Verní tradícii, dynamickí v službe

0 Teológia

O obnove rehoľného života vo svetle dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a dedičstva východných otcov píše Štefánia Blichová.

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu vo svojej nadčasovosti, kráse, hodnote a zrelosti učenia vnímam ako Boží dar pre Cirkev. Ich nadčasovosť sa umocňuje aj v spojení s úctyhodnou a starobylou tradíciou východných cirkví, čo je nezastupiteľným prínosom pre rehoľný život v 21. storočí.

Perfectae caritatis – ako prvý o obnove rehoľného života, mimoriadne obohatil zasvätený život v Cirkvi, pozdvihnúc ho z právnej štruktúry do dimenzie teologickej a ekleziologickej. Teológiu zasväteného života koncil obohatil o rozmer kristologický, pneumatologický, ekleziologický a eschatologický. Odteraz je zasvätený život zadefinovaný „v Cirkvi, pre Cirkev, je Cirkvou“. Perfectae caritatis je pokračovaním konštitúcie Lumen gentium, pretože povolanie do zasväteného života je v rámci všeobecného povolania k svätosti (č. 40). Ale ako môžeme evanjeliové sľuby – bohatstvo a krásu svätosti rezervovať iba pre zasvätených, keďže sú ideálom pre všetkých kresťanov?

Už 50 rokov sa Cirkev neustále snaží o obnovu rehoľného života, ale napriek tomu nevidíme očakávané ovocie. Túto situáciu môžeme prirovnať k izraelskému národu putujúcemu 40 rokov z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme cez polostrov Sinaj (Ex 12, 37): putovanie sa začalo po udalosti, keď povzbudzujúci hlas Jozueho a Kaleba nebol vypočutý (Nm 13 – 14). V tejto súvislosti sa nám vynára aj evanjeliový obraz zrna padnutého do tŕnia (Mt 13, 27).

Pokoncilová doba

Druhý vatikánsky koncil a s ním nastávajúce zmeny v Cirkvi priniesli radikálny proces revízie; bolo treba zanechať to, čo bolo sväté, isté, oslavované, a čo sa zároveň javilo krehké, neporušiteľné, ako napríklad: pobožnosti, obyčaje, programy, habity. Teoreticky sa prediskutovali tradičné elementy: o dokonalosti, o sľuboch a ich platnosti, o zasvätení a úteku zo sveta. Nechýbali ani napätia medzi: inštitútom a charizmou, zanechaním sveta a prítomnosťou vo svete, vertikálnym a horizontálnym rozmerom, rehoľnou disciplínou a apoštolskou aktivitou. Rozhodnutia na úrovni teoretickej a praktickej, ktoré uľahčovali reguly a konštitúcie, vyvolali z jednej strany dezorientáciu a z druhej eufóriu a naivný optimizmus nového a nevídavého. Preto Svätá stolica od začiatku vyzýva robiť obnovu s opatrnosťou a starostlivosťou. Na tému obnovy zasväteného života Cirkev ponúka učenie Magistéria. Bolo tiež množstvo prednášok, konferencií, sympózií na miestnych a medzinárodných úrovniach.

Pre komplexnosť učenia vrátime sa k „prameňom všetkých foriem kresťanského života“ (Lumen gentium 2), do „úctyhodnej a starobylej tradície východných cirkví“ (Orientale lumen 2), s túžbou načrieť do „pokladu duchovných tradícii, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých Otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a i neskoršie čerpalo svoje nové sily“ (Orientale lumen 6).

Spoločenské zmeny a rehoľná kultúra

V priebehu polstoročia od koncilu žijeme v strete moderny s postmodernou. Moderna sa snažila presadiť za každú cenu jedinú cestu ako správnu a potlačiť alternatívy. Vystriedala ju postmoderna, ktorá je naopak charakteristická pluralitou názorov a kultúr. Takto náboženstvo stratilo svoje dominantné postavenie so všetkým, čo táto skutočnosť prináša. To spôsobilo, že rehoľné spoločenstvo sa zaradilo do spoločnosti len ako jedna zo štruktúr. Taktiež došlo k tomu, že aj predtým prítomná rôznorodosť spiritualít v Cirkvi začala čoraz viac ovplyvňovať aj život v reholiach, čo spôsobilo stratu vyhranenosti jednotlivých reholi.

Pre uvedené dôvody spoločenstvo zasvätených ako také musí mať svojho „rehoľného ducha“ – ja tu budem používať pojem rehoľná kultúra. S vlastnou rehoľnou kultúrou bude schopné zaradiť sa ako rovnocenný partner medzi iné štruktúry a nedá sa nimi pohltiť, ale naopak, bude môcť vplývať na spoločenský a politický život a vstúpiť do každej jeho sféry.

