Svätý Otec sa stretol s mladými zasvätenými

Včera v Ríme pokračovalo stretnutie mladých zasvätených druhým dňom programu. Cez 5-tisíc zasvätených sa dopoludnia stretlo so Svätým Otcom Františkom a on spontánne odpovedal na otázky, ktoré si pre neho pripravili. V Aule Pavla VI. o 9. hodine predstavil mladých Svätému Otcovi kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Ako povedal, v Ríme sa zhromaždili členovia vyše 500 inštitútov zo 125 krajín.
V rámci prebiehajúceho Roka zasväteného života sa už takto v Ríme stretli v marci formátori mladých a v januári sa konalo ekumenické stretnutie zasvätených. Tentoraz patrí stretnutie dorastu inštitútov najrozličnejších chariziem a nesie motto: „Prebuďte svet! Evanjelium, proroctvo, nádej.“ Medzi účastníkmi je zastúpené aj Slovensko, najmä rehoľnými sestrami z viacerých kongregácií.
Pápež František sa hneď na začiatku osobitne prihovoril prítomným mladým zo Sýrie a Iraku. Hovoril o mučeníkoch dneška, ktorých mnohí z nich poznali osobne. Priznal sa, že pred niekoľkými dňami mu mladý kňaz z Iraku odovzdal počas stretnutia na Námestí sv. Petra malý krížik, ktorý odvtedy nosí. Je to krížik, ktorý nosil kňaz surovo zavraždený teroristami. Bol podrezaný za to, že bol kresťanom. Po slovách o mučeníkoch súčasnosti, ktorí prevyšujú počty obetí prenasledovania prvých storočí, začal Svätý Otec dialóg s mladými touto myšlienkou:
„Ďakujme Pánovi, že jeho Cirkev napĺňa na svojom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, ešte i dnes. A prosme si o milosť toho maličkého mučeníctva v každodennosti, každý deň v Ježišovej službe v našom zasvätenom živote“.
Nasledovali tri otázky mladých. Prvú položil rehoľník Pierre zo sýrskeho Aleppa. „Čo vás nadchlo na Ježišovi a na evanjeliu? Prečo ste sa stali rehoľníkom, kňazom?“
Ďalšie otázky položili rehoľné sestry z Indie a zo Španielska. Svätý Otec odpovedal spontánne. Hovoril o úlohe zasvätených byť prorokmi, vedieť snívať a byť slobodnými. Opravdivá poslušnosť nemá nič spoločné so strnulým lipnutím na vonkajšej formálnej dokonalosti. Pápež František pritom poukázal na skúsenosť dvoch veľkých karmelitánok, sv. Terézie Avilskej a sv. Terézie z Lisieux. Zmienil sa aj o deštruktívnych dôsledkoch klebiet v komunitách, a prirovnal to ku vrhaniu bômb teroristami. Reagoval aj na otázku o nestálosti v povolaní a problém kultúry provizória dnešnej doby a hovoril o povolaní zasväteného, ktorý má dať Bohu odpoveď na celý život. Prvú otázku položenú Sýrčanom Pierrom zodpovedal až na záver, keď hovoril o dôležitosti pamäte pre rast v povolaní:
„Ďalším kľúčovým slovom je pamäť. Myslím si, že Jakub a Ján nikdy nezabudli na svoje stretnutie s Ježišom. A tak isto aj ostatní apoštoli. Peter – „Ty si Peter“, Nikodém, Natanael…, prvé stretnutie s Ježišom, pamäť. Pamäť o vlastnom povolaní. V temných chvíľach, vo chvíľach pokušenia, v ťažkých chvíľach nášho zasväteného života, sa treba vrátiť ku zdrojom, oživiť pamäť a spomenúť si na úžas, ktorý sme cítili, keď na nás hľadel Pán. Pán sa na mňa pozrel… Pamäť.
A ty si ma poprosil, aby som sa podelil o moju pamäť – o to, aké bolo to prvé volanie 21. septembra 1953. Ale neviem, ako sa to stalo. Viem, že som náhodou vošiel do kostola, videl som spovednicu a vyšiel som z nej inakší, vyšiel som iným spôsobom. Život sa v nej zmenil. A čo ma očarilo na Ježišovi a na evanjeliu? Neviem, jeho blízkosť voči mne: Pán ma nikdy nenechal samého, ani v nepekných a temných chvíľach, dokonca ani vo chvíľach hriechu. Lebo toto musíme povedať – všetci sme hriešnikmi. Hovoríme to teoreticky… Avšak v praxi? Spomeniem si na mojich rodičov a hanbím sa. Ale ani v tých chvíľach, Pán ma nikdy nenechal samého. A nielen mňa, všetkých, ani jedného Pán nikdy nenechá osamote. Cítil som toto volanie stať sa kňazom a rehoľníkom.
Kňaz, ktorý ma v ten deň spovedal, kňaz, ktorého som nepoznal, tam bol náhodou, lebo mal leukémiu, liečil sa, umrel o rok neskôr. A potom ma viedol jeden salezián, ako ty, salezián, ktorý ma pokrstil. Šiel som za ním a on ma priviedol k jezuitom… Rehoľný ekumenizmus! V tých najťažších chvíľach mi veľmi pomohla spomienka na to prvé stretnutie, lebo Pán nás vždy stretáva definitívne, Pán nemá nič spoločné s kultúrou provizórnosti. On nás miluje navždy, sprevádza nás navždy.“
Stretnutie s mladými zasvätenými, ktorí v Aule Pavla VI. pozorne počúvali za pomoci simultánnych tlmočníkov do svetových jazykov a spontánne reagovali potleskom, pápež František ukončil slovami nasledovnej výzvy:
„Chcem skončiť dvoma slovami. Jedno je symbolom, neviem či tým najhorším, ale je jedným z najhorších postojov rehoľníka: odzrkadľovanie seba samých, narcizmus. Tohto sa stráňte. Žijeme v narcistickej kultúre, vždy máme v sebe toto napätie, aby sme odzrkadľovali seba samých. ‚Nie‛ narcizmu, hľadeniu na seba samého. ‚Áno‛ naopak tomu, čo úplne zbavuje všetkého narcizmu, ‚áno‛ adorácii. Verím, že toto je jeden z bodov, v ktorých musíme napredovať. My všetci sa modlíme. Vzdávame Pánovi vďaky, prosíme o pomoc, chválime Pána… Avšak pýtam sa: ‚Adorujeme Pána? Ty, rehoľník, rehoľníčka, si schopná adorovať Pána?‛ Tichá modlitba adorácie: ‚Ty si Pánom‛ – to je opakom tohto odzrkadľovania seba samých, narcizmu. Adorácia. Chcem skončiť týmto slovom: buďte ženami a mužmi adorácie. A modlite sa za mňa. Ďakujem.“

Zdroj: RV;  -zk-, -jb-;

Foto: salezianky.sk