Vzťah medzi zasväteným životom a milosrdenstvom (I.)

0 Kronika

Keď sa Amadeo Cencini zamýšľa nad vzťahom milosrdenstva a zasväteného života, vyzerá to takto:

Boh nie je milosrdný, on je Milosrdenstvo

Predovšetkým treba objasniť značne rozšírené nedorozumenie: milosrdenstvo nie je len Boží atribút, jeden z mnohých, prídavné meno, ktoré definuje Božiu osobu a jej konanie hlavne v tých okamihoch, keď by to bola akoby výnimočná odpoveď na zlo človeka. Samotný svätý Tomáš Akvinský okrem iného učí, že „najbožskejší“ zo všetkých Božích atribútov – to, čo najviac označuje Božiu skutočnosť – je milosrdenstvo (Summa theologica 1q.21a.3). Prichádza k tvrdeniu, že ospravedlnenie hriešnika je väčším činom ako stvorenie sveta. Toto všetko je také pravdivé, že možno ísť ďalej a povedať: „Nastal čas uvedomiť si, že keď sa prejednáva táto skutočnosť, neostávame iba pri jednom z mnohých Božích atribútov, ale pokúšame sa s úctou priblížiť k jeho samotnému tajomstvu, k jeho hlbokej prirodzenosti. Boh nemiluje, je Láska. Boh nie je milosrdný, je Milosrdenstvo“ (F. Scalia). Alebo ako hovorí M. Canopi: „Milosrdenstvo nie je len slovo v evanjeliu: je samotnou osobou Ježiša Krista; je láskou najnežnejšieho a najsúcitnejšieho Otca, ktorý sa stal človeku blížnym až po prijatie tela, tváre, srdca človeka.“

To, že milosrdenstvo nie je len aspektom Božej lásky, ale jeho samotným bytím, nám odhaľuje a potvrdzuje Sväté písmo počnúc stvorením, ako hovorí svätý Ambróz: „Čítam, že (Boh) stvoril človeka a vtedy si oddýchol, lebo mal bytie, ktorému môže odpustiť hriechy.“ Čiže keď sa Boh rozhodol stvoriť, rozhodol o existencii sveta, ktorý bude vyjadrovať jeho milosrdenstvo ako jeho najhlbšiu identitu, šifru jeho tajomstva.

Mojžišovi, ktorý žiada od Boha jeho meno, najprv odpovie: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3, 14); avšak hneď potom sa označí ako ten, ktorý „sa zľutúva“ a „je láskavý“ (Ex 33, 19), ako keby milosť a milosrdenstvo nahrádzali Božie bytie alebo slúžia na podčiarknutie, že byť Bohom znamená byť milostivý a milosrdný. Ale potom, v jednoznačnejších výrazoch o sebe samom vyhlási: „Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ex 34, 6).

 

Tajomstvo milosrdenstva

Ak nám Sväté písma počnúc prvým zjavením Starého zákona zjavujú toto, potom je ohraničujúce ponúknuť obraz Boha, ktorý… je iba niekedy milosrdný, presnejšie, keď sa nachádza pred hriechom kajúceho človeka. Striktne povedané, nie je korektné stotožniť milosrdenstvo s odpustením (aj keď je základným prvkom milosrdenstva, ale nevyjadruje ho v plnosti zmyslu), alebo vnímať ideu milosrdenstva, akoby bola zo strany Boha automatickou odpoveďou na prítomnosť zla. Tieto obmedzujúce interpretácie vstupujú do určitej teologickej koncepcie. V každom prípade nedokážu zmeniť obraz, na konci ktorého sa Boh javí ako ľudský sudca, ktorý odmeňuje dobrých, verných a trestá neoblomných, zlých alebo vyžaduje ich kajúcnosť, preukazuje spravodlivosť na základe zásluh a previnení; má záľubu v tom, kto poslúcha, a vyčíta tým, čo ho nepočúvajú, až natoľko, že aby bol milosrdný, nutne musí privrieť oči (alebo tváriť sa, že nevidí), alebo – naopak – očakáva ospravedlnenie a pokánie previnilca, aby obnovil určitú spravodlivosť… Ale pre ohlasovanie takého Boha (alebo skôr boha) nebolo treba, aby sa Boží Syn vtelil! Takto chápané božstvo je skutočne jednoduchá projekcia pozemskej idey spravodlivosti, ktorá ostražito kontroluje ľudské správanie, berie prísne do úvahy nadobudnuté alebo získané zásluhy a podľa toho koná.

