Tvor hľadajúci
Človek je tvor hľadajúci. Začína sa to možno hľadaním potravy. Už dieťa hľadá matkin prsník. Toto hľadanie máme spoločné so všetkými živočíchmi, ale človek ide ďalej: hľadá pokoj, inokedy rozptýlenie, zábavu, senzácie… Ale zisťuje, že ani to ho nenapĺňa, tak hľadá ďalej: pochopenie, lásku, zmysel…
Ježiš dobre vedel, že človek je tvor hľadajúci. Keď za ním prišli dvaja Jánovi učeníci, spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Sloveso „hľadať“ patrí v Jánovom evanjeliu k pomerne dôležitým slovám. Na začiatku sa s ním stretáme v Ježišovej otázke dvom Krstiteľovým učeníkom, ktorí čosi hľadajú, možno ani nevedia, čo. Najskôr to hľadajú u Krstiteľa a nakoniec u Ježiša.
V závere Jánovho evanjelia sa viackrát nachádza podobná otázka, ktorú opäť kladie Ježiš, ale predmetom Ježišovej otázky a hľadania hľadajúcich už nie je „niečo“, ale konkrétna osoba: Ježiš. Keď sa na Olivovej hore objaví ozbrojená kohorta, vtedy sa ich Ježiš dvakrát pýta: „Koho hľadáte?“ Rovnaká otázka zaznie, keď Mária Magdaléna, plná zármutku, nájde prázdny hrob a stretne tajomného záhradníka, ktorý sa jej pýta: „Žena, koho hľadáš?“
U Jána si môžeme všimnúť rozdiel medzi začiatkom evanjelia, keď učeníci hľadajú niečo u niekoho, a záverom, keď Magdaléna hľadá už Niekoho konkrétneho. Magdaléna prvá podľa evanjelia uvidela osláveného Pána a našla ho v procese hľadania, keď si myslela, že všetko stratila…
Boh sa nám často dá nájsť až vtedy, keď stratíme všetko to, na čom sme si dovtedy zakladali…
Medzi týmito dvomi medzníkmi „hľadať niečo“ a „hľadať Niekoho“ je v Jánovom evanjeliu načrtnutý kontrast medzi Ježišovým hľadaním, ktorý hľadá slávu svojho Otca, a hľadaním Ježišových protivníkov, ktorí hľadajú vlastnú slávu, a nie slávu toho, ktorý Ježiša poslal.
Apoštoli tiež spočiatku hľadali vlastnú slávu, ako to vyšlo najavo, keď sa medzi sebou hádali, kto z nich je väčší… Až neskôr začali hľadať Božiu slávu alebo ako to v synoptických evanjeliách prízvukoval Ježiš: „Hľadajte najskôr nebeské kráľovstvo…!“
Čo v skutočnosti hľadáme my? Hľadanie Božieho kráľovstva si vyžaduje ochotu podeliť sa o to, čo nájdeme, s ostatnými. Tak to robí Ondrej, keď beží za svojím bratom Petrom, aby mu oznámil, že našiel Mesiáša. Tak to robí Samaritánka, ktorej hľadanie a vnútorný smäd neuspokojilo ani šesť mužov, kým „náhodou“ pri studni nenájde toho siedmeho, u ktorého nájde aj prameň živej vody a hneď sa ponáhľa, aby k tomuto Prameňu priviedla aj svojich rodákov. A tak to robí aj Mária Magdaléna, „apoštolka apoštolov“, keď im uteká povedať, koho našla v ono veľkonočné ráno…
Patrik Vnučko, dominikán