Zabíja nás bezbrehý aktivizmus

0 Na slovíčko

Prinášame vám rozhovor s verbistom Jánom Štefancom, bývalým provinciálom a tiež správcom bratislavského Univerzitného pastoračného centra. Preberáme rozhovor vďaka vzájomnej spolupráci s postoj.sk.

rozhovore, ktorý sme s vami robili pred vaším odchodom do Kanady, ste hovorili, že sa necítite ani tak vyčerpaný, ale že skôr sa idete nechať prekvapiť, načerpať. Aký bol váš príchod do Zámoria? 

Naozaj som nebol unavený, napokon, hneď po príchode som sa ocitol v takej realite, že bolo treba istým spôsobom zachraňovať situáciu.

Čo sa stalo? 

Prvé štyri mesiace môjho pobytu v Kanade som strávil v slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda vo Vancouvri. Kňaz, u ktorého som bol na fare, po piatich dňoch od môjho príchodu ochorel tak, že ho museli hospitalizovať. Takže som hneď musel za neho zobrať nielen slovenské, ale aj anglické sväté omše. Do Vancouvru som prišiel s tým, že sa budem zdokonaľovať v angličtine, a takto som mal hneď aj prax. (úsmev)

Ako dlho ste zastupovali spomínaného kňaza?

Zhruba dva mesiace.

Vaším hlavným cieľom v Kanade bol však pobyt v duchovom centre, ktoré sa venuje kňazom a zasväteným osobám. Kde to bolo? 

Na okraji Toronta, na Yonge Street, ktorá má 86 kilometrov a vedie od Ontárijského jazera po jazero Simcoe.

O čo vlastne išlo?

Bol to tzv. holistický program pre kňazov a zasvätených na 14 týždňov. Zastrešuje ho konferencia biskupov Kanady.

Holistický?

To znamená, že sa dotýkal všetkých zložiek osobnosti. Bolo teda postarané o vašu intelektuálnu stránku rovnako ako o psychickú či fyzickú. Takže sme tam mali k dispozícii aj posilňovňu, plaváreň a podobne. Každý mal prideleného duchovného sprievodcu a vyhradené hodiny na duchovné sprevádzanie. Hoci som predtým o tom študoval a sám doprevádzal niektorých ľudí, akoby som tam duchovné sprevádzanie nanovo objavil.

Keď je totiž človek zahltený povinnosťami, tak mu môže veľa vecí uniknúť. V Kanade som si ešte viac uvedomil, aké je to dôležité, lebo takýto človek vás privedie k veciam, ktoré sú vo vás, ale možno s nimi nepracujete, nerozvíjate ich. Aj v päťdesiatke má človek čo zlepšovať.

Čo vás tam najviac oslovilo?

Kompetentnosť ľudí. Pri každej jednej oblasti ste sa stretli s veľmi kompetentnými ľuďmi, či už to bol dietetológ, psychológ alebo aj spomínaný duchovným sprievodca. Vždy ste cítili, že sa vo svojom obore vyzná a je kompetentný.

Ktorú časť programu ste vy najviac potrebovali?

Bolo to vskutku vyvážené. Odkryl som dokonca určité talenty, ktoré som nerozvíjal.

Čo také? 

Bola tam možnosť ísť do modelárskej dielne a robiť z hliny veci. Vravím si, vyskúšam to a prekvapivo sa mi tam darilo. Bol to dobrý relax. Uvedomil som si, že v rámci môjho predchádzajúceho pôsobenia som podceňoval túto zložku — išiel som z jednej aktvity do druhej a tým, že boli navzájom rôzne, som nevnímal zvlášť potrebu relaxu. Vyhradiť si čas na oddych. V kanadskom prostredí som pochopil, že bez toho je to nemožné, že inak sa stres len znásobuje a tlak stúpa.

Koľko ľudí bolo v duchovnom centre?

Počas môjho pobytu nás bolo 22 ľudí, pritom z Európy len ja, jeden Rumun a dvaja Íri. Ďalší pochádzali z Austrálie, USA, Kolumbie a podobne.

Našli ste si tam kamarátov? 

Dobre som si rozumel s istým Kanaďanom ukrajinského pôvodu. Hovoril rusnácky, tak som sa popri angličtine učil aj rusnácky (úsmev). Tiež som sa skamarátil s jednou staršou rehoľnou sestrou z USA. Boli tam rôzni zasvätení, z rôznych mužských aj ženských rádov a tiež diecézni kňazi.

Boli tam ľudia so silnými príbehmi?

Iste, niektorí pôsobili v minulosti na čele veľkých rehoľných spoločností. Zdieľali sme medzi sebou veľa skúseností a príbehov, ale za istej diskrétnosti, takže by som nechcel ísť do konkrétností.

Robili by ste po skúsenosti z Kanady niečo inak, napríklad pri riadení bratislavského UPeCe?