Určite to však nie je Ježišov Boh, o ktorom rozpráva evanjelium a ktorý sa zvlášť objavuje v niektorých… zvláštnych podobenstvách (napríklad Lk 15, 11 – 32; Lk 18, 9 – 14). Ktorý kresťan nebol nikdy „pohoršený“ týmito podobenstvami?

Enzo Bianchi vraví, že vo všetkých týchto podobenstvách „Ježiš ‚evanjelizuje Boha‘ v tom zmysle, že jeho Boh nie je vytvorený náboženstvami. Je evanjeliom, dobrou, nádhernou, radostnou zvesťou pre všetkých, zvlášť pre hriešnikov.“ Pretože je „Otec so srdcom Matky, Strážca života, zvnútornenie  milosrdenstva, nekonečná nežnosť a nekonečná trpezlivosť. Nemôže nebyť, ak je Milosrdenstvo“ (F. Scalia). Lebo Milosrdenstvo nie je iba jedna jeho charakteristika alebo niečo, čo Boh uskutočňuje len v určitých okolnostiach, akoby to bola iba nejaká výnimka pre určité osoby alebo mimoriadne udelené dobrodenie. Nie, je to jeho bytie, jeho najhlbšia prirodzenosť, jeho tajomstvo, jeho meno, jeho najintenzívnejšia radosť.

 

Zasvätený život, vyjadrenie Božieho milosrdenstva

Mohli by sme povedať, že práve preto sa zasvätený život zrodil: nie na prejavenie milosrdenstva Večného, jeho kvality, ale na prejavenie toho, že Večný je Milosrdenstvo, teda aby sa obnovila táto prvotná biblická myšlienka Boha – Milosrdenstva, aby sa svetu a Cirkvi pripomenulo, že toto je ikona, jediné a pravdivé zjavenie Boha Ježiša Krista, bohatého na milosrdenstvo a nežnosť, jeho identity a pravdy.

Tento Svätý rok milosrdenstva je preto taký dôležitý, lebo nás privádza späť k hlbokej pravde nášho bytia ako zasvätených. Pretože v tomto čase krízy identity sa vraciame k bytiu vzdaním sa všetkých usadenín a dvojznačností, ktoré prispeli k deformovaniu hlbokého zmyslu zasvätenia sa Bohu.

Veľkým cieľom, ku ktorému treba ísť v tomto čase, aby bol skutočne časom milosti, je preskúmať, nakoľko sa v nás, na individuálnej alebo komunitnej úrovni, v našom živote a v našom konaní prejavuje milosrdenstvo alebo nakoľko ho vyjadrujeme v našom bežnom živote. Ak je totiž pravda to, čo sme teraz upresnili (Boh nie je milosrdný, ale je Milosrdenstvo), aj zasvätený život je volaný byť milosrdenstvom, nielen o ňom hovoriť a nejakým spôsobom ho niekedy prejaviť. Čo to konkrétne znamená?

 

