Spoločne v škole lásky

Vidieť bratov alebo sestry, ktorí spolu slávia liturgiu, modlia sa, spoločne pracujú, a ktorí bývajú pod tou istou strechou, odlúčení od sveta: to je obraz, ktorý bol východiskovým bodom mnohých rehoľných povolaní. V jednej komunite takéto typu sme rozoznali odpoveď na hlbokú inklináciu nášho srdca a rozhodli sme sa k nej pripojiť.

V skutočnosti táto voľba nepatrila nám. Znova sa v Cirkvi uskutočnilo to, čo Lukáš zaznačil o prvých kresťanoch: „Pán každý deň pripájal ku komunite tých, čo boli spasení“.(Sk 2,48). V skutočnosti sme to neboli my, čo sme si zvolili. My sme boli zvolení – vybraní. A nie členmi komunity, ktorá nás nepoznala, ale osobne Pánom, ktorý už vybral komunitu pre nás a ktorý si nás zvolil pre tú danú komunitu. Darovaní jedni druhým ako nezištný dar od Pána, od tej chvíle musíme očakávať a urýchľovať naše stretnutie s ním, počnúc tým darom a začiatkom spoločenstva, ktoré on nastolil. A ak je dar tak veľmi nepredvídateľný a nezištný, rovnako prekvapivá je cesta, ktorú treba prejsť, ale je tiež plodná, ponad všetko to, v čom sme sa odvážili dúfať: je to jedno dlhé a trpezlivé učenie sa nezištne milovať

„Socialis gratiae suavitas“ : príjemnosť milosti byť spolu

Unikajú nám hlboké motivácie tejto našej počiatočnej voľby, nech by sa vtedy zdala akokoľvek rozumná. Mohli to byť mnohoraké motívy, ktoré nás viedli uprednostniť bratský život tohto typu (…) „útechy, ktoré nám zabezpečia spoločníci na ceste“, istota, že nám niekto pomôže  prípade ťažkostí, povzbudzujúce príklady bratov. Ako mladý Antonio: mali sme dojem, že v každom z nich našiel nejaký zvláštny dar, ktorý mohol živiť jeho očakávania a úsilia. Tak žil Antonio a preto ho všetci mali radi…Na jednom kontemploval láskavosť, na druhom vytrvalosť v modlitba, na ďalšom si všimol miernosť, na inom lásku k blížnemu, videl, ako jeden miluje bdenie, iný čítanie Svätého Písma; ďalšieho obdivoval pre jeho vytrvalosť, ďalšieho pre jeho pôsty a zvyk spievať na holej zemi… a od všetkých si vtlačil do srdca lásku ku Kristovi a vzájomnú lásku.

Kto si už niekedy nepomyslel, že trochu zakúsil predchuť „raja v živote v spoločenstve“ (…)? Sv. Bernard nás však upozorňuje: to, čo vníma a prežíva mladý kandidát, je len skromná začiatočná fáza. „Je to kvet – poznamenáva – čas plodov ešte nenastal“. Opodstatnená nádej na plody je tu len v miere, v akej novic vytuší existenciu nejakého spojiva medzi náklonnosťou, ktorú cíti voči Bohu a medzi bratským životom, aj keď tento ešte neukázal všetky svoje požiadavky. Ak je dostatočne skúsený, príde napokon dosť skoro aj na to, že prvé radosti, ba dokonca nadšenie, ktoré v ňom vzbudzuje bratský život, nie sú zbavené určitej dvojznačnosti. Ak sa tak ľahko identifikuje so svojou komunitou, je to aj preto, že táto zodpovedá – bez toho, že by si toho bol vedomý – obrazu, ktorý on sám o sebe: ešte silne idealizovaný a veľmi nádejný (vábiví) obraz.