Na jednej stane vernosťou charizme a tradícii, na strane druhej dynamikou služby sa rehoľné spoločenstvo musí obnovovať tak často, ako často prichádzajú spoločenské zmeny s otvorenosťou na potreby človeka v komunite, ale aj mimo nej. Vzhľadom na rôznorodosť činnosti a množstvo výziev je nevyhnutné, aby spoločenstvo malo vypracovaný plán duchovných aktivít a služby. Radikálnosť v duchovnom živote oslobodí rehoľníkov od relativizmu a vernosť hodnotám ich oslobodí od ľahostajnosti.

Návrat k východným otcom

Základy pre vnútornú silu spoločenstva 21. storočia nám ponúka vo svojich asketických dielach sv. Bazil Veľký. Nájdeme tam odpoveď na výzvy, ktorým musíme čeliť. Pre ilustráciu uvediem niektoré: o móde, o kozmetike, o ušľachtilej a zvrátenej hudbe.

Nadčasové diela sv. Bazila Veľkého – kódex mníšskeho života – sú stále aktuálne. Boli často základom pravidiel iných rehoľných spoločenstiev. Sv. Bazil tým položil silné základy pre mníšsku kultúru, ktorá dokázala prežiť stále sa meniace spoločenstvá po celé stáročia. Cez pravidlá pre spoločný život nastavil sv. Bazil systém mechanizmov a princípov slúžiacich na dosiahnutie cieľa, ktorým je dokonalosť kresťana. Ideálom Bazila bolo spoločenstvo zjednotené vnútorne. Jeho pravidlá sa v podstate skladajú z textov Svätého písma, ktoré doplnil vysvetlivkami.

Preto je potrebné s Božou bázňou zachovávať všetko, čo vedie k tomuto cieľu – tak ako Božie prikázania. Mníšske pravidlá, to nie je iba záležitosť vonkajšej disciplíny – ony hlboko zasahujú do centra ľudského bytia – srdca, ktoré je sídlom Boha. Vernosť v malom charakterizuje spoločenstvo pečaťou „mníšsky duch“. Hľadanie kompromisov a ústupkov vo vlastnom duchovnom živote znamená začiatok konca. Diabol využije všetky prostriedky na to, aby človeka urobil otrokom jeho vášní a takto oddialil mnícha od horlivosti v duchovnom živote. Vernosť mníšskym pravidlám prispieva k nadvláde nad vášňami a zlými myšlienkami, čo vovádza do dokonalého mieru dušiapatei. Apatea sa získava oddanosťou askéze, ale jej hlavným žriedlom je dokonalosť – vrelá láska k Bohu.

Tento vnútorný pokoj mierotvorne vplýva na celý kozmos. Očisťujúc vlastné srdce potom svätý očisťuje svoje okolie a celý svet, obnovujúc v ňom rajský mier, pokoj – ktorý môžeme dosiahnuť útekom od sveta, duchovným bojom a neustálou spomienkou na Boha. Preto sv. Bazil Veľký odporúča: „Nevychádzať do sveta, z akejkoľvek príčiny.“ Podľa sv. Bazila Veľkého predstavený formuje členov spoločenstva, ale necháva ich slobodnými.

V dennom poriadku monastiera je prítomný čas modlitby a čas práce, čo vyvažuje službu s duchovným životom mnícha. Verné zachovanie mníšskych predpisov, spolu s askézou, vovádza do mystiky. Jednota medzi askézou a mystikou je základom všetkých variácií mníšstva.

Sprítomnenie Otcov

V dnešnom štýle zasväteného života, keď nás Cirkev povoláva k službe, sme povolaní prežívať v živote podľa Ducha špecifickú apoštolskú mystiku. Tieto slová potvrdzuje aj Karl Rahner: „Kresťan XXI. storočia buď bude mystikom, alebo nebude vôbec kresťanom.“

K vernosti regule nás pozýva aj Svätý Otec František: „Oživenie a obnova zasväteného života vedú cez veľkú lásku k regule a tiež cez schopnosť kontemplovať a načúvať starším v kongregácii. Takto sa ‚poklad‘, charizma každej rehoľnej rodiny chráni spoločne poslušnosťou a múdrosťou.“

Povzbudenie a citlivosť pre zachovávanie Božích prikázaní, a tým aj našej regule, nám ponúka Druhá Mojžišova kniha. K dispozícii máme aj cirkevné dokumenty Svätého Otca a iných cirkevných predstaviteľov. Ich starostlivé študovanie a vovádzanie do života bude dávať rehoľnému spoločenstvu správny smer.

Aj vyspelá spoločnosť a vzdelanosť zasvätených nám umožňuje žiť veľmi hodnotný duchovný život. Na strane druhej široká škála spirituality, do ktorej vstupujeme rôznymi spôsobmi, iba rozptyľuje náš duchovný život a vyvádza nás z prospešných mantinelov rehoľného života. Konzumizmus zasa spôsobuje otupenie nášho myslenia. Preto prioritou nášho zasväteného života je venovať sa v prvom rade osobnému a komunitnému duchovnému životu v duchu danej spirituality. Cez dialóg a rozlišovanie osviežovať život v spoločenstve a rozhodnutia preverovať spätnou väzbou. Po duchovnej obnove prehodnotiť situáciu spoločenstva vo svetle nového poznania. Slúžiť v prvom rade našim spolusestrám a potom tým, koho nám prozreteľnosť Božia pošle do cesty.

