Stanuje medzi nami

0 Nedeľné zamyslenia

Všetci vieme, že evanjelista Lukáš umiestnil Ježišovo narodenie do maštale. Možno sme si všimli, že u Matúša mu králi prinášajú dary do domu. A vyzerá to tak, že Ján jeho príchod umiestnil do stanu! Z jeho Prológu sa totiž denne modlíme, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. No a grécka pôvodina doslovne hovorí, že stanovalo medzi nami, narážajúc tak na stánok zjavenia či stánok stretávania izraelského ľudu na púšti. Alebo aj na archu vo svätyni jeruzalemského chrámu či na večnú Múdrosť, ktorá prebýva a zapúšťa korene vo svojom ľude (Sir 24, 13). No v Knihe zjavenia Ján akoby už mal víziu aj našich bohostánkov i v tých najskromnejších kaplnkách (Zjv 21, 3). Skrátka, náš Boh dodnes miluje chudobu a vyberá si provizórium. Preto musíme riadne bedliť, aby sa nevyzul a ticho neodišiel radšej stanovať – hoc aj bez nás – pod najbližší most či do tábora utečencov. Aby sme ho ako jeho vlastní a ako toho, ktorého nikto nikdy nevidel, neobišli a prijali (Jn 1, 11. 18).

Našťastie on miluje aj provizórnosť nášho ľudského tela. Skôr než Slovo začalo bývať v maštali, vzalo na seba stánok ľudského tela. Svojho i Máriinho. Krstom dokonca prijalo i chatrné útočisko v našom srdci. Provizórne práve vinou hriechu, ktorý číha pri jeho dverách (Gn 4, 7). Napriek tomu jeho Telo a naše telo je pre nás stánkom toho najintímnejšieho zjavenia a stretávania medzi Bohom a nami, ale aj medzi sebou.

A aj keď sme sa narodili z krvi matky a vôle otca, viera nám dáva nové narodenie. Vďaka viere v maličkého a bezmocného Boha v jasliach sa aj my rodíme z Boha ako on. Naším skutočným rodokmeňom sa stáva ten jeho. A to je dvojnásobný dôvod, aby stanoval a zapustil korene v každom jemu zasvätenom srdci a urobil z neho stánok svojej slávy.

sestra Dagmar Kráľová, saleziánka