalo, že je to moje miesto – môj nový domov. Boh si použil na to aj slová iných v časoch pochybností: „Ty mi tu pasuješ.“ A potom mi veta z textov zakladateľa: „Boh nechce odo mňa nič, Boh chce mňa“ otvorila oči, o čom je život s ním. A zas iná výzva počas formácie – vlastniť seba v darovaní seba Ježišovi a blížnym –hovorí o mojom poslaní vo svete. Mojím verným spoločníkom v každom dni, vychovávateľom, sprievodcom, silou, najistejšou útechou je Božie Slovo. On, Ježiš Kristus, je Spasiteľom, nie ja. Dáva mi silu prejsť prekážku a nechať ju ďaleko za sebou a nemyslieť na ňu. Učí ma neničiť samu seba. Jeho darom je pokoj srdca, vnútorná radosť aj napriek vonkajším okolnostiam. Idem dopredu, do nového dňa, do Božej náruče… so spoločníčkou, Máriou, Nepoškvrnenou, Matkou Cirkvi a so svojimi sestrami, ktoré v úprimnej snahe kráčajú za tým istým cieľom. Veď na svojej ceste sme stretli Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, odovzdali sme mu svoj život a on nám dal nástroje, aby sme boli úspešné – sviatosti, ktoré nás posilňujú v slabosti.

Dodnes mi v srdci znejú slová z textu vstupu do Inštitútu: „Naučte ma, prosím, nasledovať Krista ukrižovaného.“ A tak kráčam vo viere za ním, prijímajúc udalosti dňa, svoje slabosti, zakopnutia, pády… a opäť mu dovolím, aby ma zodvihol.

9. Verím v zasvätený život, ktorý je znamením nádeje (Justína Kostúrová)

Raz ma môj dvanásťročný synovec prekvapil otázkou: „Na čo sú dobré sestry“? Musím sa priznať, že ma jeho otázka v prvom momente zaskočila, ale tiež vyprovokovala k zamysleniu sa aj nad svojím poslaním v kontexte služby človeku s problémami a výzvami dneška.

Žijeme v dobe, ktorá je poznačená mnohými krízami: ekologickou krízou, krízou rodiny a morálnych hodnôt, ekonomickou krízou, náboženským fundamentalizmom, terorizmom a pod. Aj rehoľný život prechádza svojou krízou, a to nielen na Západe. Práve v tejto situácii sme my rehoľníci zvlášť povolaní, aby sme sa cez prežívanie svojich sľubov a cez svoje poslanie stávali znamením nádeje pre tento svet.

Timothy Radcliffe, bývalý magister rehole dominikánov, v jednom svojom príhovore hovorí: „Keď som bol provinciálom Anglickej provincie, navštívil som istý kontemplatívny kláštor, ktorý postupne končil svoju činnosť. Žili tam už len štyri sestry a tri z nich boli staršie. Jedna sestra mi povedala: „Timothy, však Boh nedopustí, aby náš kláštor zanikol?“ Spolubrat, ktorý stál pri mne, zareagoval: „Veď nechal umrieť aj vlastného Syna, vari to nie je pravda?“

Keď čelíme krízam, ktoré sa nás osobne dotýkajú, žijeme v nádeji, že v konečnom dôsledku smrť nie je posledné slovo nášho Boha. Musíme totiž pamätať, že ak zrno odumrie, prinesie úrodu a takéto umieranie je darovaním nového života, novej nádeje pre svet.

Pre nás zasvätené ženy je zvlášť dôležité, aby sme svoj život prežívali v neustálom sebadarovaní sa pre druhých. Ak dokážeme vyjsť zo seba, zo svojich komunít a naplno žiť svoje poslanie, stávame sa živým znamením nádeje a nekonečnej Božej lásky pre tento svet.

10. Zasvätený život, ktorý žije lásku (Juraj Pigula)

Nedávno som viezol v aute jednu moju známu, mamičku s chorým dieťaťom, a spontánne prišiel rozhovor na témy o Bohu, duchovnom živote, o zasvätených. Jedna z otázok znela asi takto: „Ako to, že mnohí rehoľníci a kňazi, ktorých poznám, vyžarujú vnútorný pokoj? Kde na to chodia? Je to modlitbou či kláštorom?“ Moja známa pracuje ako zdravotná sestra na onkológii a začala postupne menovať rôzne príklady. Prvá zmienka bola o rehoľnej sestre, ktorá prijímala aj tie najťažšie správy o jej zdravotnom stave s nevídaným pokojom. Už jej príchod na oddelenie bol pre celý personál v dennom zmätku niečím skutočne Božím. Pridala hneď ďalšiu zmienku o jednom rehoľníkovi, ktorý zosobňoval pokoj. „Keď vstúpil do miestnosti, zdalo sa, že pokoj vstúpil s ním. Čím to teda bude?”

Nič mi nejako na um neprichádzalo. Len také obyčajné, otrepané, jednoduché: Bude to láskou. Jednoducho bude v tom láska. A tak som sa zmohol na akú-takú odpoveď: „Oni cítia, že sú milovaní! Uverili tak mocne v Božiu lásku, že táto istota je ich pokoj!“

A tak si tu opakujem pre seba slová svätého Pavla: „Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). To je moje malé vyznanie viery v lásku, ktorá ma predišla, ktorej som uveril, ktorú chcem rozdávať.