SYNODA – čas duchovného, pastoračného a misijného obrátenia

0 Kronika

Po dvoch rokoch intenzívnej prípravy a veľkých očakávaní, hľa, konečne stojíme pred dverami synody! Iste, je to mimoriadna chvíľa pre pastoráciu mládeže, pre všetkých, ktorí sa rôznym spôsobom angažujú v mládežníckom svete, a pre samotnú Cirkev. A najmä pre mladých. 

 

Kráčajme s mladými

Týmito slovami chcem v prvom rade seriózne vyzvať všetkých, aby sme sa pripravili na synodu takým spôsobom, ako sa na ňu počas týchto mesiacov chystajú synodálni otcovia: pozorne študujme Instrumentim laboris [prípravný pracovný dokument]. Tento dokument

je v určitom zmysle „agendou synodálnych prác“, pretože v syntéze obsahuje to, čo vyšlo z rôznych príspevkov, ktoré prišli na sekretariát synody. Ide o „reflexívny“ dokument, ktorý všetky témy usporiadal tak, aby mali jednotnú a logickú formu; je to aj živý dokument, pretože často prenecháva slovo osloveným biskupským konferenciám a najmä mladým.

Na dokumente si možno všimnúť, že ku každej z troch častí sa pristupuje z rôznych uhlov evanjeliovej udalosti o emauzských učeníkoch. Už na začiatku prvej časti sa hovorí, že tak „ako Pán Ježiš kráčal s emauzskými učeníkmi (porov. Lk 24, 13 – 35), aj Cirkev je povolaná sprevádzať všetkých mladých, nikoho nevylučujúc, k radosti lásky“ (č. 1). Na začiatku druhej časti sa tvrdí, že „Ježiš, ,mladý medzi mladými‘, sa chce s nimi stretnúť tak, že kráča s nimi podobne, ako kráčal s emauzskými učeníkmi (porov. Lk 24, 13 – 35)“ (č. 75). Nakoniec dokument uvádza v tretej časti, tam, kde sa hovorí o kresťanskom spoločenstve, viaceré témy nasledovným tvrdením: „Aj spoločenstvo veriacich je povolané vyjsť a stretnúť sa s mladými tam, kde sú, rozpáliť ich srdcia a kráčať spolu s nimi (porov. Lk 24, 13 – 35)“ (č. 175).

S istotou hovorím, že na Pracovnom dokumente vidno jasný úmysel, dôveryhodný tón, rozhodnú vôľu a osobitný štýl: nestačí pracovať jednoducho tak, aby mladí kráčali, pretože Ježiš už tajomne a účinne kráča s každým mladým človekom!

 

Cirkev, ktorá rozpoznáva povolania

Podľa „metódy rozlišovania“ nám trojaké rozdelenie Pracovného dokumentu pomáha vstúpiť do správnej duchovnej atmosféry: slová, ktoré označujú jednotlivé časti – spoznať, interpretovať a vybrať si –, sú tri slová rozlišovania povolania. Pretože sprevádzať mladých v procese rozlišovania ich povolania predpokladá, že aj samotná Cirkev bude ochotná prejsť cestou rozlišovania povolania, čo sa týka svojej formy, svojej totožnosti, svojej pozície a vlastnej úlohy pri „zmene doby“, ktorú dnes prežívame. Cirkev ako taká je povolaná vykonať opravdivú revíziu svojho života a zmenu zmýšľania: nie náhodou sa hovorí o duchovnej, pastoračnej a misijnej konverzii. V tomto zmysle má kľúčové postavenie úvaha, ktorú ponúka dokument v č. 139:

«V tejto perspektíve pojem „vybrať si“ neznamená dať raz navždy odpoveď na dané problémy, ale v prvom rade nájsť konkrétne kroky, aby sme ako cirkevné spoločenstvo mohli rásť v schopnosti spustiť procesy rozlišovania vo veci poslania. Veď nemôžeme si myslieť, že naša ponuka sprevádzať niekoho pri rozlišovaní povolania bude pre mladých dôvery – hodná, ak neukážeme, že vieme robiť rozlišovanie v bežnom živote Cirkvi tak, že sa stane v prvom rade komunitným štýlom a až potom operatívnym prostriedkom.»

 

Správne dispozície srdca

Na to, aby sme mohli synodu dobre prežívať, potrebujeme do nej vstúpiť správnym postojom. Vieme, že postoj je intímny a hlboký spôsob, akým sa staviame voči veciam, štýl, akým sa staviame voči svetu, náš postoj, ktorý je charakteristickou črtou nášho spôsobu, akým žijeme s inými. Ako „osobitný tajomník synody“ som si všimol dva rôzne postoje voči prebiehajúcemu procesu v Cirkvi, z ktorého sa rysujú niektoré konkrétne správania.

