Tri obdobia viery (II.)

0 Formácia

Prinášame vám text zo stretnutia pápeža Františka s rímskymi farármi (15. februára 2018) v Bazilike svätého Jána Lateránskeho. [Pápež František zoberie si do rúk nasledovnú otázku o starých kňazoch]. Toto je otázka o vašom vikárovi. Ja som už mimo!

[Číta tretiu otázku] Svätý Otče, my kňazi, ktorí máme 35, 40 a viac rokov pastoračnej služby v Cirkvi, sme ju začali v dobe, ktorá sa veľmi líši od tej súčasnej. Prešli sme etapami rýchlych a niekedy aj násilných zmien. Mladosť a dospelosť sa rýchlo pominuli bez toho, aby sme ich mohli pochopiť a prispôsobiť sa. Keď sme prišli k plnej zrelosti (teda k svojej plnej zrelosti), ba sme dokonca prekročili jej prah, často pociťujeme svoju únavu a neprimeranosť. Totiž, aj keď ešte nejaké tie sily máme a vedie nás túžba poslúžiť, nie vždy môžeme načrieť do svojich skúseností, aby sme mohli odpovedať na nové otázky a požiadavky pastoračnej služby. Kto spísal tieto otázky, je veľmi zvedavý, pretože pokračuje: Potešilo by nás, keby sme sa mohli dozvedieť, ako ste vy prežívali prechod k zrelému obdobiu svojej kňazskej služby. Tým viac, keď sa počas tohto vášho obdobia udiali dôležité a nečakané zmeny. Stali ste sa biskupom, keď ste mali 56 rokov a o 20 rokov neskôr, v roku 2013, ste zažili novú zmenu, keď ste boli zvolení za pápeža. Ktoré pevné body má mať duchovný život, aby sme mohli celkovo a pokojne prežívať toto zložité obdobie, ktoré by malo byť pre nás obdobím zrelého ovocia?

Mnohí z nás sa nachádzajú v tomto veku. Povedzme si pravdu: toto je posledná etapa života. Kríza stredného veku sa pominula a prichádza ďalšia. V tomto veku už môže absentovať reč súčasného sveta: ja, napríklad, neviem používať network a podobné veci… dokonca ani mobil, jednoducho ho nemám. Neviem to… Túto reč neviem ovládať. Internet a s ním súvisiace veci neviem používať. Keď mám poslať elektronickú poštu, tak ju napíšem na papier a sekretár ju pošle. Je možné, že sa už nedokážeme naučiť používať nové technológie, že už nenachádzame pastoračnú metódu vhodnú pre dnešnú dobu. Je to pravda a taká je naša skúsenosť. Dnes skutočnosť ide tak rýchlo dopredu, že to už nedokážem urobiť.

Avšak najdôležitejšia vec v tomto veku, ktorú možno urobiť, je to, čo dnes ľudia potrebujú. Toto obdobie (to predošlé bolo obdobím orezávania a pravdepodobne prvé obdobie bolo obdobím nádeje, vedomie, že človek má pred sebou celý život) je obdobím úsmevu – ponúknuť milujúci pohľad. Toto môžeme robiť! Aké je to krásne, keď spovedníci prijímajú penitenta s milujúcim pohľadom. Vtedy sa srdce penitenta hneď otvorí, pretože sa necíti byť ohrozené. Takýto má byť spovedník a koľko dobra možno urobiť v tomto veku prostredníctvom sviatosti zmierenia. Mnoho dobra! Niektorí kňazi mi darovali knihu spovedníka Neúnavne odpúšťať. Sviatosť zmierenia v tomto období je jednou z najkrajších služieb, ktorú možno vykonávať svojou disponovanosťou: „Samozrejme, ako by som nemohol? Môžeš urobiť túto vec? Pravdaže…“ Je to obdobie kňazstva rôznorodej služby. Môžeme iným byť blízki a milosrdní svojím otcovstvom. Starší kňazi, ktorí už život poznajú, sú blízki ľudskej biede a utrpeniu. Azda mnoho nehovoria, ale svojím pohľadom, pohladením, úsmevom, slovom robia mnoho dobra. Možno mnoho počúvať, počúvať veľké množstvo ľudí, ktorí potrebujú hovoriť o svojom živote… Teda počúvať. Je to obdobie služby počúvania. Pastorácia ucha. A dnes ľudia potrebujú byť vypočutými. Nevieme síce, aké sú výsledky, ale niekto z nich asi povie: „Našiel som človeka, ktorý ma pochopil.“ Možno, že si kňaz niekedy ani nevšimne, že nejakého človeka pochopil, ale prijal ho takým spôsobom, že…