Čo sa týka spravovania diela, akým je napríklad UPeCe, nemal by som nejaké veľké zlepšovacie návrhy, lebo sme sa riadili štatútom, ktorý promulgoval ešte zakladateľ, páter Milan Bubák. UPeCe  má svoje jasné poslanie — pomôcť mladým vysokoškolákom rozvíjať sa po duchovnej, odobornej, kultúrnej aj spoločenskej stránke. V tomto smere teda nemám pochybnosti, že by bolo treba nejakú reformu.

Skôr som pochopil inú vec a síce, že človek v líderskej pozícii nemôže svoju prácu vykonávať dobre bez náležitého oddychu, aby sa staral aj o seba samého. Lebo to, čo nás zabíja, je bezbrehý aktivizmus.

Čo tým myslíte?

Hovorím o aktivizme, ktorý chce zachrániť veľa vecí, ale faktom je, že človek sa pritom sám vyčerpá — ak nemyslí na to, že aj on sám potrebuje čerpať.

Skúsme konkrétne návrhy.

Napríklad pre ľudí, čo fungujú v Cirkvi, je nezanedbateľná mentalita voľného dňa. Ak je kňaz vo farnosti prítomný sedem dní v týždni, tak je logické, že je po čase vyhorený. Potrebuje oddych, najlepšie taký, že odíde z daného miesta. Nestačí zostať zatvorený na fare a popri vyzváňajúcich telefónoch pozerať film či športový zápas. Ideálny oddych by mala byť zmysluplná činnosť, taká, ktorá je aj životodarná, kde načerpá. Pre niekoho to môže byť príroda, pre iného plaváreň či spoločenstvo kamarátov, ale malo by to byť na pravidelnej báze.

Prečo mnohým robí problém takto oddychovať?

Ťažko povedať. Objavuje sa to aj v laickom svete, napríklad vo svete manažérov. Sú v tom istom nebezpečenstve. Keď sme sa bavili o príbehoch z Kanady, tak boli aj o tom, že ľudia vyhoreli vo svojom povolaní, lebo sa do neho príliš vložili.

Späť ale k otázke, neviem, prečo sme takto nastavení. Myslím si, že mladšie generácie s tým nebudú mať až taký problém, no moja a staršia generácia nebola naučená, že si dovolím napríklad jeden deň v týždni oddychovať. Vždy bolo treba niečo robiť, raz spovedať, potom učiť náboženstvo, ísť za chorými, popri tom každý deň svätá omša. Jeden deň voľna? Nepredstaviteľné. No tempo súčasnej doby si to vyžaduje.

Dali vám v Kanade aj nejaké konkrétne odporúčania?

K niečomu prevratnému človek nepríde, len si uvedomí niektoré dôležité veci. Napríklad význam zdravej žtivotosprávy, pravidelného rytmu modlitby a celkovo rovnováhy medzi prácou, štúdiom, oddychom.

Ako ste vnímali charakter kresťanstva v Kanade? 

Oslovilo ma, že kanadská cirkev je veľmi dobre zorganizovaná. Cítil som silu, ktorá pramenila v tom, že všetko malo svoj poriadok. Takisto kompetentnosť. Zoberme si takú farnosť, v rámci ktorej existuje charita, škola, program prípravy na prijatie sviatostí. Každá z týchto oblastí má svojho zodpovedného človeka, laika. Pričom ak treba, dostane na svoju úlohu kurz.

Samozrejme, všetko závisí od financií, nedá sa pracovať za “pánbohzaplať”. Každý má svoj plat — od organistu až po farskú pracovníčku. Veľa sa robí aj dobrovoľnícky, ale aj vtedy má činnosť niekto na starosti, kto za ňu zodpovedá a ten býva finančne odmeňovaný.

V tejto oblasti vnímam možno rozdiel, že v našej cirkvi nevieme niekedy ľudí doceniť, zaplatiť a to má potom dopad na kvalitu.

Aký ste mali dojem z hodnotového nastavenia veriacich? Sú liberálnejší ako slovenskí?

Ťažko sa mi k tomu vyjadruje kompelxne, lebo som nemal veľa priestoru ísť s laikmi do týchto tém. Stretol som sa však s dvojicou laikov — zdravotníckych pracovníkov, ktorí mali výhrady voči prípadnej liberalizácii eutanázie. Aj preto si myslím, že plošne povedať, že kanadskí veriaci sú liberálni, by bolo veľmi povrchné. Dojem “liberálnosti” môže trochu vytvárať fakt, že diskutujú o veciach, chcú ísť v témach hlbšie.

Svoje takisto zohrávajú kultúrne rozdiely. Na rozdiel od Američanov mi prišli Kanaďania o čosi chladnejší. Zažil som tiež jednu zvláštnosť. Pri jednej svätej omši kňaz vyzval na znak pokoja, no všetci si len kývali, takmer nikto si nepodal ruku.

Prečo? 

