Tri komnaty pod jednou strechou – Explózia vitality

0 Formácia

Ponúkame vám pohľad na permanentnú formáciu a jej etapy rastu. Skúsime to pohľadom cez tri komnaty, ktorými treba postupne prejsť aj v zasvätenom živote: 1. Explózia vitality 2. Dynamika efektivity 3.Múdrosť stability.

Znovu zvoní telefón. Aj vám sa stáva, že si niekedy rozmyslíte, či je práve tá správna chvíľa zdvihnúť ho? Rozlišovanie bolo v sekundovej tarifikácii a zdvihla som. Ak ide o neznáme čísla, nie vždy zdvihnem… V mobile hlas mojej kamarátky, s ktorou som sa nevidela už asi 10 rokov. Pozvanie. Prijatie. A prišiel deň stretnutia. Na moje veľké prekvapenie ma privítala nielen ona so svojím manželom a deťúrencami, ale aj s rodičmi a starými rodičmi. Nie je tu priestor na opísanie našich dialógov, ale uvedomila som si krásu jednotlivých generačných etáp, no tiež ich náročnosť. Bývajú pod jednou strechou a dennodenne hľadajú, ako spolu fungovať a zároveň sa rešpektovať v rozdielnosti.
Začala som premýšľať nad našimi komunitami, ako je to z generáciami pod našimi strechami a ako by sme si mohli uľahčiť život, keby sme navzájom o sebe vedeli, čo asi v tej ktorej životnej etape prežívame. Možno aj týchto pár stránok môže napomôcť viac sa poznať a viac rásť vo vzájomnej láske, úcte a rešpekte pod jednou strechou.

1. Explózia vitality (obdobie medzi 30. a 45.rokom života)

„Povedal som Bohu: Ty si môj Pán, pre mňa niet šťastia bez teba“ (Ž 15, 2)

Toto životné obdobie sa nedá presne chronologicky vymedziť. Je v ňom veľa rozdielností zapríčinených sociálno-kultúrnym aj geografickým prostredím, možnosťami profesionality, práce a prežívania povolania.
Mohli by sme ho charakterizovať ako čas uvedomenia si, osobnej integrácie, podstatnosti života, prevzatia zodpovednosti, ale aj skúsenosti kríz a vzájomnosti v komunite.
Každá zasvätená osoba cez existenciálne rozhodnutie, ktoré urobila, už našla svoj osobitný spôsob bytia, myslenia, konania. Ako dospelí muži a ženy v plnosti fyzických, psychických a duchovných síl si viac uvedomujeme svoje možnosti rozvoja a konštruktívneho začlenenia sa do prostredia. Vieme vyjadriť svoju vitalitu, tvorivé schopnosti a ducha iniciatívy v postupnej realizácii seba samých, v súlade s projektom života.

Dve etapy
Etapu do 35. rokov je charakterizuje úsilie o sebauplatnenie, či už ako jednotlivca, alebo na úrovni inštitúcie. Je to snaha nájsť svoje miesto. Dôležité je aj to miesto, ktoré nám bolo zverené v práci alebo v pastoračnej službe, alebo vo všeobecnosti v nejakej inštitúcii. Pohľad, mienka a úsudok iných silne vplýva na sebaúctu a citové uistenie, že nás iní majú radi. Je to obdobie, keď cítime, že máme mnoho síl pre návrhy, konanie, plánovanie – lebo vieme, že po dlhoročnej začiatočnej formácii nadišiel čas úrody, čas ukázať plody práce.
Je to etapa, keď sa menia spôsoby vzťahov. Sú iné než na aké sme boli zvyknutí vo formačnom dome: vtedy sme si boli všetci rovní, teraz majú vzťahy väčšiu šírku a pestrosť. Toto úsilie čoraz viac sa otvárať iným je spojené s konštatovaním, že na povrch sa dostávajú individuálne schopnosti, o ktorých človek často ani nesníval: niektorí sú kreatívni, rozhodní, protagonistickí, akých ich predtým nikto nepoznal. Súčasne vidieť aj takých, ktorí sú pred novými skúsenosťami zrazu neistí, plní obáv, s čím pred niekoľkými rokmi nikto nepočítal. Je to chvíľa, keď sa človek s nadšením a obetavo vrhne do služieb Božieho kráľovstva.
Viac-menej okolo tridsaťpäťky nastáva čas, keď sa zmeny dejú často nečakane a niekedy aj traumaticky. Okolo tohto veku začína človek pociťovať určitú rutinu, únavu a nie je až taký nadšený pre to, čo robí. Niekedy sa objaví aj hlboký pocit samoty, hoci sa navonok nič nezmenilo – ani komunita, spolubratia či spolusestry, alebo práca. Navonok je všetko v poriadku, ale niekde v hĺbke sa môže objaviť určité znechutenie a nepokoj. Ohlásia sa základné otázky: Má to, čo robím, zmysel? A prečo to robím? Aj keď ide o vzťahy, mnohé pocity uspokojenia sú späté s vnútornou skúsenosťou nespokojnosti. Vynárajú sa otázky: Čo sa to so mnou deje? A prečo? S kým si o tom pohovorím? Keď som sa snažil byť verným, dať zo seba to najlepšie, odpovedať na požiadavky blížneho, spracovať citové vzťahy… prečo mám takéto pocity?
Reakcie na tieto kritické chvíle môžu byť rôzne. Niekto sa zľakne a nedokáže si odpovedať na tieto otázky, lebo hľadá rôzne duchovné a racionálne ospravedlnenia; uniká do aktivizmu alebo tento vnútorný hlas v sebe potláča, pretože si vyžaduje určitú odpoveď. Iní sa zase musia konečne rozhodnúť v povolaní, a tak od údivu alebo úzkosti nevenujú týmto otázkam nijakú pozornosť.
Je to síce ťažké, ale v tejto situácii sa treba nevyhnutne započúvať, zahľadieť do svojho vnútra, uvedomiť si, čo sa vlastne deje. Kríza je súčasťou procesu rastu každého človeka a aj to, čo sa v nás deje, je akousi „radostnou zvesťou“. Začína sa nová etapa života a závisí od nás, či jej umožníme ďalší rast.