Zostupujúci pohyb: nie iba „skutky milosrdenstva“

Výraz „skutky milosrdenstva“ obsahuje trochu moralistického katechizmu. V skutočnosti to znamená jednu zvláštnu a historickú charakteristiku zasväteného života. Existujú dva typické dynamizmy zasvätenia: jeden je zostupujúci a druhý vystupujúci. Zostupujúci poukazuje na zasvätený život v jeho počiatkoch u Boha, počiatkoch plynúcich z hlbokej skúsenosti jeho milosrdenstva, ktoré sa spontánne premieta do skutkov milosrdenstva. Tak to bolo v našich dejinách, dejinách veriacich, počnúc našimi zakladateľmi a zakladateľkami, ktorí boli hlboko zasiahnutí skúsenosťou Boha – Milosrdenstva. A v počiatkoch plynúcich z vnútornej potreby prejaviť toto milosrdenstvo tým, ktorí ho najviac potrebujú vo svete – včera a dnes –, kde často niet zmilovania. Takýmto spôsobom sa zrodilo množstvo diel. Mohli by sme povedať, že ich bolo toľko, koľko je rehoľných inštitútov, každý s vlastnou špecifickou charakteristikou „milosrdenstva“, čiže s vlastnou citlivosťou na osobitné kategórie núdznych ľudí s rozličnou potrebou pozornosti a starostlivosti. Od opustených detí po skazených adolescentov, od tých, ktorí boli a sú bez možnosti vzdelania, po tých, čo sú bez ochrany, od toho, kto sa necíti byť milovaný, po toho, kto je skúšaný démonom beznádeje, od chorých po chudobných, od tvrdošijných hriešnikov po tých, ktorí sú otvorení ceste milosti, od toho, kto je zabudnutý, po všetkých, ktorí stratili vlastnú dôstojnosť… Koľko diel lekárskej pomoci, kultúrnej, výchovnej, prevýchovnej, sociálnej povahy…, často realizovaných s veľkou odvahou a tvorivosťou, ktoré odpovedajú na skutočnú a vážnu sociálnu potrebu, často predbehnúc dobu a nahrádzajúc sociálny štát! A vždy sa podarilo nejakým spôsobom dať istotu lásky, ktorá prichádza zhora, ktorá je silnejšia než akékoľvek nešťastie.

Aká by bola Cirkev a svet, aspoň v určitých prostrediach a chvíľach, bez prínosu zasväteného života toľkých zasvätených?! Skutočne, zasvätený život bol ako veľký depozit milosti a milosrdenstva, z ktorého toľkí zadarmo čerpali.

Bude musieť zasvätený život pokračovať v tejto službe milosrdenstva? Zdá sa že áno. Ale s niektorými zdôrazneniami.

 

Východiskový bod

Prvé z týchto zdôraznení je vo vzťahu ku koreňom alebo k prameňu, z ktorého pochádza táto činnosť a ktorá musí jasnejšie a zreteľnejšie vyniknúť. Ako pripomína pápež František, zasvätený život nie je mimovládna organizácia, zasvätení nie sú obyčajní sociálni pracovníci, ale veriaci, ktorí majú skúsenosť milosrdnej lásky Večného. Je to tá istá láska, ktorá ich teraz pobáda k činnosti, je to vášeň pre Boha, ktorá ich animuje, je to túžba zdieľať tú istú lásku, ktorá ich kladie do šľapají chudobného a opusteného.

Načo toto zvýraznenie, ktoré sa niekomu môže zdať zrejmé? Pretože dnes nie je zvyčajné, aby dielo milosrdenstva „rozprávalo“ Bohom, nie je už viac jasným prameňom, z ktorého pochádza skutok milosrdenstva, ktorý zasvätený život uskutočňuje; zdá sa, že to, čo robíme, sa nezdá dosť transparentné, ani nie je priamo čítané ako výraz caritas Večného. Možno to kedysi bolo, ale dnes už tomu tak nie je. Či už preto, lebo súčasná kultúra je stále menej ochotná čítať Transcendentného, ktorý je ukrytý v našom živote, zahalený v realite tejto zeme, alebo preto, že my sami dnes, v týchto takých zmätených a neprehľadných časoch riskujeme, sme menej transparentní, schopní a slobodní nechať zahliadnuť Boha v tom, čo robíme, či zlúčiť Božiu lásku s ľudskou, zaľúbiť sa do Boha s vášňou pre človeka. Už viac nestačí robiť a robiť, je potrebné zamerať všetku pozornosť na to, aby to, čo robíme, bolo čitateľné a skutočne čítané ako výraz Božieho milosrdenstva. A ak toto je čas, v ktorom veľké reči nikoho viac nepresvedčia, musíme hľadať spôsob, aby… prehovorilo to, čo robíme, aby všetko v nás poukazovalo na prameň každej veci a každej lásky. Aj preto je nevyhnutné byť milosrdenstvom, a nie len robiť „skutky milosrdenstva“.

