Vzťah medzi zasväteným životom a milosrdenstvom (II.)

0 Kronika

Spiritualita, ktorá nedáva do stredu Božiu nežnosť, nie je kresťanskou spiritualitou.

(pokračovanie článku od Amadea Cenciniho)

 

2. Vzostupný pohyb: milosrdná tvár Otca

Ďalší základný dynamizmus zasväteného života, ktorý úplne dopĺňa zostupujúci pohyb, ktorý sme videli, je vzostupný dynamizmus. Ak prvým pohybom zasvätený život vyjadrí milosrdnú dobrotivosť Boha Otca, týmto druhým poukazuje na prianie, ktoré je hlboko zakorenené v ľudskom srdci: vidieť tvár Večného Milosrdného. To je jediné skutočné prianie, ktoré je prítomné v každom žijúcom (aj v tom, kto o tom nevie) a zároveň je prameňom každej spirituality. Ak vďaka zostupujúcemu dynamizmu zasvätený život dal život nádhernému servitium caritatis, vzostupným dynamizmom sa stáva magistra spiritualitatis s toľkými školami spirituality, koľko je chariziem (bez toho, aby sme počítali iba tie, ktoré považujeme za klasické, ako benediktínska, dominikánska, františkánska…), pričom každá je schopná načrtnúť črtu milosrdnej tváre Otca a vytýčiť cestu svätosti. To je obrovské bohatstvo, ktoré sa určite nesmie stratiť. Avšak za presných podmienok.

 

Spiritualita milosrdenstva

Ak milosrdenstvo nie je jednoducho len Boží atribút, ale meno a prirodzenosť Boha, jeho podpis, potom musí akákoľvek spiritualita prispieť k jej odhaleniu ako duchovnosti milosrdenstva. Ak by nejaká spiritualita nedala do stredu Božiu nežnosť, ktorá nachádza svoju radosť nielen v odpustení, ale aj v zdieľaní života, jeho života, pre naše šťastie, nie je kresťanskou spiritualitou. Každá charizma má odlišný spôsob vyjadrenia milosrdného srdca Večného, a práve týmito vyjadreniami je predstavené, tlmočené a predovšetkým žité.

Možno by sme mali znova preskúmať teológiu charizmy alebo spôsob, ako ju načrtnúť, aby sme ju urobili viac podstatnou a evanjeliovou, čiže zjavovateľkou Božieho srdca, dobrej zvesti, ktorá sa obracia zvlášť na chudobných a hriešnikov a je nádejou pre najvzdialenejších. Lebo sme poslaní predovšetkým pre nich; nik nás tak ako oni nemôže žiadať o „preloženie“ našich chariziem do evanjelia milosrdenstva. Pretože žiadna iná vrstva by väčšmi nevyzdvihla úžasnú správu evanjeliového posolstva milosrdenstva, ktoré je také škandalózne, lebo presahuje ľudské zásluhy! Koľko treba meditovať nad pozvaním pápeža Františka, aby sa išlo k perifériám Cirkvi a sveta, ak je pravda, že väčšina našich aktivít sa obracia na blízkych a tých, ktorí už tvoria časť stáda, tých deväťdesiatdeväť oviec, ktoré veria, že sú zachránené, ale ktoré osobitne necítia potrebu zakusovať milosrdenstvo a nežiadajú nás o „tlmočenie“ našej charizmatickej spirituality do evanjelia milosrdenstva.