Prvé by som nazval „reakčným“ správaním a v podstate spočíva v snahe presadiť vlastné názory ovplyvňovaním prebiehajúceho procesu vlastnými pohľadmi a ideami, osobnou skúsenosťou a vlastnými presvedčeniami. Nezriedka sa stáva, že sme presvedčení, že to, čo robíme vo vlastnej práci, vo vlastnej diecéze alebo štáte či rehoľnej kongregácii alebo hnutí, je správne a všetci by tak mali robiť. V podstate sa týmto spôsobom žiada od Cirkvi, aby sa zmenila, ale na základe našich teoretických, ale aj praktických zorných uhlov bez toho, aby sme ich aspoň minimálne spochybnili. Je to postoj toho, kto iných žiada, aby sa zmenili, a pritom on sám nie je schopný urobiť v tomto smere ani ten najmenší krok. V podstate ide o postoj namyslenosti a arogantnosti toho, kto je o sebe presvedčený, že jeho uhol pohľadu je správny a že ho musí tak či onak iným nanútiť. Niekedy, ak je to potrebné, aj arogantnou a málo úctivou formou. V podstate kto takýto postoj pestuje, viac-menej vnútorne zmýšľa takto: „Cirkev sa mýli; ja mám správnu odpoveď, a teda musí robiť, ako ja poviem.“

Druhý postoj by som nazval „proaktívnym“ postojom a v prvom rade spočíva v tom, že sa pokorne a ochotne vložíme do hry, pretože vieme, že priebeh synody je cestou duchovného, pastoračného a misijného obrátenia, ktorého prvým cieľom je zmeniť srdce, myseľ a život tých, ktorí po nej kráčajú. Sme si istí, že treba prehodnotiť v pravde, tvorivo obnoviť a s nadšením prehĺbiť náš spôsob myslenia a konania. Ide o veľmi jednoduchý, mierny a dialogizujúci postoj toho, kto si nenárokuje mať vo vlastnom vrecku riešenie, ale je presvedčený, že iba spoločne – t. j. formou synodálnej symfónie – možno prísť k niečomu dobrému a platnému pre všetkých. Musím dosvedčiť, že väčšia časť ľudí, s ktorými som sa stretol počas posledných dvoch rokov, sa stavia voči týmto veciam týmto pozitívnym a prijímajúcim spôsobom: mnohí sú skutočne presvedčení, že nikto nemá v tejto dobe dokonalé a vopred vyfabrikované riešenie mládežníckej otázky, a teda treba spoločne, trpezlivo a rozvážne hľadať správne cesty, na ktoré by sme sa mali vydať. Aj tu by sme mohli súhrnne povedať: „Cirkev je povolaná kráčať cestou konverzie; ja som súčasťou Cirkvi; teda spolu s inými ja som v prvej osobe povolaný ku konverzii.“

Zdá sa mi, že je veľmi dôležité, aby sme Pracovný dokument čítali druhým spôsobom a dovolili, aby sa predložená syntéza dokumentu prihovorila nášmu srdcu a našej mysli, aby ich tak pripravil prijať pôsobenie Svätého Ducha, ktorý jediný môže robiť všetky veci novými. Ak by takýto postoj chýbal, bude veľmi ťažké pomáhať Cirkvi, aby sa vydala cestami presvedčivej a plodnej obnovy.

 

Začiatok – tri podnety

Dokument nám ponúka viaceré cesty duchovnej, pastoračnej a misijnej konverzie. Ja sa zameriam na tri podnety, ktoré sa mi zdajú podstatné a pre nás podnetné.

 

Ľudský život v horizonte povolania

Prvý podnet sa týka horizontu povolania ľudskej existencie a celej pastoračnej činnosti Cirkvi, vrátane tej mládežníckej. Niektoré prechody sú rozhodujúce, či už v druhej, alebo tretej časti pracovného dokumentu: v druhej časti sú č. 87 – 90 veľmi vzácne, pretože jasne hovoria o tom, že „iba antropológia povolania nám môže pomôcť pochopiť to, čo je ľudské v celej jeho pravde a plnosti“ (č. 88), a že táto perspektíva by mala usmerňovať existenciu všetkých mužov a žien:

„Ak hovoríme o živote ako o povolaní, vtedy nám takýto prístup umožňuje podčiarknuť niektoré prvky, ktoré sú veľmi dôležité pre rast mladého človeka: vylúčiť v prvom rade názor, že život určuje osud či náhoda; tak isto život nie je súkromným dobrom, s ktorým možno ľubovoľne nakladať. […] Z kladného hľadiska, teda ak chápeme život ako povolanie, ide o výzvu zrieknuť sa klamu zakladať všetko na sebe; zrieknuť sa aj ilúzie narcistickej sebarealizácie a nechať sa osloviť plánom, ktorým nás Boh nasmeruje jedných k dobru druhých. Týmto spôsobom možno obnoviť kultúru povolania, ktorá je vždy spojená s hlbokým spoločenstvom lásky: táto totiž plodí život a nádej“ (č. 89 – 90).