Ak ešte nie je na výške komunity, táto sa mu zdá byť na výške toho, čím on tajne dúfa sa stať. Bez toho, že by to vedel, on ju začlenil do narcistického obrazu seba samého. Z toho pramení jeho potreba vidieť ju čo najdokonalejšiu, bez škvrny a vrásky, skrátka hodnú jeho a tu pramení aj hnev, ktorý ho prenikne zakaždým, keď realita ničí jeho očakávania. On ešte nie je naozaj komunitný človek, ale je osamotené bytie, ktoré sa nepozná, ktoré si slúži druhými po celý čas, kým títo lichotia (vyhovujú) jeho obrazu, ale ktorý sa brutálne vzoprie alebo ich kritizuje len čo ho začnú spochybňovať. Je to prvá etapa, ktorá je tiež plodná, ale jedného dňa musí byť prekonaná. Postarajú sa o to čas a bratia, keď udrie Božia hodina.

„Labor humiltatis“: námaha pokory

Medzi inými výhodami spoločný život má aj tú, že vynáša na svetlo slabosť a hriech rehoľníka, zatiaľ čo samota ho provizórne maskuje a tak otvára cestu k ilúzii. Je nemožné žiť medzi bratmi bez toho, aby ich prítomnosť neodhalila naše chyby.

Ak sa utiahneme do púšte skôr, ako sme uzdravení zo svojich nečností, dokážeme zabrániť vonkajším efektom týchto nečností, ale koreň hriechu zostane skrytý v našom srdci. A keďže ho vôbec neodstraňujeme, vášeň bude potajme rásť.

Teraz je dôležité poznať vlastný hriech a kajať sa z neho, pretože iba pokánie nás môže uzdraviť: „Čím väčšia je bolesť a pokánie spôsobené našimi pádmi, tým skôr sa môžeme vďaka nim uzdraviť“.

Preto sa bratský život rýchlo stane zrkadlom, mimoriadne zlostiacim, lebo nám ukazuje naše osobné nedokonalosti. A tu sme už veľmi ďaleko od nášho prvotné nadšenia. Sv. Bernard opisuje tento proces veľmi detailne v traktátoch povinnosti milovať Boha a Stupne pokory a pýchy. Prvou etapou je poznanie vlastnej osobnej biedy, ktoré plodí znechutenie, až strach. Biedy sa stáva prameňom spásy len vtedy, keď upustí od hľadania spravodlivosti (bezhriešnosti) a utieka sa k milosrdenstvu.

Bernard nazýva túto rozhodujúcu etapu labor humilitatis, námaha alebo askéza pokory. Prvoradú dôležitosť tu má psychologická a duchovná práca súčasne. Dnes sa to zvykne nazývať prijatie seba, vlastnej minulosti, vlastných túžob, nevyhnutných frustrácií (nenaplnenie potrieb, túžob) a limitov. Práca tohto druhu sa môže začať len pod osvieteným  láskavým pohľadom nejakého vodcu a bude naozaj dovedená k zavŕšeniu iba vďaka stretnutiu s milosrdným pohľadom Boha. Od chvíle, keď vieme, že Boh nás miluje takých, akí  sme, prečo by sme aj my nemilovali seba takých, akí sme, bez falošnej hanby, bez neužitočných pocitov viny? Preto, nech by sato zdalo akokoľvek prekvapujúce, prvým stupňom lásky k druhým a k Bohu je pre Bernarda milosrdná láska k sebe.

V tomto učení sa prijať seba hrá komunita dôležitú úlohu. Predovšetkým preto, že bratia nám ukazujú našu chudobu. Búrky agresivity, rivality, závisti, ktoré v nás povstávajú, sú toho dôkazom. Iste, dobrou taktikou je brzdiť ich (zastaviť), ale to nestačí. Musia viesť k inému východisku: stojí zato dať im nejakú interpretáciu – vysvetlenie (ale nie len také, že tí druhí za to môžu). Naozaj, všetko, čo nás na našich bratoch hnevá, nás predovšetkým učí niečo o nás samých. Sú to naše osobné jazvy, ktoré znova začínajú krvácať, naše slabosti, ktoré sa cítia ohrozené. To nechce povedať, že hnev, ktorý v nás povstal, nemal nejakú objektívnu príčinu v nejakej bratovej chybe, ale znamená tiež to, že každé naše nevhodné jednanie voči nemu by bolo neúčinné, kým nebudeme zmierení so zranením, ktoré je v nás. To vedel Benedikt, ktorý žiadal od duchovných otcov naučiť sa liečiť vlastné zranenia súčasne so zraneniami bratov.