 

Charizma nepatrí nám

Je dôležité pochopiť niektoré veci. Po prvé: táto činnosť nie je chápaná ako niečo mimoriadne, ako skutok lásky a dobroty, akoby ušľachtilý ústupok z našej strany, ale ako povinnosť, pretože charizma nám je daná presne na to, aby sme sa s ňou delili. Nie je naším vlastníctvom. Druhé podčiarknutie: charizmatická spiritualita nie je niečo iba modlitbové, alebo iba duchovné, teoretické a abstraktné, ale je viazaná na život, niečo veľmi praktické, čo učí žiť a zomierať, milovať a byť milovaný, sláviť radosť a bolesť, sviatok a prácu, samotu a spoločnosť… Ak sa jedná o kresťanskú spiritualitu, vždy je spiritualitou, ktorá sa rodí z istoty veľkej lásky, ktorá nás milovala ešte pred naším zrodením (v tomto zmysle sme „vopred obľúbení“). Alebo skôr, pochádzame z lásky, ktorá chcela, aby sme existovali, z lásky, ktorá presahuje našu spravodlivosť a zásluhy, z milosrdnej lásky, ak milosrdenstvo je láska, ktorá presahuje spravodlivosť.

Náš súčasný svet potrebuje spiritualitu, túto spiritualitu milosrdnej Božej tváre. Spiritualitu, ktorá všetkým a každému pripomína, že na začiatku bolo Milosrdenstvo, bez ktorého by neexistovalo nič z toho, čo existuje, ani my. A pripomína nám nielen to, že sme boli vždy a navždy milovaní, ale vždy sa na nás myslelo milosrdnou mysľou. Boli sme plánovaní inteligenciou plnou milosrdenstva, utvorení milosrdnými rukami a boli sme „programovaní“, aby sme žili ako milosrdné osoby, inými slovami, sme hnetení milosrdenstvom. Hoci sa niekedy zdá, že to, čo prežívame vo svojom vnútri, nám to nepotvrdzuje.

 

Kultúrna asimilácia spirituality

Ak skutočne chceme, aby svet spoznal a prijal náš dar, je potrebné, aby sme ho tlmočili do miestneho jazyka a dialektu, teda že dýchame v ovzduší sekularizmu dobrú zvesť tohto milosrdenstva, aby ho všetci mohli pochopiť. Inými slovami, je potrebné, aby sme poukázali na sociálny a politický dosah (v dobrom zmysle slova) posolstva milosrdenstva, ktoré je obsiahnuté v našich charizmách, aby sme ho oslobodili od prílišného alebo iba duchovného odevu. Ešte stále odievame a často udúšame charizmy jazykom len pre „zasvätených“, nezrozumiteľným pre malých a jednoduchých. Príliš nábožný a moralistický tón ich robí menej použiteľnými pre ľudí stretávajúcich sa s problémami, s konfliktami a niekedy s drámami každodenného života, ktorý je taký chudobný na milosrdenstvo a často neúprosný. Spiritualita milosrdenstva, akou je každá charizmatická spiritualita, má veľa čo povedať súčasnej spoločnosti. No mala by sa stať kultúrou milosrdenstva alebo ju zrodiť ako vitálny a rozhodujúci prvok prosperity a vyrovnanosti každého a všetkých: jednotlivcov, rodiny, priateľských vzťahov, vzťahov medzi štátmi. Bez milosrdenstva nie je život, alebo ten, ktorý žijeme, nie je životom! Preto sa musíme naučiť rozprávať jednoduchými a pochopiteľnými výrazmi, dostupnými pre všetkých, ktoré sú zároveň účinné a imponujúce, okamžite preložiteľné do konkrétneho života. Inak si naša deklarovaná duchovnosť nezaslúži toto meno a my dokazujeme, že sme nič nepochopili. Zrozumiteľné tlmočenie je prvým milosrdenstvom, ktoré treba precvičovať ako skvelý skutok lásky, a nie domýšľavý ústupok.