Správny čas!
Je to chvíľa, keď sa v plnej sile dostavajú na povrch tie psychické prvky, ktorým sa doteraz nevenovala osobitná pozornosť, alebo boli potláčané najprv počas dospievania (puberty), potom v adolescencii a napokon vtedy, keď sa mladý dospelý človek zapájal do života spoločnosti. Keď už človek dokázal konať racionálne a pristupovať zodpovedne k realizácii spoločného projektu, byť aktívny, cieľavedomý a silný, zrazu začne v tomto veku prežívať zranenia v pocitoch, v citlivosti na seba a v pohlavnosti. Tieto zranenia sú blízke infantilnému svetu. Je nevyhnutné prejsť týmito pocitmi dezorientácie, zmätku a nestability, s cieľom dosiahnuť nový vnútorný poriadok. Je to čas, keď vnútro má prednostné právo na to, aby si človek uvedomil, čo je v jeho psychike ešte skryté. Je to bohatstvo, ktoré treba účinne investovať do života.

Rýchlosť zmien
V tomto veku prebiehajú rýchle zmeny v názoroch, presvedčení, osobných vzťahoch, vo vlastnom tele. Telo už nie je také ako u mladého človeka alebo adolescenta. Je zaujímavé, že my rehoľníci/rehoľníčky si nárokujeme svojím obliekaním, prístupom k iným a komunikáciou vyzerať tak, akoby sa pre nás zastavil čas; aby sme sa vzápätí vnútorne cítili ako deti s nejakou tou vráskou navyše.

Má to zmysel?
Je to obdobie, keď sa do popredia tlačia otázky o zmysle vecí: doteraz sme sa celý život venovali úsiliu odpovedať na potreby iných, svoje najlepšie sily sme venovali kongregácii, komunite, pastorácii… Kto sa niekedy zaujímal o nás, o to, čo potrebujeme, čo vnútorne prežívame? Ľahko zistíme, že sme úctu k sebe samým spájali s výsledkami práce a pastoračnej služby a že nadišla chvíľa, keď sa treba vyrovnať s tými „zdravými“ sklamaniami, ktoré nám pomôžu reálnejšie sa pozerať na zasvätený život, komunitu, Cirkev a na seba samých.
Všetky predstavy a ilúzie o všemohúcnosti, nezraniteľnosti, lacnom sebauspokojení, perfekcionizme, ktoré boli predtým oporou, teraz už nestačia na to, aby bol človek šťastný. Zisťujeme, že vonkajšia istota neexistuje a že sme asi dlhší čas žili a pracovali s cieľom vyjsť v ústrety iným, a pritom sme nemali jasno ohľadom hlbokej motivácie hodnôt, pre ktoré sme žili. Keď sa vkradne do nás takýto strach, vnútorné oslobodenie je sťažené. To, čo sme v tejto životnej etape odsunuli na zajtrajšok (vrodené dary, talenty a možnosti), sa v nás ozýva a túži po realizácii, aby sa naša totožnosť stála pravdivejšou.

