Umenie pôstu

0 Spiritualita

Hlavná motivácia pôstu je bezpochyby láska k Bohu. Anzelm Grün v knihe Pôst rozoberá niekoľko aspektov pôstu. Pre Židov bol pôst láskavá prosba k Bohu, ako prejav úctivosti a zároveň ako pokuta a pokánie. Pôst je tiež vnímaný ako cesta obrátenia k Bohu. Pre Krista je pôst symbol smútku (Mt 9, 15). S jeho príchodom sa zmenila podstata pôstu. Pôst jeho učeníkov má nové naplnenie – radostné očakávanie druhého príchodu Krista. Je to zjavenie sa Ženícha na svadobnej hostine. V Skutkoch apoštolov sa spoločenstvo postí pred misijnou činnosťou Pavla a Barnabáša. Pôst bol samozrejmosťou aj pred vkladaním rúk (Sk 13, 1 – 3). Prví kresťania pôst spájali s liturgiou, nočným bdením a obyčajne sa postilo celé spoločenstvo, čo bolo samozrejmosťou ich bohabojného a spravodlivého života. Na pôst prvých kresťanov mal bezpochyby vplyv aj antický pohanský svet.

 

Pôst ako liek pre dušu a telo

V prvotnej Cirkvi od pôstu očakávali ozdravujúci vplyv na dušu a telo. Pôst mal ochraňovať človeka od démonických vplyvov, ktoré doň prenikali spolu s jedením škodlivých potravín. Aj cirkevní otcovia prízvukovali pozitívny vplyv pôstu na dušu a telo. V jednej zo svojich kázní svätý Ján Zlatoústy hovorí, že pôst sú lieky, ktoré nám predpísal „náš milostivý Pán ako milujúci Otec“. Svätý Ján Kasián hovorí, že prejedanie sa otupuje citlivosť. Keď telo obrastá tukom, obrastá tukom aj duša, ktorá sa stáva tupou, a posilňujú sa aj vášne. Súčasná psychológia tvrdí, že telesné a duševné zdravie vytvára jednotu, o čom písal už svätý Atanáz: „Pozri, čo spôsobuje pôst! Lieči choroby, vysušuje škodlivé šťavy v tele, vyháňa zlých duchov, odstrašuje obscénne myšlienky, spôsobuje priezračnosť ducha, očisťuje srdce, uzdravuje telo a koniec koncov privádza človeka k oltáru Pána.“ Doktor Buchinger, známy liečením pomocou pôstu, píše: „Liečba pôstom – liečba cez odstránenie škodlivých látok, očistu tkaniva, štiav, toxínov, hnisu, podkožných usadenín – soli, hrubej kože a odbúravanie starých buniek.“ Preto má pôst taký veľký vplyv na organizmus. To potvrdzuje realistické chápanie človeka svätým Atanázom. Potom už pôst posväcuje telo a ono sa stáva chrámom Svätého Ducha. Podotýkam, že liečba pôstom musí byť pod dohľadom odborníka v tejto oblasti.

 

Pôst ako boj s vášňami a očista duše

Boh stvoril našu dušu rozumnú, ale po prvotnom hriechu sa stala vášnivou. Koreňom zla sú tri materiálne vášne: nadmerné užívanie jedla a pitia, rozkoše a lakomstvo, ktoré na seba navzájom vplývajú a rodia ďalšie hriechy. Vášeň jedenia – vstupná brána – nie je ani dobrá ani zlá. Zvládaním tejto jednoduchej vášne naberáme skúsenosť zvládať vášne ťažšie a komplikovanejšie.