Dôvodom bolo, že ešte niekedy v 90. rokoch, keď bola v krajine hrozba sarsu, dala biskupská konferencia pokyn, že si veriaci nemusia podávať ruky. Doteraz to nikto nezrušil, takže dodnes tak žijú. No vravím, je to trochu iná kultúra.

Kde je podľa vás kvalitnejšie prežívané kresťanstvo? U nás alebo tam? 

Bol to pomerne krátky čas na takéto odvážne zhodnotenie, ale každopádne nemám pocit, že by sme boli lepší. V niečom nám môžu byť Kanaďania dokonca vzorom. Keď totiž príde kanadská rodina v nedeľu do kostola, tak príde kompletne — otec, matka, deti.

Na Slovensku často vidíme v kostole matku, prípadne deti, ak ich nenechajú spať, ale otec sa mnohokrát nezúčastňuje.

Lepšie mi vychádzajú Kanaďania aj v oblasti zaangažovanosti do miestneho farského spoločenstva. Toto je pre Slovákov veľká výzva, lebo v tomto smere sme v plienkach. Nemáme poňatia o tom, čo znamená byť zaangažovaný do farnosti. Zväčša ide o nárazové aktivity, na ktorých sme schopní sa zúčastniť, ale keď ide o systematickú zaangažovanosť, tak zaostávame.

V Kanade kňaz, líder farnosti, vie, s kým môže rátať, na koho sa môže spoľahnúť. Napríklad rozvážanie jedla starým ľuďom si vezme na starosti istá skupina a tá sa tomu venuje a vie motivovať aj ďalšie. Alebo návštevy v hospicoch či domovoch pre seniorov.

Čím to môže byť, že vzťah k farskej komunite je silnejší? 

Myslím, že je to otázka celkovej kresťanskej formácie, už od základnej školy. Je to línia, ktorá sa tiahne od malička, cez aktívny život až po dôchodcovský vek, keď máme času viac.

Nechcem však veci idealizovať, aj tam sú ťažkosti. Veľa tiež závisí od toho, aký život majú aktívni farníci, či žijú v pokoji, alebo v strese, napríklad z finančných dôvodov.

Farnosti boli mladé či skôr prestarnuté?

Nemal som dojem, že by šlo o extra mladé komunity, aspoň cez týždeň, ale zase na nedeľné omše sa napĺňal kostol všetkými vekovými kategóriami. Podobne ako u nás.

Žili ste medzi našimi krajanmi. Aká to bola skúsenosť? 

Nie je to také ružové, ako si možno niektorí predstavujú v tom zmysle, že si ľahko udržíme slovenskú kultúru.

Keď sa totiž človek presťahuje do inej krajiny a nepochopí, že sa má integrovať, tak bude stále nešťastný. Pretože mu stále bude chýbať naša kuchyňa, rodina, prosto domovina.

Ďalší problém, ktorý som si uvedomil v Kanade, je konzumizmus. Ničí neskutočne veľa vecí. Ľudia tam majú bežne dve práce. Ide o veľmi drahú krajinu, na vlastnej koži som pochopil, prečo sa bežní ľudia stravujú vo fastfoodoch.

Takže ak sa k nostalgii za domovom pridá namáhavá práca, naháňanie sa pre živobitie, tak je život v takejto cudzine ozaj zložitý.

Čo bude však ďalej s tým vaším životom? Vrátili ste sa späť na Slovensko, pôsobíte v Nitre. Čomu sa venujete?

Mojím poslaním je pracovať v exercičnom dome, v centre spirituality verbistov, kde by som veľmi rád robil programy najmä pre laikov s cieľom napomáhať ich ľudskému a duchovnému rastu.

Čo si pod tým predstaviť?

Plánujem organizovať kurzy, napríklad o komunikácii, riešení konfliktov, ďalej kurzy prípravy na manželstvo pre snúbencov. Samozrejme, taktiež duchovné obnovy a cvičenia, ktoré budú mať konkrétne témy, napríklad o modlitbe, základoch duchovného života, podmienkach duchovného rastu, na biblické témy, pre singlov…

Jedným z mojich snov je spolupodieľať sa na príprave dobrovoľníkov, ktorí budú užitoční napríklad v pastoračných centrách — univerzitných aj farských.

Budete ich školiť v Nitre?

Rád by som sa zapojil do programu a spolupracoval na takom, ktorý by pomáhal pripravovať ľudí na dobrovoľníctvo základnými kurzami v zmysle, čo znamená využívať plodne svoj voľný čas ako dobrovoľník a podobne.

Takže dobre tomu chápeme, že niečo podobné, ako sa vám dostalo v Kanade, chcete teraz ponúkať u nás?

V podstate áno. (úsmev)

https://svetkrestanstva.postoj.sk/29569/zabija-nas-bezbrehy-aktivizmus

autori rozhovoru: Pavol Rábara a Adam Tkáč

Foto: Pavol Rábara, archív zz.