V tretej časti, v ktorej sa hovorí o potrebe konsolidovať, posilniť ideu a prax „integrovanej pastorácie“ (č. 209 – 210), sa opätovne tvrdí, že „oblúk, ktorým možno dosiahnuť túto integrovanú jednotu, je pre mnohých horizont povolania ľudskej existencie“ (č. 210).

 

Ústredné miesto kresťanskej komunity

Druhý podnet, ktorému treba venovať pozornosť, je ústredné miesto kresťanskej komunity ako horizont našej pastoračnej činnosti. Vo svete, ktorý nás zatláča do izolácie, nevyhnutným cieľom zostáva proroctvo bratstva, aby sme mohli včleniť pastoráciu mladých do jeho prirodzeného komunitného lona. Celá tretia kapitola tretej časti otvorene hovorí o zdrojoch a slabostiach spoločenstva veriacich, pretože, ako sa hovorí na začiatku kapitoly, „skúsenosť spoločenstva je pre mladých podstatnou záležitosťou: Ak sú mladí na jednej strane „alergickí na inštitúcie“, na strane druhej je pravda, že vyhľadávajú zmysluplné vzťahy v „autentických spoločenstvách“ a osobné kontakty s „príťažlivými a koherentnými svedkami“ (č. 175). Platí to aj pre štruktúry, preto je dobré uviesť celý jeden odstavec dokumentu:

«Na sprevádzanie mladých pri rozlišovaní povolania nestačia iba kompetentné osoby, ale potrebné sú aj primerané štruktúry animácie, ktoré majú byť nielen vhodné a účinné, ale najmä príťažlivé a pôsobivé vďaka štýlu vzťahov a bratskej dynamiky, ktoré dokážu vzbudiť. Niektoré biskupské konferencie vnímajú potrebu „konverzie svojich inštitúcií“. Rešpektujúc a integrujúc naše legitímne odlišnosti uznávame, že hlboké spoločenstvo je privilegovanou cestou poslania, bez ktorého nie je možné, či už vychovávať, alebo aj evanjelizovať. Čoraz viac je teda dôležité, aby sme ako Cirkev prehodnotili nie iba „čo“ robíme pre a s mladými, ale aj „akým spôsobom to robíme“ (č. 198).»

 

Primát každodenného života

Tretí a posledný podnet sa týka nepopierateľného a nesporného primátu každodenného života, ktorý sa objavuje vo viacerých častiach Pracovného dokumentu. Je mnoho stôp, ktoré vedú týmto smerom, no okrem analýzy v prvej časti je to práve druhá kapitola tretej časti, ktorej názov je mnohovravný: Ponorení do kontextu každodenného života (č. 1443 – 174). Nie náhodou ide o najdlhšiu kapitolu celého dokumentu, v ktorej sa žiada, aby Cirkev bola tam, kde sú mladí, a najmä aby „neobviňovala mladých z dôvodu ich vzdialenia sa od Cirkvi alebo sa na nich iba nesťažovala, ale aby sa namiesto toho hovorilo (ako to robia niektoré biskupské konferencie) o Cirkvi, ktorá je vzdialená od mladých, povolaná vydať sa cestou konverzie, ktorá nezhadzuje na iných vlastný nedostatok výchovného zanietenia a apoštolskej plachosti“ (č. 174). Pastorácia mládeže extrémnym spôsobom potrebuje obývať miesta života mladých, v opačnom prípade sa bude podobať reklame, ktorá je azda sugestívna a pôsobivá, no mimo doby vo vzťahu ku každodennej existencii mladých. Vo štvrtej kapitole tretej časti sa paradigmatickým spôsobom hovorí o vzťahu medzi mimoriadnymi udalosťami a každodenným životom. V určitom bode sa hovorí, že „nie – ktoré biskupské konferencie varujú pred ilúziou, žeby niektoré mimoriadne udalosti mohli riešiť cestu viery a kresťanského života mladých; v tomto zmysle jednoznačne treba zamerať pozornosť na procesy vyzrievania v čnostiach, na výchovné procesy a itineráre viery. Pretože, ako hovorí istá biskupská konferencia, najlepší spôsob, akým ohlasovať evanjelium v tejto našej dobe, je, že ho budeme v každodennom živote žiť jednoducho a rozvážne. Týmto spôsobom ukážeme, že evanjelium je soľou, svetlom a kvasom každého dňa (č. 208).

Stačia tieto tri rady, aby sme pochopili bohatstvo, hĺbku a to, čo je v hre na tejto ceste, po ktorej kráčame a ku ktorej, nezabúdajme na to, musíme pristupovať správnym postojom srdca.

Nech táto synoda dopadne dobre, a to v prospech všetkých nás i každého jednotlivo.

Inými slovami, nech sa stane vhodným obdobím duchovnej, pastoračnej a misijnej konverzie.

 

Rossano Sala SDB[1]

(preklad: Š. Turanský SDB)
Foto: halfpoint.sk

 

[1] SALA, R.: Note di Pastorale Giovanile 9 – 10 (2018), s. 2 – 4.