 

Tvorivosť a genialita

Milosrdenstvo je „láska, ktorá presahuje spravodlivosť“ (František, Misericordiae vultus), nezastavuje sa pri zásluhách iných, pri povinnom, pri úradných hodinách alebo pri odbornej spôsobilosti vykonanej služby, ale hýbe sa v priestore bez hraníc, ktorý je otvorený geniálnej tvorivosti toho, ktorý pohol našich zakladateľov a zakladateľky a ktorý tvorí základ nášho povolania. Bohu sa zasväcujeme pre skúsenosť tohto prebytku lásky, a ak je to skutočne láska prekypujúca ako rozvodnený prúd, ktorý sa vylieva, takáto láska sa rozlieva na iných, na mnohých iných cez tisíce jarčekov a kanálov. Je to prorocká tvorivosť milosrdnej lásky. Milosrdenstvo je geniálne zo svojej povahy: vidí, kde iní nič nespozorujú; objavuje a tvorí tam, kde ten, kto nemiluje, uspokojí sa s opakovaním; vytuší a otvorí doteraz neznáme cesty. Kde sa cesta zdá byť zatvorená a realista sa vráti rezignovane (a spokojne) späť; robí možným to, čo sa priemernému zdá nerealizovateľné; má odvahu čeliť výzvam tam, kde rozvážny trúbi na ústup. Predovšetkým ten, kto na sebe skúsil milosrdenstvo ako lásku bez zásluh a bez miery, nie je zadržiavaný žiadnou osobnou obavou (že by si skomplikoval život), ani sa nepýta, či ten druhý je hodný jeho pozornosti, a dokonca na to, aby konal, nevyžaduje všetky istoty a záruky. Preto sa stáva tvorivým a originálnym. A niekedy sa zdá bláznivý a prehnaný vo svojom konaní. Tak to je s každým prorokom.

 

Malosť a krása.

Ďalšie dôležité zdôraznenie úzko nadväzuje: to, čo je dôležité, nie je dielo, jeho rozmer, jeho (a naša) viditeľnosť, počet účastníkov, dojem, ktorý vytvára o nás a našich inštitúciách, alebo naša spoločenská (alebo cirkevná) povesť… Nie sme volaní, aby sme sa stali veľkými v očiach sveta, aby sme súťažili s inými o víťazstvo, aby nás bolo mnoho a boli sme dôležití, ale aby sme sa stali znakom nežnosti Večného, pozornosti pre chudobného, sirotu, vdovu, postihnutého, blúdiaceho, zúfalého, chorého… Nežnosť a milosrdenstvo sú kvality vzťahu, ktoré – z definície – sa predovšetkým vkladajú do vzťahu s jednotlivcom, v diskrétnom geste prijatia iného, v slove, v pohľade, v pohladení…, bez akejkoľvek potreby spoločenských uznaní a s jedinou obavou, aby toto gesto bolo slovom, pohľadom a pohladením Boha! Nemáme ani striebro, ani zlato, ale môžeme „povedať“ Boh, Boh – Milosrdenstvo a darovať ho ľudstvu s našou ľudskosťou.

Toľko sme sa sťažovali a sťažujeme sa, že už viac pre krízu povolaní nie je možné riadiť „veľké diela“ (veľké školy, veľké štruktúry zdravotnej starostlivosti, veľké slávnostné udalosti, veľké čísla, veľké výsledky, veľkú politickú a cirkevnú dôležitosť…). A čo ak je to naopak požehnaním? A čo ak to nám má poslúžiť na oslobodenie sa od diabolskej a hlúpej mánie veľkoleposti alebo od „ducha zosvetštenia“ (tak často pranierovaného pápežom Františkom), zo svojej prirodzenosti alergickej na milosrdenstvo, a tiež na obnovenie štýlu milosrdenstva, typického pre zasvätený život, tvoreného malosťou, pokorou, rozvážnosťou, chudobou, pochopením, jednoduchosťou…?

Amadeo Cencini

Preklad: Jozef Skala