Z malomocného nemý! (Mk 1, 40 – 45)
Pred dvoma týždňami v piatok večer som spolu s jedným spolubratom viezol irackú rodinu, ktorá u nás bývala, do ich nového domčeka. Došli sme, vyložili veci z áut, nachystali veci tak, aby mohli ich štyri deti vojsť dnu – predtým totiž nevideli, ako im rodičia prerobili dom, a malo to byť veľké prekvapenie. A ako to už v tej dnešnej dobe býva, rýchlo sme si nachystali mobily, že budeme fotiť. Potom sme požehnali ich nový domov a na záver si spolu urobili „selfie“ – veď treba mať pamiatku.
Cestou k autu som si hovoril, že by asi bolo dobré dať ju hneď na FB, lebo bolo už neskoro a pokiaľ by sme došli do Nitry, priatelia by už neboli pripojení. Asi by aj spali. To, že by spali, to by mi nevadilo. Ale to, že by nevideli moje fotky, mi už vadilo trochu viac. Nik neuvidí, čo sme dnes večer zažili. Nepriaznivé okolnosti urobili svoje – vonku bola zima a v aute, kde bolo teplo, zase čakal netrpezlivý spolubrat. Povedal som si: OK, tak až v Nitre.
Cestou som premýšľal, že viac ako na FB by som sa mal po príchode pripojiť na Toho, ktorému táto naša rodina – Maryam a Yasir – vďačia za nový život, i keď v cudzej krajine. Pripojiť sa na Toho, ktorý i mne dal možnosť spoznať túto rodinu a čosi snáď i pre nich urobiť. Na Toho, ktorý ma v priebehu pol hodiny opäť upozornil (ako už mnohokrát predtým), že sú dôležitejšie veci ako status na FB. Pripojiť sa na Toho, ktorý je na počiatku i konci všetkého dobrého – lebo je Alfou i Omegou môjho života. (porov. Zjv 21, 6)
A viete, čo som urobil, keď som sa vrátil? No predsa, i napriek nočnej hodine, som si urobil kávu, pustil hudbu a začal čítať knihu.
Prečo toto píšem?
Aj v dnešnom evanjeliu Ježiš – Ten, ktorý dáva „nový život“ malomocnému, posiela ho do „domu otca“ – ku kňazovi, aby priniesol obetu. Ten, ktorý prišiel ohlasovať, hovorí: Nikomu nič nehovor – povedz to zatiaľ len Otcovi. Lebo to je dôležité. A čo urobil malomocný? Marek píše, že Ježišove prosby ostali nevypočuté. Malomocný nešiel do „domu Otca“. Nekľakol na kolená pred Otcom. Nehovoril slová vďačnosti a modlitby Otcovi. Síce nemal v ruke mobil, ale predsa „začal všade hovoriť a rozchyrovať“ a tak sa všetci všetko dozvedeli. Len „Ten“ najdôležitejší nepočul nič. Nepočul slovo vďaky.
Malomocný bol vyliečený z jednej choroby, ale vzal na seba inú – ostal nemý! I ja som niekedy takto nemý. I ja niekedy prijmem uzdravenie a potom, potom upadnem do druhej choroby – nemoty. Myslím, že i my rehoľníci, hoci tak často hovoríme o modlitbe, o zotrvávaní v Božej prítomnosti, vo chvíľach, keď máme volať (porov. Iz 40, 6), ostaneme nemí. A tak Boh nám jasne hovorí: „Hlasne volaj a plesaj…“ (porov. Zach 2, 10)
Tomáš Gerboc SVD (Spoločnosť Božieho Slova)