Zápisky z Afriky – Veľká noc (2013)

Do mesta prichádzajú povstalci. Z opatrnosti nejdeme do školy ako zvyčajne, lebo by sme museli prejsť cez mestá, ktoré medzitým ostali tiché a bez pohybu, akoby v očakávaní niečoho. Je streda, 27. marca 2013.
(…)
Napoludnie Svätý Otec František žiada mier v Stredoafrickej republike. Aká česť! Svätý Otec na nás myslel pri svojej prvej audiencii. Žiaľ, jeho výzva nie je vypočutá.

Dobre vieme, že povstalci sú v meste, a aby sme trocha umenšili napätie, hovorím kuchárovi, aby pripravil trocha jedla navyše…keby náhodou prišli a mali by hlad. Keď už je tma a práve večeriame, prichádza nejaké auto. Sú to oni. Ponáhľame sa k dverám, snáď aj trocha zvedaví na ich tváre. Samopaly, ktoré majú zavesené na krku nás presviedčajú o tom, že je lepšie počkať s tým pozvaním na večeru. Sú dvaja: jeden je oblečený ako civil a druhý ako vojak. Pýtajú sa, či je u nás všetko v poriadku a či nás niekto neprišiel vyrušovať. Chcel by som odpovedať: „Záleží na tom, čo ste prišli robiť.“ Ale obmedzujem sa len na potvrdenie, že situácia je pokojná. Pýtajú sa ma, či máme naftu. Evidentne neprišli na cestoviny s omáčkou. S ťažkým srdcom odpovedám, že áno a dúfam, že to bude stačiť pre ich vozidlo, určite ukradnuté na nejakej misii, ktorú navštívili predtým. Naliehajú, že potrebujú plnú nádrž nafty (200 litrov!) Nedá sa nič robiť. Je lepšie stratiť 200 litrov nafty než celé auto.
Potom sa pýtajú nočnej stráže, kde máme schované peniaze. Brat odpovedá, aby sa pýtali predstaveného domu, teda dolu podpísaného. Našťastie sa ma na nič nepýtajú.

(…)

Kým im pomáhame načerpať, všimneme si, že vozidlo je naložené zbraňami a muníciou. Nikdy som toho toľko vo svojom živote nevidel. Kým sa plne naložené auto vzďaľovalo, vytryskla mi zo srdca modlitba: „Pane, urob, aby tieto zbrane nikoho nezabili; urob, aby sa táto nafta premenila na olej pokoja; urob, nech sa stane balzamom na rany tohto ľudu…“
Po ich odchode sme zvláštne uvoľnenejší. Modlíme sa kompletórium, zhasíname svetlo a ideme spať. Ale niečo po 22.00 hod počujeme hluk áut pred bránou. V okamihu sme na nohách. Sme rozhodnutí neotvoriť dvere a nereagovať. Čakáme. Autá odchádzajú, ale obávame sa, že sú niekde schovaní. V krátkosti prezriem kostol a ďakujem Pánovi, že sa všetko dobre skončilo. A potom sa snažím zaspať…aj keď pri každom zašuštení sa mi zdá, že nejaký povstalec mi vychádza spod postele.

A je tu Zelený štvrtok. Na radu arcibiskupa anticipujeme obrady o 16.30, aby sa veriaci mohli vrátiť domov pred zotmením (…) Prosíme Pána, aby dal pokoj tejto zemi a aby obrátil srdcia tých, ktorí upadli do šialenstva násilia. Modlitba nám dáva útechu a pomáha nám nájsť trocha zmyslu v tomto zmätku udalostí. A cítime sa tak trocha solidárni s kresťanmi v Sýrii, Nigérii a s ďalšími.

Štvrtok večer a Veľký piatok sú pokojné. Na Bielu sobotu počujeme streľbu a dozvedáme sa o bojoch medzi povstalcami a vojakmi. Táto Svätá sobota je paradoxná a nezabudnuteľná: v deň, keď Kristus spí, človek sa znepokojuje; v deň, keď, ako sa zdá, aj Cirkev mlčí a neodváži sa ani zvoniť na zvony, ľudia sa hádajú a rozliehajú sa strely zbraní.
Poobede sa chystáme sláviť veľkonočnú vigíliu o 16.30. Nech nám to oduševnení liturgisti prepáčia. „Necessitas non habet legem…“
Hádam to nie je len z opatrnosti, že chceme anticipovať obrady vzkriesenia. Je to predovšetkým chuť spievať Vzkriesenému Kristovi a konečne kričať aleluja navzdory tým, ktorí by nám v tom chceli zabrániť. Chvíľu pred začiatkom slávenia sa náhle dozvedáme, že povstalci ukoristili naše druhé auto, aj keď sme ho ukryli na vzdialenej misii u jedného človeka. Bolo to nové auto, ktoré sme získali z príspevkov mnohých darcov. Našťastie povstalci neuškodili tým, u ktorých sme ho ukrývali. Ale aleluja nám takmer zamŕza na perách a necítime odvahu zvoniť zvonmi. Aby som potlačil znechutenie, myslím na tých, ktorí v tejto zemi nikdy auto nemali, ani nebudú mať.
Brat Michael spieva s istotou Exultet v reči sango. Zdá sa to ako výzva – zatiaľ čo svieti slnko – že sme okolo paškálnej sviece a z plného hrdla spievame: „Toto je tá noc, v ktorej Kristus, pretrhnúc reťaze smrti, vstáva z hrobu ako víťaz…“
Páter Carlo má jednoduchú a zanietenú kázeň. V istom momente začne nahlas volať: „Jésus a zingo awe!“ (Ježiš vstal z mŕtvych). Spoločenstvo tlieska, ako keby chcelo zahnať strach, ktorý všetkých obklopuje.
Pozorujem našich veriacich: sú tu mladí aj deti. Prví sú príliš zvyknutí na násilie a slovo demokracia čítali len v školských učebniciach; tí druhí sú príliš zvyknutí na strach…Aká budúcnosť ich čaká? Je ťažké dať odpoveď. Som rád, že som tu, že som kresťan, karmelitán, že sa modlím s týmito mojimi spolubratmi, že som kňazom pre tento ľud…
Myšlienka na odchod ma ani nenapadne. Ale nemyslite si, že sme hrdinovia! Len sme sa jednoducho našli na jedných z tých „periférií sveta“, ako hovorí Svätý Otec František: utiecť by neznamenalo len zbabelosť, ale aj stratu príležitosti pre život podľa evanjelia.

Situácia sa síce pomaly normalizuje, avšak ostáva stále veľmi neistá. Krajina je ako chorý, ktorý potreboval lieky a namiesto toho dostal bitku.
Ktovie, či niektorí z tých mladých, ktorým pomáhame študovať vďaka vašej štedrosti, budú môcť raz slúžiť svojej vlasti kompetentne a nezištne.

Ešte raz ďakujem za vaše modlitby, za vaše priateľstvo a podporu, ktorými ste nás v týchto ťažkých dňoch sprevádzali.

Nech žije Svätý Otec!

Federico Trinchero