Je to obdobie, v ktorom môžeme ponúknuť aj bezpodmienečné odpustenie. Starí rodičia vedia odpustiť, majú životnú múdrosť. Uvedený spovedník a autor knihy (bol to kapucín) niekedy mal výčitky z toho, že príliš odpúšťa. Prišiel za mnou ako 80-ročný (teraz má 92 a pred jeho spovednicou je vždy dlhý rad veriacich) a povedal mi: „Vieš, mám takýto problém a neviem… Povedz mi ty ako biskup, čo mám robiť?“ – „A čo robíš, keď máš výčitky?“ spýtal som sa ho. Ja som ho poznal a vedel som, že je prefíkaný. Povedal mi: „No, idem do kaplnky, pozriem sa na svätostánok a hovorím Pánovi: ‚Pane, prepáč, dnes som príliš mnoho odpustil… To, preto, že ty si mi dal zlý príklad.‘“ Toto je múdrosť: odpustenie bez podmienok.

Čo môže ešte robiť? Vydávať svedectvo o nezištnosti a radosti. Svedectvo, ktoré vídavame u starších ľudí: svedectvo „dobrého vína“, veľkodušné a radostné svedectvo. Potom môže darovať dobrú náladu, zmysel pre humor. Je to dar toho, kto vie s Božou múdrosťou relativizovať veci v Bohu.

Postava, ktorá mi prichádza na um, je otec z podobenstva (porov. Lk 15), ktorý všetko relativizuje: syn začne hovoriť a otec ho objíme, nedovolí mu dohovoriť, odpúšťa mu. Ale syn vie, že tam je obrovská sila.

Je to obdobie dospelých synov a vnukov i vnučiek. I kňaz má vnukov i vnučky. Nie doslovne, pretože ako hovorí isté príslovie, „komu Boh nedá deti, diabol mu pošle vnukov i vnučky“. Teda nie v materiálnom zmysle. Aké krásne je vidieť starých kňazov, ako sa hrajú s deťmi: navzájom si totiž rozumejú. Tu však prichádzam k téme, ktorá je veľmi dôležitá. Pre mňa je veľkou posilou verš z proroka Joela (Joel 3, 1): „Budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny.“ Je to obdobie radosti zo vzťahu s mladými. Toto je jeden z najzávažnejších problémov, ktorý teraz máme. Ešte sme v čase, keď môžeme pomôcť dať korene mladým. Zaujímavé, že mladí si viac rozumejú so starými ako s rodičmi, pretože v nich podvedome hľadajú totožnosť, korene a starší, teda starí rodičia, im ich dávajú. Takže starší kňazi majú vydávať svedectvo „dobrého vína“, viesť dialóg s „vnukmi a vnučkami“, teda s mladými.

No, a aké je najväčšie pokušenie tohto veku? Znovu sa vrátiť k nejakému pokušenie z mladosti. Neviem, či v taliančine existuje toto vyjadrenie, ale v Španielsku, teda v kastílskom jazyku, ale aj v Argentíne existuje: je to chvíľa tzv. „zeleného starca“ [viejo verde – čítaj viecho verde], t. j. chvíľa nezrelého starca, ktorý sa vracia k pokušeniam z mladosti. Je to zlé; je to porážka života: skončiť ako nezrelý starec… Robia zo seba hlupákov… Cítia sa večnými snúbencami… Avšak týmto spôsobom sú trápni! Stávajú sa nezrelými starcami, a nie kňazmi. Teda kňaz môže upadnúť do pokušenia znovu sa vrátiť k nejakému pokušeniu z mladosti. Takto skončiť, tak to je veľmi zlé!

Vráťme sa však k dialógu medzi starými a mladými: ide o stretnutie generácií. Evanjeliová stať, ktorá hovorí o obetovaní Ježiša v chráme, je mimoriadne jasná, silná a ponúka nám potrebné svetlo. Mladí potrebujú korene, pretože dnešný svet, ktorý je mimoriadne virtuálny a virtuálna je aj kultúra, vytrháva z nich korene alebo im neumožňuje rásť. Súčasná naliehavosť, na ktorú my kňazi môžeme odpovedať, spočíva práve v tomto: pomáhať mladým znovu objaviť svoje korene. Vzťah medzi staršou i mladšou generáciou je vzájomný, pretože keď nejaká skupina mládežníkov (mám na mysli niektoré konkrétne skúsenosti) ide, napríklad, zaspievať s gitarou do nejakého domova dôchodcov, spočiatku sú dôchodcovia zaskočení, potom sa však začnú postupne hýbať, nadviažu dialóg a začnú snívať, ako hovorí prorok Joel. Tieto ich sny spôsobujú, že mladí z domova odchádzajú zmenení, iní. To, čo hovorím, nie je nejaká poézia, ale som presvedčený, že toto je Pánova ponuka pre dnešnú dobu. My kňazi, ktorí sa nachádzame v tomto veku, sme osobitne povolaní práve k tomuto: byť s mladými, aby sme spolu s nimi mohli snívať.