 

Výzvy v osobnom živote zasvätených v protiklade k príčinám krízy rehoľného života

  • Zrieknutie sa sveta a naviazanosti na vzťahy vo svete v protiklade k logike tohto sveta.
  • Skromnosť v protiklade ku konzumizmu ako materiálneho, tak aj duchovného v zmysle veľa a povrchne.
  • Rehoľné rúcho, ako znak v protiklade k sekularizácii, k prepiatej starostlivosti, k móde.
  • Pokora v protiklade ku kvalite života, k vymožeností súčasného sveta.
  • Poslušnosť v protiklade k slabej viere, k racionálnemu prehodnocovaniu situácie, ku kríze autority.
  • Otvorenosť pre dialóg v protiklade k snahe ubrániť si svoju pozíciu.
  • Poznanie samého seba v protiklade k mechanizmom sebaobrany, k absencii ticha, k strate zmyslu pre bratské napomenutie.
  • Empatia a pomoc chudobným v protiklade k životu pre seba v blahobyte.
  • Túžba po nebi v protiklade k životu pre tento svet v blahobyte.
  • Lexikón zasvätených v protiklade k roztopašnosti tohto sveta.

Kde začať?

V prvom rade si položiť otázku: Potrebujeme obnovu v našom spoločenstve? Ak áno, vieme prečo?

Vnímať úlohu predstaveného ako duchovného vodcu, ktorý má dary Svätého Ducha pre túto službu.

Striedmosť a disciplína v jedení veľkou mierou vplývajú na duchovný život. Pôst telesný a duchovný.

Prijať sľub reálnej chudoby ako štýl života a podieľať sa na potrebách Cirkvi a chudobných.

Ale predovšetkým začať s denným poriadkom, aby vyhovoval čo najviac všetkým členom spoločenstva, a maximálne sa snažiť zachovávať silentium. Ale treba si uvedomiť, že keď je norma cieľom a nie prostriedkom, tiež míňa svoj cieľ. Úprimná modlitba je prvým a posledným krokom obnovy. Tak naplníme zákon lásky, ku ktorej sme povolaní.

Svoju krátku úvahu chcem ukončiť výstižnými slovami úvodu do knihy Luh duchovnij: „Keďže je dnes celá pozornosť nasmerovaná iba na, ako si spríjemniť život, urobiť ho čo najpohodlnejším pre seba, ťažko hovoriť o tom, kto si hlboko uvedomoval a precítil márnosť všetkého pozemského, zriekol sa sveta, odišiel na púšť a túžil iba po jednom – zvíťaziť nad všetkým, čo je v ňom telesné, strastné a hriešne, očistiť a posilniť vyššiu duchovnú skutočnosť, aby v plnosti zvíťazil duch nad telom. … Cíti sa akási hlboká vnútorná rozladenosť v štruktúre súčasného života. … Napriek tomu, že sa súčasný človek navonok ozdobuje, užíva pozemské poklady a krásu, vnútorné ľudské bytie zomiera od duchovného hladu. Nemáme zabúdať, že „žili ľudia inej kategórie, pre ktorých sa zatienili krásy sveta, rozkoše zhorkli, pozemské poklady sa premenili na púšť a púšť sa stala rajskou záhradou“. Ľudia, ktorí opovrhli svetom a všetkým pozemským, „nebol hodný celý svet“.

Naším ideálom stále bude spoločenstvo, o ktorom hovorí sv. Atanáz Veľký, opisujúc život učeníkov Veľkého Antona: V horách „boli monastiere ako chrámy, naplnené božskými zbormi, naplnené ľuďmi, život ktorých plynul v speve žalmov, v čítaní, modlitbách, pôstoch a bdení. Ľuďmi, ktorí všetku svoju nádej vkladali do budúceho blaha, ktorí žili na samote v očarujúcej láske a pracovali nie preto, aby zabezpečili seba, ale preto, aby zabezpečili chudobných. Bola to akoby ohraničená krajina, úplne odlišná od sveta. Jej šťastní obyvatelia, ktorí nemali iný cieľ okrem toho, aby sa cvičili v pravde a nábožnosti. Oni nepoznali reptanie a zvady, oni nepoznali túžbu robiť zlo iným. … Každý, kto sa na nich díval, mohol povedať: ‚Aké krásne sú, Jakub, stany tvoje, tvoje príbytky, Izrael! Ako potočné údolia, čo sa v diali tiahnu, ako záhrady pozdĺž potoka, sťa duby, čo zasadil Pán, sťa cédre pri vodách‘ (Nm 24, 5 – 6)“.

sr. Štefánia Blichová OSBM

foto: Juraj Gembický