V procese pôstu sa otvárajú naše duchovné oči a zisťujeme svoju slabú vytrvalosť, netrpezlivosť, ťažkosť odrieknuť si jedlo z dôvodu veľkej lásky k sebe samému. Prebytočné jedlo tiež spôsobuje napätie nadmerným množstvom spermií a vylučovaním štiav, ktoré vplývajú na mozog. Zdravým asketizmom môže človek tieto sily nie lámať, lebo to provokuje pýchu, ale kontrolovať a využívať na dobro. Doprajeme si, lebo sa milujeme, a to v nás provokuje lakomstvo, „chceme mať“. Tieto tri vášne pri pôste oddávajú svoju silu pýche – sebaláske. Z čoho následne vyrastá túžba po moci, precitlivenosť, urazenosť, neochota slúžiť a všetko, čo táto neresť so sebou nesie. Jedenie je kontrolkou našej pokory: keď nemáme mieru v jedení, znamená to, že duša nie je celkom pokorná. Dobre vykonaný pôst sa prejavuje v láske k blížnemu, v opačnom prípade: „Lepšie jesť mäso a piť víno, ako v klebetení žrať mäso blížnych.“

Východní otcovia ďalších päť vášní definujú ako duševné: smútok, hnev, nuda, márna sláva, pýcha, ktoré sú medzi sebou prepojené. Keď začneme v pôste obmedzovať materiálne vášne, tie ovplyvňujú duševné vášne, a preto – keď si napríklad odopierame jedlo – začíname byť nervózni, vo svojej pýche začíname súdiť, že iní sa nepostia, alebo ideme do iných závislostí. Preto sa vo verši zo Syropôstnej nedele hovorí o boji podľa zákona. V opačnom prípade sme v uzatvorenom kruhu a pôst neprináša očakávaný výsledok.

Súčasťou telesného pôstu je pôst duchovný, ktorý spočíva v mlčanlivosti, fyzickej práci, modlitbe a bdení. Počas duchovného pôstu máme lepšiu kontrolu nad svojimi myšlienkami, túžbami a spoznávame, komu a v akej miere slúžime viac – Bohu alebo svojim idolom. Myšlienky sú ako vstupná brána dobra alebo zla do našej duše. Je to barometer, akí sme sami pred sebou, lebo v prítomnosti iných svoje vnútro zakrývame. Poznanie samých seba, svojich slabostí nás robí poníženými, uvedomujúc si potrebu pomoci Božej milosti. Pôst nie je trýznenie nášho tela, ale cesta, ktorá nás vovádza do pravdy, cesta sebapoznania, aby sme oddelili zrno od pliev. Pôst je boj s duchovným nepriateľom, ktorý nám prekáža byť synmi Božími, stvorenými na jeho podobu.

Modlitba, meditácia, mlčanie, fyzická práca, bratská láska a pôst sú prostriedky pre mníchov na dosiahnutie očistenia duše od akéhokoľvek hriechu.

 

Almužna a pôst

Almužnou liečime predovšetkým tretiu materiálnu vášeň, lakomstvo. Almužna a láska k blížnemu je neoddeliteľnou súčasťou pôstu a znakom pobožného života už v Starom zákone: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi… keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“ (Iz 58, 6 – 7). Krista nasledujeme modlitbou, pôstom a almužnou. Bude to mať plnú hodnotu iba vtedy, keď to budeme robiť v čo najväčšej skrytosti. To bolo praxou aj v prvotnej Cirkvi, ako sa hovorí v Hermasovom diele Pastier: „V deň, keď sa postíš, užívaj iba chlieb a vodu. Spočítaj ušetrené a zo svojej dennej stravy máš odovzdať vdove, sirote alebo tomu, kto potrebuje. Musíš si niečo odoprieť, aby z tvojho ušetreného mal niekto úžitok, aby sa nasýtil a pomodlil sa za teba Bohu.“ Duchovní učitelia zdôvodňujú, že pôst si vyberáme sami, no láska k blížnemu je požiadavkou Božieho zákona. V osobe blížneho slúžime samému Kristovi. Týka sa to služby a pohostinnosti, preto je potrebné niekedy pôst porušiť. Láska k blížnemu nás lieči z egoizmu, čo je v konečnom dôsledku cieľom pôstu. Okrem toho môžeme finančne prispieť do pokladničky pre chudobných, ochotne požičať veci, požičané darovať alebo finančne podporiť cirkevné aktivity a inštitúcie.