No, v tejto ďalšej veci aj by som mal na vás jednu otázku. Vy sa ma pýtate: „Potešilo by nás vedieť, ako ste vy prežívali prechod k zrelému obdobiu svojej kňazskej služby?“ Kto z vás je na to zvedaví? Veď vy nie ste klebetníkmi a myslím si, že by vás to nepotešilo… [smeje sa a smejú sa aj prítomní]. Zaujímavé, že v tejto tretej etape života som musel zanechať službu riadenia. No na začiatku, po roku, ako som bol vysvätený za kňaza, ma menovali za predstaveného, potom za magistra novicov, provinciála, rektora… Bola to etapa života plná viacerých zodpovedností, ktorú som začal s určitou pokorou, pretože Pán bol ku mne dobrý, ale časom sa začneš cítiť byť sebaistejším. „Ja to urobím, ja to urobím…“ – sú slová, ktoré často zaznievajú. Už vieš, ako sa máš hýbať, ako veci robiť, ako ich zariadiť… Avšak všetko toto, toľké roky riadenia zrazu skončili… No a vtedy sa spustil vo mne proces: „Teraz však neviem, čo budem ďalej robiť.“ No byť spovedníkom, dokončiť doktorát (už som ho mal, ale nikdy som ho neobhájil), začať prehodnocovať veci… V mojom prípade to bolo aj obdobie veľkej skľúčenosti. Nadobudol som presvedčenie, že nadišiel koniec môjho života. Áno, venoval som sa spovedaniu, ale s duchom porazeného. Prečo? Pretože som si myslel, že plnosť môjho života (nepovedal som si to priamo, ale teraz som si toho už vedomý) spočíva v práci. Tak to teda nie! Veď existuje aj ďalšia vec. Napríklad, nezanedbal som modlitbu a ona mi veľmi pomohla. Počas tohto obdobia som sa veľa modlil, ale bol som „suchý ako kus dreva“. Veľmi mi pomohla najmä modlitba pred svätostánkom. Potom však jedného dňa prišiel telefonát od otca nuncia. Tento telefonát mi otvoril iné dvere. Ale posledná časť tohto obdobia (no už si dobre nepamätám, či to bolo od 1983 do 1992 – skoro desať rokov, teda plných deväť rokov – moja modlitba bola veľmi pokojná a ja si hovorieval: „Čo sa teraz stane?“, pretože som sa už cítil iným, cítil som v sebe pokoj. Spovedával som a venoval som sa duchovnému vedeniu a sprevádzaniu – toto bola moja práca. Ale celé toto obdobie som prežíval veľmi ťažko, veľmi ťažko a s utrpením, ale aj nevernosťou, že nenachádzam východisko a kompenzovaním z dôvodu straty toho sveta, ktorý spočíva na „všemocnosti“, a tak som vyhľadával svetské kompenzácie. Na konci tohto obdobia ma Pán pripravil na spomínaný telefonát, ktorý ma uviedol na inú cestu. Teda ťažké a temné chvíle, modlitba a uvedená „strata“. Toľko k otázke, ako som toto prežíval. A potom prišlo k poslednému kroku v roku 2013 [zvolenie za pápeža – pozn. prekl.]. Ani som si skoro nevšimol, čo sa to [v Ríme] stalo: aj naďalej som bol biskupom hovoriac Pánovi: „Na všetko mysli ty, veď ty si ma tu postavil.“