Je jasné, že sa nejedná o nájdenie presných slov alebo presvedčivých argumentácií. Stačí, aby bol medzi nami niekto, ktorý je osobitne nadaný a talentovaný, schopný nájsť vhodný komunikačný spôsob: za slovami a pred nimi je život a verný súlad milosrdného života, a nie iba zo strany jednotlivca, ale spoločenstva osôb, ktoré spoznali Boha-Milosrdenstvo. A vďaka sprostredkovateľovi sa naučili používať milosrdenstvo voči sebe samým a potom stále viac voči druhým. Akoby milosrdenstvo bolo vzájomným a každodenným darom, najkrajším darom, ktorý si každý deň môžeme dať. Niečím, čo sa v určitej chvíli a postupne stáva životným štýlom, skrytým posolstvom, ktoré je stále jasnejšie, obrazom bratstva, ohlasovaním, ktoré prekračuje vlastné hranice, zdieľaním…, a teda aj slovom, podobenstvom, gestom, znakom čias, tvárou Boha, evanjeliom, novou evanjelizáciou sveta smädnom po milosrdenstve, tvárou nového človeka. Toto je kultúrna asimilácia a asimilácia milosrdenstva. Je úlohou, ktorú treba zväčša uchopiť a predstaviť ako príspevok zasväteného života pre skutočnú novú evanjelizáciu.

 

Inkulturácia spirituality

Tu však vzostupný dynamizmus ani proces tlmočenia našej spirituality nekončí. Ak kultúrna asimilácia funguje, začína ďalší proces, proces inkulturácie. Čiže, ak je druhý schopný pochopiť našu spiritualitu, je schopný ju aj, keď treba, vyjadriť podľa svojej vlastnej kultúry, citlivosti, skúsenosti života… podľa zvláštneho daru Ducha Svätého, ktorý aj on prijal. A teda vyjadrí to novým a nevídaným spôsobom aj pre nás. V tej chvíli sa prevrátia úlohy: my sa stávame evanjelizovanými, iní (laici, zvlášť chudobní a jednoduchí) sa stanú našimi evanjelizátormi (evangelizari a pauperibus). Nami ohlasované milosrdenstvo sa stáva milosrdenstvom, ktoré sa nám vráti aj nepredvídaným spôsobom, ako nečakaný dar. Otvorí nám nový priestor významov,  krásu, ktorú sme nepoznali a ktorá nás teraz obohacuje tým, že nám dáva nevídanú múdrosť o tom, čo sme si mysleli, že už vieme. Ale aj ako novú úlohu, ktorá sa rodí z nasledujúcich očakávaní a otvorení sa horizontom a perspektívam, ktoré prebúdzajú zo strnulosti a vysilenia, z kôrnatenia srdca, ktoré ho robí necitlivým a neschopným jemnosti, ktorú pozná len milosrdenstvo a srdce, ktoré sa v ňom cvičí.

Zo všeobecnejšieho pohľadu sa naše charizmy obnovujú a my v nich objavíme aspekty, ktoré by sme nikdy nemohli objaviť, ak by sme zostali jednoducho pri opakovaní a opakovali si medzi sebou, v našich uzavretých skupinách. To je obvyklý príbeh unavenej a vyblednutej fotokópie našich chariziem.

Je to začiatok charizmatického kruhu, podľa ktorého čím viac sa charizmy vrátia tam, kde sa narodili (Cirkev a svet), a nie sú uzavreté v tesných priestoroch, nielenže prinesú bohaté ovocie, ale sa aj obnovia a prebudia vždy nové črty svojho bohatstva, ktoré prichádza zhora. Práve preto sú naše charizmy „vyvážané“ do iných krajín a existenciálnych a kultúrnych kontextov. Sú tlmočené do iných jazykov a kultúr, konfrontujú sa s tým, kto neverí alebo už viac neverí, na perifériách sveta (aj v tom, v ktorom žijeme alebo je nám blízky). Nielen kvôli zodpovednosti, o ktorej sme hovorili, ale preto, že iba takto zostanú živé a mladé, obohatia sa a obohatia toho, kto ich daruje. Inak sa opakujú alebo zomierajú. A my sa staneme strážcami múzea. Stále menej milosrdnými.

Verím, že toto je novou evanjelizáciou, aspoň čo sa týka nás zasvätených. Som presvedčený, že práve táto vitálna výmena s Cirkvou a svetom, s chudobnými a poslednými nám umožní objaviť a znovuobjaviť dar, ktorý sme dostali ako posolstvo milosrdenstva.

 

Preklad: Jozef Skala
Foto: freepik
-fc-