Možné riziká
Samozrejme, že na tento proces treba slobodne a osobne odpovedať. Je tu však riziko, že sa kvôli strachu opätovne rozhodneme odložiť tento prechod k plnej zrelosti alebo úzkostlivo hľadáme niekoho, kto by rozhodol, čo máme robiť; niekedy tak robíme aj pod zámienkou svätej poslušnosti, ktorá nám stereotypne predkladá typ „verného“ rehoľníka/rehoľníčky.
Kvôli pocitu vlastného šťastia je dôležité rozhodnúť sa, vziať do vlastných rúk svoje dejiny a odpustiť tým, ktorí nám nejako ublížili, hoci si to ani neuvedomovali. Stretáme sa s mnohými zasvätenými osobami, ktoré ešte nedokázali urobiť tento prechod k zmierlivému postoju k sebe samým a k iným! Sú to osoby často smutné, neisté, a teda strnulé, detské, stále závislé na súhlase a na hodnotení iných. Alebo sú to osoby, ktoré preháňajú v jedení, pití a pracujú bez prestávky… To sú všetko prejavy a znaky ich „ťažoby“.

Meniť seba a svoje dejiny – cesty rastu

Meniť sa a pokračovať v raste je možné. Preto potrebujeme vstúpiť do svojho vnútra a usilovať sa vyrovnane a vyzreto čítať, azda aj za pomoci niekoho iného, city, túžby a obavy tak, že prehodnotíme svoje vlastné dejiny. Všímať si nielen to, čo si myslíme, ale predovšetkým to, čo cítime a po čom túžime. Naše hodnoty, postoje, mienky, vzťahy, dokonca aj životný štýl sa musia obnoviť a zmeniť.
Konsolidovať svoju vnútornú istotu a dosiahnuť slobodu – to sú dva podstatné prvky, pomocou ktorých môžeme prekonať krízu; stvárňovať svoju vnútornú skutočnosť s tou vonkajšou, aby sme mohli žiť konkrétnu skutočnosť; vyskúšať svoje možnosti a alternatívy, čo si vyžaduje pružnosť k sebe samým, aby sme boli potom pružnejší aj k iným.

Rady nad zlato
a) Uvádzať do života právo slobodne zmýšľať a plánovať, pričom sa nenechať naivne ovplyvniť myšlienkami iných ľudí. Týmto spôsobom skôr prijmeme mienky iných a nadobudneme väčšiu istotu o sebe samých. b) Uvádzať do života právo rozhodnúť sa pre správanie, založené na láske, a nie na povinnosti, strachu alebo na tom, aby sme sa zapáčili iným. To znamená prijať názory odlišné od našich názorov. c) Nenapodobňovať iné životné štýly, nežiť z konfrontácií alebo zo súťaženia s inými. d) Vyjadriť svoje pocity – či už kladné (láska, láskavosť), alebo negatívne (nuda, plač, bolesť), e) Naučiť sa vysvetliť a zdôvodniť pohnútky svojho správania a svojich rozhodnutí, prosiť o odpustenie úprimne, jednoducho, bez výhovoriek a skrývačiek. Ak si zvykneme na takýto prístup, naučíme sa z vlastnej skúsenosti, aké je dôležité nesúdiť a nekritizovať inštinktívne. f) Prijať svoje chyby, poučiť sa z nich, deštrukčne a infantilne sa neobviňovať, ale ani nedovoliť, aby sa nás zmocnila minulosť a stala sa prekážkou v našom raste. g) Vážiť si osobnú slobodu a vlastnú samostatnosť. Takto sa ľahšie prežíva zmena, konfliktné situácie a človek je odolnejší voči tomu, čo nikdy nezažil. h) Pochopiť, že naše chyby vyjdú na povrch v samote. Keď dokážeme byť osamote, prijať odlúčenosť, dosiahneme s inými hlbšie vzťahy. Budú totiž založené na realite, a nie na ilúziách alebo falošných očakávaniach či závislosti na niekom.

Slobodne milovať
Iba počas tohto obdobia si môžeme uvedomiť, čo môžeme iným darovať. Iba ten, kto má dostatočnú úctu k sebe samému, môže slobodne milovať a súčasne nikoho „nevlastniť“. Taký vzťah a taká láska, ktoré nebudú sledovať sebecké uspokojenie vlastných potrieb, sú znakom, že človek je integrálne zrelý. Citové vzťahy sa v tejto chvíli stávajú prejavmi rozdávajúcej sa lásky, a preto nás dokážu naplniť. Každý vzťah sa prežíva intenzívne a bez vlastníckych zámerov, vo vzájomnej úcte, prekonajúc aj prípadné obavy z odlišnosti, pre ktoré sme neistí a bojazliví.
Ak prejdeme týmto procesom, pochopíme, že nie je potrebné vidieť a dotknúť sa Zmŕtvychvstalého. On je už v nás. A posiela nás takých, akí sme, pretože nás už pripravil prostredníctvom našej osobnej skúsenosti a pomohol nám stotožniť sa s našimi osobnými dejinami. Umožňuje nám spoznať dobro jeho diela v každom z nás, nikoho nevynímajúc. Je to dielo, ktoré nás pozýva prejsť cez zranenia z minulosti a stať sa zjavením jeho vôle po živote a dobre pre každú ľudskú bytosť.