Tajomstvo siedmich bolestí Panny Márie
Mária zachovávala všetko, slová a udalosti, ktoré nepochopila, vo svojom srdci. Tam našla silu byť verná Bohu a Božiemu plánu.
1. Proroctvo Simeona v chráme
Rozjímanie nad prvou z Máriiných bolestí vychádza z textu Evanjelia podľa sv. Lukáša 2, 22 – 35, ktorý možno považovať za základnú inšpiráciu k meditácii o tajomstve utrpenia Panny Márie formou úcty k siedmim bolestiam jej čistého srdca. Táto stať podáva správu o návšteve jeruzalemského chrámu, pri ktorej Jozef a Mária prinášajú dieťa Ježiša, aby splnili požiadavky Mojžišovho zákona o očisťovaní matky (porov. Lv 12, 4– 6) i slová o zasvätení prvorodeného syna Bohu (Ex 13, 2. 12). Opis stretnutia so starcom Simeonom je v prvom rade svedectvom o dieťati Ježišovi ako prisľúbenom mesiášovi, ktorého Simeon nazýva „svetlom na osvietenie pohanov“ a „slávou Izraela, [Božieho] ľudu“. Udalosť prvého vstupu Ježiša do chrámu však poskytuje bohatý teologický význam vo viacerých rovinách: možno ju chápať ako naplnenie Malachiášovho proroctva (porov. Mal 3, 1), a teda ako udalosť predznačujúcu naplnenie vlastného poslania chrámu v Jeruzaleme a starozákonnej obety. Chrám a obeta sa spája s prítomnosťou Ježiša, ktorý prinesie vykupiteľskú obetu kríža, a Márie, ktorá je obrazom Cirkvi ako duchovného chrámu. Evanjelista Lukáš akoby si uvedomoval významovú sýtosť prelínania sa týchto skutočností a upozorňuje na ňu slovami Simeona adresovanými Panne Márii: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Tieto slová zreteľne naznačujú, že Máriino poslanie sa odvíja v úzkej spätosti s Ježišovým dielom spásy na kríži. Koľko z budúcej krížovej cesty svojho Syna—a svojej vlastnej krížovej cesty—mohla Mária z týchto slov predvídať?
2. Útek do Egypta
Správu o úteku Márie a Jozefa s dieťaťom Ježišom pred Herodesovým prenasledovaním do Egypta (Mt 2, 13 – 23) podáva evanjelista Matúš v teologickom rámci, v ktorom sa Ježišova osobná história prekrýva s obrysmi dejín starozákonného Izraela. Tento rámec je zvýraznený Matúšovým reflexívnym citátom: „[stalo sa to,] aby sa splnilo čo povedal Pán ústami proroka: ‚Z Egypta som povolal svojho syna‘“ (porov. Oz 11, 1). Rozjímanie o tejto udalosti ako Máriinej bolesti možno zamerať na spoluúčasť Matky v utrpení, ktoré pramení z odporu ľudí voči jej Synovi, znášajúceho osud vyhnanca bez domova. „Jozefovi sa vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.‘“ V širšom ponímaní možno túto bolesť Panny Márie chápať v súvislosti so skúškami izraelského národa na ceste spásy do zasľúbenej zeme. Je to cesta poslušnosti a dôvery v Boha, na ktorej Boh formuje Izrael do podoby oddaného vyvoleného národa. I v tomto rozjímaní Mária figuruje ako obraz Cirkvi, nového vyvoleného ľudu.