Táto labor humilitatis predstavuje rozhodujúcu etapu na ceste rastu v povolaní, ktorej ovocím bude to, čo tradícia nazvala contritio cordis (skrúšenosť srdca) alebo „rozdrvenie srdce“, podľa sugestívneho obrazu prevzatého z 51 žalmu: „Ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“. V čom spočíva toto rozdrvenie?

Nastáva vtedy, keď srdce, „doráňané“ a skoro vysilené pokušeniami (?) (alebo pokusmi o zmenu), ponížené a v stave straty odvahy z nenapraviteľnosti svojej slabosti, končí tým, že skladá zbrane, ktorými nevedome bojovalo proti milosti a prijme kapituláciu tým, že sa také aké je odovzdá sladkému milosrdenstvu Spasiteľa. Jeho odpor je teraz zlomený; jeho pýcha je rozdrvená. Pravé ja môže vystúpiť na svetlo pod láskavým Božím pohľadom, často roniac mnohé slzy, slzy pokánia, je to druhý  krst. Je to srdce evanjelia a kresťanskej i rehoľnej skúsenosti. Radosť, ktorá sa zakúša, je obrovská, Benedikt ju opisuje ako nevýslovnú lahodnosť lásky.

Ale skôr, ako sa dospeje do tohto bodu, kríza sa môže predlžovať, niekedy po celý život človeka alebo skoro po celý život. V spoločnom života je samotné bratstvo jej divadlom alebo privilegovaným nástrojom. Benedikt opisuje jej prvky a dáva ju do hry v štvrtom stupni pokory. Tento stupeň bol nazvaný „nocou“ zasväteného. Naozaj, v kríze sa samotné komunitné prostredie stáva najvyšším pokušením. V Benediktovom opise nechýba nič. Ani situácie nespravodlivosti, ani protirečiaci predstavený, ani falošní bratia; okrem toho „osídlo“, „oheň taviaceho kotla“, „jatky“ a „smrť“. Niet iného východiska ako odovzdať sa Pánovej láske. „Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8,37).

„Affectus compassionis“: srdce poznačené súcitom

Tým, že milujeme seba milosrdenstvom, ktoré sme zakúsili z Božej strany uprostred našej krízy, naše srdce začína milovať svojich bratov. Vychádzajúc z toho, čo sme osobne pretrpeli, máme súcit s tými, ktoré trpia. A práve vychádzajúc z tohto súcitu sa môže pristúpiť ku kontemplácii. Bernard poznamenáva, že blahoslavenstvo čistých srdcom, ktorí uvidia Boha. Naozaj, srdce potrebuje byť očistené milosrdenstvom skôr, ako by bolo schopné kontemplovať. „Aby sme mali srdce milosrdné s mizériou iných, treba najprv rozpoznať tú svoju.“

Zdieľanie spoločného života sa tak prejavuje predovšetkým ako zdieľanie spoločnej biedy. „Vo vedomí našej spoločnej slabosti sa musíme pokoriť jedni pred druhými, mať súcit jedni s druhými. Slabosť, ktorá prináleží k našim rovnakým podmienkam, všetkých spája: nedelí nás pyšné seba vyzdvihovanie“, píše Badovino di Ford v jednom slávnom traktáte úplne venovanom našej téme. Atmosféra spoločného života je teda preniknutá darmi, ktoré sú typicky evanjeliové, čiže podľa toho istého autora to sú: „vzájomná trpezlivosť, vzájomná pokora, vzájomná láska“. Vskutku vnímanie a prijatie spoločnej biedy v sebe obsahuje požiadavku spoločného milosrdenstva.