 

Pôst a modlitba

Modlitba patrí do triády pôstu a almužny – je ich pointou, vnútornou podstatou. Jednota tela a duše sa prejavuje aj v tesnom spojení modlitby a pôstu. Telesný pôst v súvislosti s modlitbou je na úrovni telesného gesta (kľačanie, státie, sedenie, zdvihnuté ruky, zopäté ruky). Pôst posilňuje hlavne prosebnú modlitbu. Pôst s prosebnou modlitbou spájali už v Starom zákone, hlavne v situáciách, ktoré boli nad ľudské sily: Ezdráš vyhlasuje pôst s pokorením sa pred Bohom za šťastnú cestu (Ezd 8, 21 – 23). Jozafat vyhlasuje pôst, keď sa približuje nepriateľské vojsko, pretože je vo veľkej prevahe (2 Krn 20, 21). Boh prišiel na pomoc Izraelitom vždy, keď ho o to prosili. V Novom zákone Ježiš Kristus hovorí, že určité choroby sa môžu liečiť iba pôstom a modlitbou (Mk 9, 29). V prvotnej cirkvi sa postili za prenasledovateľov. Mnísi sa často postili za hriechy svojich blížnych. Pre Mahátmu Gándhího bol pôst politickou akciou. Pôstom chcel očistiť atmosféru od špiny ľudských hriechov. Bola to solidarita s ľuďmi, ktorých chcel doviesť k Bohu. Cez pôst sa zjednocujeme z osobou, za ktorú sa postíme. Stávame sa milosrdnými. V gréckom jazyku byť milosrdným znamená preniknúť do vnútra, kde sa nachádzajú naše najtajnejšie pocity. Pôst ma robí spôsobilým spolucítiť a byť milosrdným. Svätý Bernard hovorí: „Pôst modlitbu rozplameňuje a dáva jej istotu. Modlitba dáva silu postiť sa a pôst dáva milosť modliť sa. Pôst mení modlitbu, modlitba mení pôst a predkladá ho pred Pána.“

 

Pôst a pokánie

Sväté písmo a otcovia mníšskeho života svedčia aj o kajúcnom rozmere pôstu. V Starom zákone je pôst najčastejšou formou pokánia a obrátenia. V pôste si človek uvedomuje, že hriechom rozvrátil poriadok a tým aj harmóniu medzi sebou a Bohom, a preto stráca nad sebou kontrolu, čo ho vovádza do nepokoja. Pôstom človek usporadúva svoje vnútro, harmonizuje telo s dušou a obdarúva ho Božím pokojom. Keď máme disciplínu, duša sa stabilizuje. Potom je pokojnejšia a ľahšie získava Kristove čnosti: krotkosť a poníženosť: „… učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 29).

 

Pôst a Eucharistia

Medzi pôstom a Eucharistiou, najväčším aktom kresťanskej pobožnosti, je úzky vzťah. Ten, kto sa postí, zrieka sa jedla a pitia – telesných potrieb. Vo svätom prijímaní oslavujeme chlieb a víno. To, čoho sa zriekame v čase pôstu, je podstatné v zjednocovaní sa s Bohom. Eucharistia je teda naozajstným víťazstvom nad dedičným hriechom, v ktorom človek chcel zo strachu predčasne splniť svoje túžby, ale naopak, ponáral sa do víru, ktorý ho odďaľoval od Boha. Skrze Eucharistiu teraz vyznáva, že sám Všemohúci uháša jeho smäd a zbavuje ho strachu z vynútenej prázdnoty svojej existencie.

 

Prakticky

Pôst je individuálny, ako je individuálny každý človek. Svätý Bazil hovoril, že Božia vôľa je nad pôst. Preto v súvislosti s pôstom zohľadňujeme naše podmienky doma, na pracovisku alebo všade, kde sa pohybujeme. Pôst prispôsobujeme aj veku a zdraviu. Čo sa týka zriekania jedla, stanovíme si takú mieru, aby sme boli vytrvalí do konca pôstu a neoslabli pri práci. Lepšie menej a vytrvalo.

 Štefánia Blichová

foto: © Giorgio Bordin, www.flickr.com