3. Strata dvanásťročného Ježiša v chráme
Opis tejto udalosti sa nachádza v Lukášovom evanjeliu 2, 41 – 52. Táto stať je teologicky príbuzná s textom, ktorý rozpráva o Ježišovom obetovaní v chráme v Lk 2, 22 – 35. Podstatou aj tohto príbehu je vzťah medzi chrámom ako centrom izraelskej bohoslužby a Ježišovým poslaním osláviť Otca v nebi obetou kríža a zmŕtvychvstaním. Odlúčením sa dvanásťročného Ježiša od Márie a Jozefa, aby sa zdržiaval v chráme, sa na tri dni akoby rozišla cesta poslušnosti k rodičom v prospech Ježišovej oddanosti poslaniu od Otca: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Mária je konfrontovaná požiadavkou, aby úplne akceptovala Boží plán spásy aj za cenu obetovania svojich možných predstáv o šťastí, zakladajúcich sa na prirodzených rodinných putách so Synom. Obavy z hľadania strateného Ježiša a bolesť nedorozumenia sú tu výrazom povolania Panny Márie neustále prispôsobovať smer svojho života Ježišovmu poslaniu. Znamená to prekonávať to, čomu nerozumie, živou vierou a verným sústredením sa na cestu, ktorou má kráčať Ježiš. Evanjelista Lukáš vyjadruje tento stály vnútorný postoj Máriinej viery a vernosti vetou: „Jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“
4. Stretnutie s Ježišom na krížovej ceste
V evanjeliu sa nenachádza priamy opis stretnutia Márie s Ježišom na jeho krížovej ceste. Jej zotrvávanie v blízkosti Ježiša, keď niesol kríž za mesto, možno bez pochybností usúdiť zo svedectva Jánovho evanjelia o Máriinej prítomnosti pri kríži na Golgote, kde bola jedným zo svedkov Ježišovej smrti (porov. Jn 19, 25 – 27) i z tradície dochovanej v pobožnosti krížovej cesty. Rozjímanie o Máriinej bolesti so stretnutia so Synom na krížovej ceste má za cieľ zdôrazniť cenu lásky, ktorá ju na krížovej ceste spája s Ježišovým utrpením. Jeho krížová cesta stáva sa aj jej cestou. Utrpenie má meno spoluúčasti na Kristovom diele vykúpenia.
5. Ježišovo ukrižovanie a smrť
„Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: ‚Žena, hľa, tvoj syn!‘ Potom povedal učeníkovi: ‚Hľa, tvoja matka!‘ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 25 – 27). Evanjelista Ján nám podáva správu o Ježišových slovách týkajúcich sa Márie vo chvíli bezprostredne pred jeho smrťou. Máriina spoluúčasť na Kristovom utrpení tu dosahuje vrchol, nikto z ľudí nemohol byť v tak hlboko zjednotený s Ježišom v okamihu jeho vykupiteľskej smrti ako jeho nepoškvrnená Matka. Meč bolesti, ktorý preniká Máriino srdce, je odzrkadlením Ježišovej obety na kríži. Zo sviatostného princípu v kresťanskej viere však vyplýva, že obraz Kristovej obety sa stáva jej účinným nástrojom. Máriino zjednotenie sa s Ježišom vo chvíli jeho smrti je prameňom nesmiernej duchovnej plodnosti: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Výrazom tejto duchovnej plodnosti sú Ježišove slová, ktorými zveruje Cirkev v osobe Jána Panne Márii, aby sa stala Matkou Cirkvi—nového stvorenia.
6. Ježišovo snímanie z kríža
Podobne ako pri udalosti stretnutia Márie s Ježišom na krížovej ceste, ani o Máriinej prítomnosti pri snímaní Ježiša sa nenachádza priama správa v evanjeliu, táto skutočnosť má však pevné miesto v kresťanskej tradícii. Výjav znázorňujúci Pannu Máriu, držiacu v náručí mŕtve telo Pána Ježiša, pod krížom (pieta) patrí k obľúbeným námetom kresťanskej ikonografie. Máriina úplná odovzdanosť vťahuje ju úplne doprostred Ježišovho diela vykúpenia, doprostred bohoslužby Cirkvi ako obety Kristovho tela. Mária akoby predstavovala oltár obety Novej zmluvy, a v tomto tajomstvo znovu figuruje ako obraz Cirkvi.
7. Pohreb Ježiša
Podľa zhodného svedectva všetkých štyroch evanjelií Ježiša pochovali do nového hrobu vytesaného do skaly (Mt 27, 60; Mk 15, 46; Lk 23, 53; Jn 19, 41 – 42). Prítomnosť Panny Márie sa v nich doslovne neuvádza, je však predmetom neporušenej tradície. Rozjímanie o bolesti Panny Márie pri Ježišovom pochovaní privádza k myšlienkam o jej dokonalej viere a nádeji na vzkriesenie. Len vďaka týmto cnostiam mohla prijať stratu svojho Syna. Preto je zbožná úcta k bolestiam Panny Márie školou viery a nádeje pre kresťanov.
Ján Dolný