Posledná otázka: „Kňaz sa úplne rozdáva, pretože patrí Božiemu kráľovstvu: miluje túto zem, pretože vníma, že ju každé ráno navštevuje Božia prítomnosť. Kňaz je veľkonočným mužom, jeho pohľad je zameraný na Božie kráľovstvo, ku ktorému, napriek oneskoreniam, temnotám a protirečeniam smerujú ľudské dejiny.“ To je citácia z vášho príhovoru biskupom Talianska [16. mája 2016]. Vaša Svätosť, týmto slovami ste opísali kňaza ako toho, kto patrí Božiemu kráľovstvu a dokáže zachytiť prítomnosť a činnosť Ducha Svätého vo svete a najmä v rôznorodých kultúrach, ktoré vznikajú v našich mestách. Pomôžete nám, Svätý Otče, rozlíšiť znamenia čias, pretože náš pohľad je často vystavený pokušeniu vidieť v tomto našom svete iba negatívne javy, ktoré majú ďaleko od evanjelia. Aké rozmery, očakávania a otvorené kroky, ktoré spôsobil Duch Svätý, vidíte v ľuďoch súčasnej doby a sú veľkou príležitosťou evanjelizácie? Pomôžte nám zmieriť sa s nimi, aby sme v nich nevideli iba nepriateľov, ale spolucestujúcich s ktorými možno nadviazať plodný dialóg alebo sa spoločná cesta môže premeniť, ako ste napísali v Evangelii gaudium, „na karavánu solidarity, na svätú púť“.

Rozpoznať znamenia čias – toto Ježiš vyčíta učiteľom zákona: nevedia rozpoznať znamenia čias. V skutočnosti treba vidieť skutočnosť, avšak tú skrytú, pretože skutočnosť v sebe vždy skrýva niečo ušľachtilé. Vidieť skutočnosť a nebáť sa skutočnosti! Skutočnosť (a rád to opakujem) je oveľa väčšia ako idey. Vždy. Skutočnosť je vyššia ako idey. A preto sa netreba báť skutočnosti. Áno, vidíme, že si na určité prejavy správania, najmä na tie morálne, nevieme zvyknúť. Ako príklad uveďme manželský život: mnohí sa už nesobášia, radšej spolunažívajú. Ako k tejto skutočnosti pristupujem? Ako sa k nej správam? Ako ju iným vysvetľujem a pomáham im vyzrievať a ísť dopredu? Ide o pastoračnú skúsenosť, na ktorú nesmieme zabúdať alebo ju nechať bokom. A čo urobím, aby táto dvojica, ktorá sa má rada, vykročila k veľkej duchovnej zrelosti? A ako to rešpektujem? Existujú výzvy, ale sú tu aj dobré skutočnosti. V tomto zmysle mi prichádza na um článok istého argentínskeho kňaza: Lo bueno de vivir en esta épocaDobré veci, ktorými treba žiť v tejto dobe“ [jeho autorom je Víctor Manuel Fernández]. V tejto dobe existujú aj dobré veci, nie iba nešťastia. A on na niektoré z nich poukázal: väčšie povedomie o ľudských právach a vlastnej dôstojnosti; dnes nikto nemôže iným vnudovať svoje idey; ľudia sú dnes oveľa informovanejší; dnes sa kladie veľký dôraz na rovnosť; dnes existuje väčšia tolerancia a aj sloboda prejavu na základe toho, aký človek je; dnes je spoločenské spolunažívanie úprimnejšie a spontánnejšie; dnes si ľudia viac vážia pokoj; aj ľudská hodnota solidarity sa zvýšila… Teda v súčasnom svete existuje toľko dobrých vecí, ktoré si máme všímať a nezľaknúť sa ťažkostí, „nových hodnôt“ v úvodzovkách. Toto je realita. A čo s tým môžem urobiť ja? V tamtej veci je dobré toto; tá ďalšia vec zase nie je dobrá… Treba vedieť rozlišovať. Rozlišovať znamenia a brať do úvahy to, čo možno uskutočniť – pomáhať iným.

Toto sú, teda, veci, ktoré mi napadajú. Nechcel by som skončiť negatívne, ale, vám, mladým kňazom odporúčam: nestrácajte sa v okolnostiach, ale choďte na podstatu veci; kňazom v strednom veku: nedopustite sa ľahkomyseľných skutkov; tým, ktorí majú náš vek, vek zrelosti a sú už starší: prosím vás, nestaňte sa nezrelými starcami. A všetkým vám hovorím: pestujte dialóg s dnešným svetom, rozlišujte znamenia doby a pozerajte sa skôr na dobré veci, na tie, ktoré prichádzajú od Ducha Svätého. Je pravda, že svet, ako taký, je hriešny a mnohé veci podliehajú jeho zosvetšteniu, ale možno, že jeho jadro pochádza od Ducha Svätého a možno ho prijať za svoje. Treba teda dobre rozlíšiť znamenia doby.

Ďakujem za trpezlivosť, že ste ma počúvali.

A prosím vás, modlite sa za mňa! Ďakujem.

 

Preklad Štefan Turanský