Komunitná terapia

V klíme takéhoto typu bratský život môže nadobudnúť moc psychologického a duchovného uzdravenia, čo premieňa spoločný život na autentickú terapeutickú cestu. Pre Bernarda „balzam milosrdenstva“ je „liečivý“. Vo svojej Druhej veľkonočnej kázni opisuje etapy a podmienky tejto cesty. Aj dnes milosrdenstvo spojené s „trpezlivosťou v pokornej náklonnosti“ môžu vzkriesiť brata, ktorý duchovne leží mŕtvy vo svojom hrobe. Milosrdný brat tak znovu nachádza jednu prirodzenú kvalitu človeka – kým je nezatemní hriechom: „je to určitý druh plynulosti mimoriadnej a veľmi príjemnej lahodnosti, ktorá ho robí nežným v súcite s hriešnikmi viac, ako trpkého v rozhorčovaní sa nad nimi“. Benedikt odporúča predstavenému, aby u neho prevažovalo milosrdenstvo nad spravodlivosťou, aby sa aj s ním jedného dňa tak nejednalo. Aj pre Bernarda sa milosrdenstvo stane neodolateľným až do takej miery, že – ako sa vyznáva- keby milosrdenstvo absurdne bolo hriechom, on by nevládal nedopúšťať sa ho. Je to nezabudnuteľný dôraz, s ktorým pravdepodobne často komentoval milosrdenstvo.

Ak hriech a odpustenie tvoria súčasť itinerára rehoľníka, je normálne, že slabí a hriešnici nachádzajú miesto v komunite. Oni sú tam očakávaní. Komunita, ktorá vylučuje rehoľníkov – hriešnikov, prestala byť kresťanská. Pretože tam, kde je hriech až natoľko negovaný, alebo skôr zručne zakrývaný, nie je viac miesto pre milosť a Bohu je odoprená jeho najväčšia radosť – tá, že môže objať hriešnika, ktorý sa obracia k nemu. Vtedy by sme boli v inom svete, vo svete „spravodlivých“, podľa slov evanjelia tých „spravodlivých“, ktorí nepotrebujú obrátenie (por.Lk 15,7), čiže farizejov.

Naopak prostredníctvom milosrdenstva ten najslabší i ten najsilnejší môžu dýchať Božími pľúcami, pretože nikto sa Bohu viac nepodobá ako ten, kto je milosrdný voči blížnym. Vtedy sa môže hovoriť o skutočnej „prednostnej voľbe chudobných“ vo vnútri komunity.

Tieto slová pripomínajú tie, ktoré mních prednáša, ležiac v prostrácii pred komunitou skôr, než je prijatý. „Čo si želáš?“ – „Milosrdenstvo Boha rehole(rádu)“. Dvojité milosrdenstvo, ktoré potrebujeme, aby sme sa zmierili so sebou samými a aby sme znovu našli – za tvárou „bratského milosrdenstva“ – pravú Božiu tvár. V tom spočíva zvláštna služba predstaveného, ale ona by bola zbytočná, keby sa bratia, rôznymi spôsobmi, k nemu nepripojili. Poznáme podobných bratov: zbožní, srdeční, milí, jemní, pokorní … nielen trpezlivo znášajú choroby tela a duše, ale pomáhajú aj bratom v ich službe, utešujú slovom, pomáhajú radami, a ak to silencium nedovoľuje, aspoň podporujú slabého brata horlivou modlitbou … Brat tohto typu v komunite je balzam na dušu. Všetci naňho ukážu a povedia: „to je ten, čo miluje svojich bratov a ľud  Izraela a modlí sa za ľud a za celé sväté mesto“ .Rehoľníkov a rehoľníčky tohto typu stretávame v každej komunite a sú jej skrytým pokladom. Sú terapeutmi svojich bratov, živé obrazy Krista služobníka uprostred svojich. Ich „pokorná láska buduje Cirkev“ .

André Louf